Aby sme nezabudli, prečo sa hneváme

od Michaela Pašteková

Na Slovensku v posledných týždňoch často používame výraz “Hneváme sa”. Reagujeme ním na aktuálne nálady v našej spoločnosti – kreslíme ho na plagáty na protestoch, vpisujeme do statusov na sociálnych sieťach. Zatiaľ čo pojem slušnosť nás svojou viacznačnou interpretáciou čiastočne polarizoval, hnev je pomerne jasný a doslovný. Hoci sa môže líšiť v tom, voči komu a s akou intenzitou ho adresujeme.

Hneváme sa, že vražda sa nevyšetruje dostatočne rýchlo. Hneváme sa, že mafia je prepojená s najvyššími politickými špičkami. Hneváme sa, že v RTVS – zdá sa – ukončujú pracovné pomery za názor. Hneváme sa, že nevieme eliminovať korupciu. Hneváme sa, že oni si kupujú miliónové byty a my žijeme od výplaty k výplate. Hneváme sa, že hoci by sme chceli učiť na strednej škole, zamestnáme sa v reklamke. Hneváme sa, že vymýšľame slogany na produkty, ktoré vyrábajú deti v Číne. Hneváme sa, že nemáme kde parkovať, no súčasne si kupujeme ďalšie autá. Hneváme sa na iných, hoci niekedy by sme sa mali hnevať aj sami na seba.

Hnevali sme sa vždy, veľa a na rôzne veci. Na rôzne rozhodnutia a na rôznych ľudí. Často sme však hnev dusili v sebe. Ostatné dva mesiace sme opäť nabrali odvahu (možno najväčšiu od roku 1989), hnevať sa verejne. Námestia a ulice sa stali javiskami našich kolektívnych performancií, pri ktorých sa nerozlišuje, kto je umelcom/umelkyňou a kto “obyčajným človekom”. Odrazu sme všetci maliarmi transparentov, spevákmi slovenskej hymny či spisovateľmi angažovaných hesiel. Stali sme sa uniformnou masou, ktorá kričí, ktorú aj počuť, ale ktorej chýba revolučný náboj. A ním nemyslím rozbíjanie výkladov, hádzanie dlažobných kociek či pálenie pneumatík. Chýba mi napríklad razantné umelecké gesto. Áno, umelecká obec žiada “kultúrny reparát”, herci na námestiach čítajú ohnivé prejavy, neraz sú iniciátormi výziev či protestných pochodov. Áno, vznikla iniciatíva s názvom “Reakcia”, v rámci ktorej umelci vytvárajú “spontánne vizuálne reakcie, ktorými tlmočia pocit solidarity, smútku, hnevu, túžby po zmene aj vieru v demokraciu a spravodlivosť.” Keď si ich však pozrieme, ide zväčša o grafiky, karikatúry, krátke videá či fotografie, ktoré pracujú so slovenskými symbolmi, tvárami politikov; občas sú trpké, občas trápne, na vyššej aj úplne nízkej výtvarnej úrovni. Zásadne sa nelíšia od vizuálnych správ, ktoré každodenne zaplavujú sociálne siete. Hnev sa tu nepremietol do žiadneho podvratného umeleckého gesta. Ak americká umelecká scéna po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta vyzývala umelcov, aby boli iniciátormi zásadnej zmeny myslenia v spoločnosti, prečo sa o niečo podobné nepokúsiť aj tu?

V žilinskej Novej synagóge skončila v marci výstava s názvom Poézia a performancia, ktorá tematizovala silu slova v ére socializmu. Diela umelcov z bývalého východného bloku vtedy zaznievali z undergroundu a napriek tomu – alebo práve preto – boli ich umelecké intervencie do rétoriky vtedajšieho režimu oveľa údernejšie a silnejšie, než dnešné výtvarné re-akcie. A pritom ich základným pracovným materiálom a nástrojom nebolo nič komplikované – bolo to slovo. No či už bolo vyslovené nahlas, napísané na stenu alebo pokrkvané a vložené do úst, nečakalo na potlesk ani na verejný súhlas. Bolo autentickým vzdorom proti systému, často jednoduchým, no o to bolestivejším úderom moci.

Je prirodzené, že hnev chceme prejavovať spoločne. Najmä, keď nás toľkých hnevá viac menej to isté. Avšak, keď búrenie sa trvá pridlho a kričíme stále to isté, môže sa stať, že zabudneme, prečo sa vlastne hneváme. Preto potrebujeme umelcov. Aby sme si nezvykli na život v hneve a s hnevom. Umenie má schopnosť (malo by mať schopnosť) vytrhávať z letargie a prebúdzať v nás kritického človeka bez mediálneho žargónu. Dnes viac ako kedykoľvek predtým potrebujeme tie drobné a na prvý pohľad nenápadné performancie, akou bola napríklad tá počas vernisáže spomínanej výstavy Poézia a performancia – slovenský konceptuálny umelec Ľubomír Ďurček na zástavu napísal slovo PRAVDA, chodil a mával ňou medzi divákmi až do vyčerpania.

Fotografia: Marek Jančúch

Text pôvodne vyšiel na blogu Společnosti pro estetiku.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!