Ako sa ruský nacionalista menom Alexej Navaľnyj stal liberálnym hrdinom

od Alexey Sakhnin

Zatknutie ruského opozičného lídra Alexeja Navaľného podnietilo masové protesty proti autoritárstvu Vladimira Putina. Navaľného žurnalistika poukázala na rodinkárstvo ruských elít – no jeho chameleónske premeny medzi liberalizmom a anti-imigrantským nacionalizmom ukazujú, že nejde o žiadneho zástancu ruskej pracujúcej triedy. Text Alexeya Sakhnina z Jacobinu prekladá Peter Takáč.

V 2020 prepukli rozsiahle protesty vo viac ako štyridsiatich krajinách – a Rusko Vladimira Putina sa javilo ako ostrov stability. No v nedeľu, 23. januára sme boli svedkami najväčšej demonštrácie za posledné desaťročia, organizovanej okolo opozičného lídra Alexeja Navaľného.

Navaľnyj podstúpil v Nemecku päť mesiacov trvajúcu liečbu kvôli otráveniu, z ktorého obvinil vrcholných predstaviteľov Ruska. Keď na 17. januára ohlásil svoj návrat domov – čím ruským orgánom dovolil, aby ho zatkli – znova sa vyhlásil za najprominentnejšieho Putinovho oponenta. No prebiehajúce protesty tiež podnietili hlbšiu politickú krízu, ktorej výsledok nie je zďaleka jasný.

Kto je Navaľnyj?

Tak ako väčšina politikov v modernom Rusku, aj Navaľného svetonázor sa formoval pod úplnou dominanciou pravicovej, trhovo-liberálnej ideológie. V roku 2000 sa pridal k liberálnej strane Yabloko. V tých rokoch bol podľa svojich vlastných slov klasickým neoliberálom, ktorý podporoval režim nízkych verejných výdavkov, radikálnej privatizácie, znižovania sociálnych istôt, „slabej vlády“ a úplnej slobody podnikania.

Navaľnyj však čoskoro pochopil, že čisto liberálna politika nemá v Rusku nádej na úspech. Pre väčšinu ľudí bola táto ideológia zdiskreditovaná radikálnymi reformami z 90. rokov. Symbolizovala chudobu, nespravodlivosť, nerovnosť, poníženie a krádež. A potom, čo prozápadná liberálna ideológia stratila v očiach obyvateľstva všetok lesk, prestala byť zaujímavá aj pre vládnucu triedu. Po Vladimirovi Putinovi sa predstavitelia Ruska, politici a oligarchovia vyhlásili za vlastencov a skutočných dedičov ruského štátu. Ukázalo sa, že liberálne strany neboli nikomu na nič dobré.

Navaľnyj si čoskoro našiel nové ideologické útočisko. Koncom prvého desaťročia sa vyhlásil za nacionalistu. Zúčastňoval sa na krajne pravicových ruských pochodov, viedol vojnu proti „nelegálnemu prisťahovalectvu“ a dokonca zahájil kampaň „Prestaňme živiť Kaukaz“ zameranú proti vládnym dotáciám pre chudobné autonómne oblasti osídlené etnickými menšinami na juhu krajiny. Bolo to obdobie, keď boli rozšírené pravicové nálady a mestská mládež takmer dovedna sympatizovala s ultrapravicovými skupinami. Navaľnému sa zdalo, že by tento vietor mohol pohnať jeho plachty – a čiastočne to fungovalo.

Program „Strany pokroku“, ktorý vytvoril v polovici 2010, deklaroval potrebu zvýšiť vek odchodu do dôchodku. Ale keď toto nepopulárne opatrenie prijala Putinova vláda, Navaľnyj začal organizovať zhromaždenia proti nej.

Navaľnyj sa ale medzi malými nacionalistickými „vodcami“ nestratil. Našiel si špeciálne útočisko, ktoré z neho urobilo hrdinu ďaleko za hranicami radikálne pravicovej subkultúry. Stal sa hlavným bojovníkom krajiny proti korupcii. Nakúpil si malé množstvá akcií vo veľkých štátnych spoločnostiach a získal tak prístup k ich dokumentom. Na tomto základe viedol a zverejnil závažné zistenia. Mnohé z nich boli vynikajúcimi novinárskymi počinmi – a hoci niektorí kritici tušili, že Navaľnyj bol takto iba zapojený do „mediálnych vojen“ medzi konkurenčnými finančno-priemyselnými skupinami, dostával od nich „objednávky“ a informácie, ktoré kompromitovali ich konkurenciu.

V každom prípade liberálne rozprávanie o tom, že korupcia je príčinou neefektívnosti štátu, prinieslo Navaľnému sympatie más strednej triedy. Vrcholový manažment a podnikatelia považovali korupciu za hlavnú prekážku ich vlastného úspechu. Mnohí sa prihlásili na odber Navaľného blogu a čoraz viac mu posielali peňažné dary.

Rusko bolo v rokoch 2011-13 zmietané masovým protestným hnutím proti zmanipulovaným parlamentným voľbám a rastúcemu autoritárstvu, ktoré symbolizuje Putinov návrat do prezidentského úradu. Navaľnyj bol toho súčasťou – nedokázal ho však viesť. Podporu získal väčšinou od ľudí zo strednej triedy v hlavnom meste a najväčších mestách. Ale pracujúca trieda a vôbec chudobná väčšina mu nedôverovali. Jeho protikorupčná agenda im zostala ľahostajná a korupciu vnímali iba ako jednu z techník obohacovania sa elity, nie ako základ triednej nerovnosti.

Naozaj sa ukázalo, že ľavicové hodnoty majú v Rusku stále určitý vplyv. Počas týchto protestov demonštrovali tisíce ľudí pod červenými zástavami a líder Ľavicového frontu Sergej Udaltsov sa stal jedným z najpopulárnejších ruských politikov. Navaľného najbližší spolupracovník Leonid Volkov v rozhovore uviedol, že je potrebné presvedčiť ruskú elitu, že víťazstvo opozície bude pre ňu lepšie ako skorumpovaná Putinova vláda. Na to však bolo potrebné zbaviť sa ľavicových spojencov, ktorí strašili veľké podniky.

Navaľnyj teda rozdelil opozičnú koalíciu a keď boli ľavicoví lídri uväznení, odmietol v ich mene zakročiť.

Od Trumpa k Sandersovi?

Na protestných zhromaždeniach v rokoch 2011 – 2013 sa Navaľnyj naučil dôležitú lekciu: skutočnú popularitu ľudí neprináša pravicovo nacionalistický, ale ľavicový sociálny populizmus. A hoci ho často porovnávali s Donaldom Trumpom, čoraz viac sa orientoval na sociálnu agendu.

Navaľnyj cestuje po krajine a požaduje zvýšenie dôchodkov a platov štátnych zamestnancov. Program „Strany pokroku“, ktorý vytvoril v polovici 2010, deklaroval potrebu zvýšiť vek odchodu do dôchodku. Ale keď toto nepopulárne opatrenie prijala Putinova vláda, Navaľnyj začal organizovať zhromaždenia proti nej.

Sociálno-populistická taktika fungovala: počet Navalného priaznivcov stúpal. V marci 2020 Navaľnyj dokonca tvrdil, že „podporoval Bernieho Sandersa“ v primárkach americkej Demokratickej strany. To vyvolalo pobúrenie medzi jeho pravicovými spojencami, fungovalo to však ako alibi pre všetkých ostatných: v Rusku sa všeobecná mienka výrazne posunula doľava.

Ruská oligarchia čelí vážnym ťažkostiam v dôsledku studenej vojny so Západom a zvyšujúcich sa sankcií. Veľkému biznisu a vyššej byrokracii neušiel signál, ktorý im bol vyslaný. V ich očiach sa Navaľnyj mení na postavu, prostredníctvom ktorej je možné zastaviť alebo dokonca zvrátiť eskaláciu konfliktu so Západom.

V súlade s tým Navaľnyj zmenil jazyk, ktorým hovorí o korupcii. Teraz nehovorí ani tak o neefektívnosti štátu, ako skôr o sociálnej nerovnosti. Luxus ruských oligarchov a vládnych predstaviteľov porovnáva s chudobou bežných ľudí.

Publikum, ktoré sa zaoberá takýmito problémami, je oveľa väčšie: mnohým z jeho odhalení sa už dostalo miliónov pozretí. Posledný film Navaľného, ​​ktorý bol uvedený 20. januára, dosiahol nový rekord: za jeden týždeň zaznamenal viac ako 91 miliónov kliknutí.

Vo filme je máločo nového. Je postavený na kompilácii známych faktov a teórií. Environmentálni aktivisti našli Putinov palác v hodnote 1,5 miliárd dolárov na pobreží Čierneho mora už v roku 2010. Úspech filmu je však stále zaručený závažnosťou problému triednej nerovnosti a nespravodlivosti. Navaľnyj filmom oslovuje ani nie tak svojich tradičných priaznivcov (pre tých je už všetko jasné), ale skôr bývalú pro-putinovskú väčšinu.

Navaľného stratégia

Navaľného čaká náročná úloha. Bojujúc za sympatie väčšiny, je pre neho zároveň dôležité, aby si neodstrašoval a neodcudzoval vládnucu triedu.

Na nemocničnom oddelení v Nemecku navštívila Navaľného Angela Merkelová. Ruská oligarchia čelí vážnym ťažkostiam v dôsledku studenej vojny so Západom a zvyšujúcich sa sankcií. Veľkému biznisu a vyššej byrokracii neušiel signál, ktorý im bol vyslaný. V ich očiach sa Navaľnyj mení na postavu, prostredníctvom ktorej je možné zastaviť alebo dokonca zvrátiť eskaláciu konfliktu so Západom.

Kremeľ vždy tušil, že Navaľnyj sa teší tichej podpore časti elity. V roku 2012 bola zverejnená korešpondencia niektorých lídrov liberálnej opozície, ktorá hovorila o možnom financovaní Navaľného skupinou prominentných oligarchov.

Každé ďalšie Navaľného zistenie vyvolalo podobné podozrenie. Kto mu môže dodávať exkluzívne fakty a materiály? Film o Putinovom paláci demonštruje mnoho intímnych detailov zo života najvyššej elity krajiny. Ako sa teda tomuto opozičníkovi podarilo nahliadnuť do prezidentovej luxusnej spálne? Alebo sa pozrite na ten salón na vodné fajky s tyčou pre striptíz, o ktorom teraz diskutujú školáci na sociálnych sieťach? Nezáleží na tom, či to má nejaký skutočný základ: má to reálny dopad, pretože vyvoláva podozrenia a prispieva k rozkolu na vrchole vlády.

Ostrá kritika luxusu Putinovho okolia ho nevedie k radikálnym spoločenským požiadavkám. Navaľnyj je proti revízii výsledkov trestnej privatizácie z 90. rokov alebo prerozdelenia národného príjmu v prospech pracujúcich.

Pre Navaľného je tiež dôležité, aby jeho kritika sociálnej nerovnosti neobrátila vládnuce zriadenie proti nemu. Preto si dáva pozor, aby jeho sociálny populizmus neprekročil túto hranicu. Ostrá kritika luxusu Putinovho okolia ho nevedie k radikálnym spoločenským požiadavkám. Navaľnyj je proti revízii výsledkov trestnej privatizácie z 90. rokov alebo prerozdelenia národného príjmu v prospech pracujúcich. Prinajlepšom súhlasí s malým „kompenzačným poplatkom“, ktorý musia zaplatiť niektorí oligarchovia, aby legitimizovali majetok zaistený v 90. rokoch.

Z hľadiska toho, čo to obnáša, stojí za zmienku, že podobný krok urobil Tony Blair v Británii v roku 1997. Takzvaná daň z neočakávaných ziskov (windfall tax, pozn. prekl.) ovplyvnila majiteľov spoločností privatizovaných v 80. rokoch (vrátane British Airports Authority, British Gas, British Telecom, British Energy, Centrica). Toto opatrenie upevnilo výsledky neoliberálnej politiky Margaret Thatcherovej a legitimizovalo radikálne prerozdelenie majetku a moci smerom k bohatým. V Rusku ako prvý navrhol implementáciu podobnej politiky v roku 2012 Vladimír Putin, no táto politika sa nikdy nedostala na svetlo sveta. Teraz sa tejto myšlienky chopil jeho najvernejší kritik Alexej Navaľnyj.

Nerovnosť teda zostane nedotknutá. Medzi bodmi Navaľného programu o „spravodlivých súdoch“ a politických slobodách je aj jeden o budúcej privatizácii. A to je presne to, čo by od neho pravdepodobne odcudzilo väčšinu Rusov, ak by sa to dostalo do ich pozornosti. Úlohou Navaľného a jeho podporovateľov je preto nahradiť diskusiu o programe zmeny diskusiou o samotnej osobnosti lídra. Potom bude konfrontácia medzi rôznymi ideológiami, ľavicou a pravicou, socialistami a liberálmi, nahradená konfliktom medzi „koalíciou stagnácie“ a „koalíciou zmien“.

A tu prichádza k slovu talent, politický talent a osobná odvaha. Navaľného návrat do Ruska bol prepracovanou, aj keď dobrodružnou operáciou s drámou hodnou Hollywoodu. Archetypálny hrdina, ktorý takmer unikol smrti, sa vracia k svojmu ľudu pod menom „Victory“ (meno ruskej nízkonákladovej leteckej spoločnosti, ktorej lietadlo priletelo s Navaľnym na moskovské letisko). A okamžite sa ho zmocnili strážcovia nespravodlivého vládcu, ktorí ho pripravili o slobodu rovnako ako ju upreli samotnému Rusku. Samozrejme, hrdina okamžite padá do centra pozornosti – a politického boja.

V septembri 2021 sa v Rusku schyľuje k parlamentným voľbám. Sú nevyhnutné pre vládu – ak má Putin po roku 2024 pokračovať vo funkcii prezidenta, potrebuje plne lojálny parlament. Úrady preto urobili všetko pre to, aby sa zabránilo účasti radikálnych kritikov režimu vrátane Navaľného a jeho priaznivcov. Zúčastniť sa môžu iba lojálne strany a kandidáti – teda tí, ktorí nespochybnia základy existujúceho spoločensko-politického poriadku alebo dokonca oficiálne oznámené výsledky hlasovania (aj keď to znamená ich vlastnú porážku).

Túto hru sú poväčšinou pripravení hrať dokonca aj lídri komunistickej strany. Keďže vo voľbách nie je možné získať moc, treba tento boj viesť skôr inde. Navaľnyj tento problém rieši prostredníctvom divadla o svojom návrate.

Predtým, ako bol prevezený do väzenskej cely, využil svoj mediálny kapitál a povzbudil svojich priaznivcov, aby vyšli do ulíc. Zápletka volebnej kampane, ktorú napísal Kremeľ, bola prerušená.

Teraz už nemá nikto záujem o parlamentné strany s ich programami. Celý boj v uliciach je spojený s Navaľnym. Po dvadsiatich rokoch stagnácie je dnes celá nádej na zmenu spojená s jeho menom – bez priestoru na diskusiu o tom, čo by táto zmena mala znamenať.

Je to ideálna situácia na uskutočnenie puču. Mohlo by sa to uskutočniť dokonca s pomocou a asistenciou väčšiny ľudí – ale bez zodpovednosti za nich, ako keď padol ZSSR alebo počas „farebných revolúcií“ v post-sovietskych krajinách.

Tieto udalosti zanechali dedičstvo sociálneho prepadu, deindustrializácie, rastúcej nerovnosti a kultúrnej reakčnosti. Výsledkom bolo nekonečné sklamanie pracujúcich ľudí, ktorí sa cítia byť zneužití a zradení.

Zdroj foto: Wikimedia.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články