Ako socializmus prispel k formovaniu moderného náboženstva

od Julian Strobe

Väčšina súčasníkov si socializmus spája so sekulárnym či ateistickým svetonázorom. Od Októbrovej revolúcie r. 1917 vychádzala väčšina socialistických režimov z marxistických doktrín, teda zaujímala jasne protináboženské postoje. Existuje však aj taká perspektíva, z ktorej je antináboženský socializmus skôr výnimkou a náboženský socializmus nie je ničím výnimočným. Absolútnu väčšinu socialistických predchodcov Karla Marxa a Friedricha Engelsa tvorili oddane veriaci. Zvlášť francúzski socialisti vnímali náboženstvo ako integrálnu súčasť svojej politickej vízie. Text Juliana Strubeho z portálu Aeon preložil Martin Makara. 

V druhej polovici 19. storočia sa socialisti dokonca stávali zakladateľmi nových spiritualisticko-okultistických náboženských hnutí. Úloha socializmu ako sekualarizujúcej sily 19. a 20. storočia bola skôr náhodná než mu vlastná. V skutočnosti je súčasťou histórie socialistov živý a produktívny vzťah k náboženstvu. V 20. rokoch 19. storočia sa francúzski prívrženci Sainta-Simona, ktorí tvorili prvé vplyvné socialistické hnutie, vyhlásili za apoštolov svojej „cirkvi“ a hlásali „nové kresťanstvo“. Fourieristi, ktorí od saint-simonovcov prevzali pochodeň najdynamickejšieho socialistického smeru, požadovali „návrat ku kresťanstvu Ježiša Krista“. Neskôr, v 40. rokoch, stotožnil jeden z popredných komunistov – Étienne Cabet – komunizmus so „skutočným kresťanstvom podľa Ježiša Krista“. Pierre Leroux, ktorý ako prvý prišiel s pojmom socialisme, ho vysvetľoval ako „náboženskú demokraciu“. Engels v roku 1843 žasol nad „mysticizmom“ svojich francúzskych kolegov, ale ďalší socialisti – zvyčajne už ovplyvnení marxizmom – odmietali náboženstvo svojich raných predchodcov ako povrchnú rétoriku či detinský entuziazmus. Nie je to však takto jednoduché. Mnohí raní socialisti v náboženstve hľadali spôsoby, ako uchopiť spoločnosť podľa socialistických aj náboženských princípov súčasne.

Prví socialisti sa snažili o „syntézu“ náboženstva, vedy a filozofie, ktorá by vyvažovala osvietenské výstrednosti. Osvietenstvo a Francúzsku revolúciu vnímali ako nevyvážené pre ich tendenciu k materializmu, ateizmu a egoistickému individualizmu. Saint-Simonovci hlásali, že ich „politický poriadok bude vo svojej celistvosti náboženskou inštitúciou“. V dokonalej spoločnosti mala spoločenská harmónia ležať na ramenách triedy kňazov. Saint-Simonovci dokonca prijímali opis socializmu ako „teokracie“ v zmysle, že ide o „štát, v ktorom sú politické a náboženské zákony totožné a kde sú spoločenskí lídri tí, ktorí hovoria v mene Božom“.

Nasledujúc stáročia trvajúci príklad katolicizmu socialisti žiadali „duchovné predstavenstvo“ a svoje univerzálne združenie utvárali po vzore katolíckej cirkvi. Hranice súdobého reformného katolicizmu boli často nejasné, čo je zvlášť evidentné v prípade Félicité de Lamennaisa, kňaza, ktorý založil tzv. neokatolícke hnutie a 30. rokoch 19. storočia sa primkol ku kresťanskému socializmu. Lamennaisova vplyvná spisba poháňala odhodlanie socialistov nastoliť „skutočné kresťanstvo“.

Februárovej revolúcii z r. 1848 sa nepodarilo zrealizovať socialistické Kráľovstvo Božie na Zemi. Napoleonov prevrat v r. 1851 znamenal koniec druhej republiky a činnosť socialistov sa stala ilegálnou. A práve v takejto atmosfére spôsobilo zjavenie sa spiritualizmu senzáciu. Vznikol v Spojených štátoch r. 1848, keď sestry Foxové prišli s tvrdením, že sú prostredníctvom tzv. „vyvolávania“ v kontakte s dušami mŕtvych. Od r. 1853 vyvolávali podobné fenomény vo Francúzsku a Nemecku pohnutie. Socialisti, zvlášť fourieristi, spiritualizmus privítali – sčasti aj preto, že vzišiel z amerického socializmu a zahŕňal teórie o všeobecných harmóniách a príťažlivostiach, prirodzených silách a duchovnej regenerácii , ktoré vnímali ako napomáhajúce socializmu. V polovici 19. storočia sa viacerí veteráni socialistického hnutia stali poprednými spiritualistami.

V rovnakom čase zúrili aj horlivé debaty o budúcnosti socializmu. Revue philosophique et religieuse, pokus o oživenie socializmu v duchu Júlovej monarchie, je príkladom zrážky medzi veteránmi socialistického hnutia a ich kritikmi. Medzi tých druhých patril aj socialistický sionista Moses Hess. Pozície boli jasné: v hnevlivom liste redaktorovi Hess písal, že budúcnosť patrí nemeckému „vedeckému“ socializmu, kým francúzsky socializmus zlyhal práve pre svoju „teozofickosť“.

Duchovný Alphonse-Louis Constant, ktorý sa v 40. rokoch 19. storočia stal známym pre jeho extrémny radikalizmus, bol ďalším z radu socialistov inklinujúcich k mystike. Narodil sa r. 1810 a svoju duchovnú kariéru zanechal, aby sa stal súčasťou sveta umelcov a socialistov epochy romantizmu. Constant sa stal stúpencom Lamennaisa a hlásal communisme néo-catholique. Podobne ako saint-simonovci a fourieristi veril, že len poučená elita môže uskutočniť pokojnú revolúciu.

Vo svojich článkoch pre Revue Constant písal, že našiel kľúč k pravému socializmu: kabalu a jej magické doktríny. Neskoršie generácie boli vo väčšom úžase než Constantovi súčasníci: ako kritické, tak aj vlastné historiografie socializmu chápali socialistov ako dedičov heretickej tradície zahŕňajúcej mystikov, teozofov, kabalistov, mágov či templárov a siahajúcej až po antických gnostikov. Constant túto tradíciu vysvetľoval ako reprezentáciu skutočného náboženstva, teda aj skutočného socializmu. Podľa neho sa múdrosť tejto tradície odovzdávala ďalej v šifre, aby sa tak uchránila od sprofanovania. Rozšifrovanie tejto okultistickej tradície by tak znamenalo emancipáciu ľudstva.

Paralelne s písaním týchto článkov si Constant začal osvojovať pseudonym, pod ktorým sa neskôr stal známym ako zakladateľ moderného okultizmu: Eliphas Lévi. Prvé časti jeho dodnes vplyvného okultistického diela Dogme et rituel de la haute magie (teda Dogma a rituál vysokej mágie) sa objavili r. 1854. V tejto a neskorších knihách sa Constant prejavil ako prvý propagátor „okultizmu“. Jeho cieľom bolo vytvorenie kňazskej elity zasvätených, ktorá mala viesť ľudí k emancipácii a napokon aj univerzálneho združenia s Bohom, v ktorom si je každý rovný. „Univerzálna veda“ mágie, ktorú Constant rozvíjal na základoch súdobých socialistických teórií, mala kľúčový význam: vytvoriť konečnú syntézu vedy a náboženstva, ktorá by vydláždila cestu k dokonalému sociálnemu systému. Povedané inak, mala sa stať kľúčom k poslednej etape revolučného pochodu ľudského pokroku.

Jazyk mágie by nás nemal odrádzať od myšlienok Constanta ako socialistu. Jeho volanie po duchovnom predstavenstve, teokratickej hierarchii a postupnom vzdelávaní „ignorantských más“ sa niekedy vnímajú ako reakcionárske. V skutočnosti ide o socialistické doktríny ovplyvnené cirkvou. Keďže od druhej polovice 19. storočia začali dominovať materiálne a ateistické verzie socializmu, vzťah medzi náboženstvom a socializmom bol niekoľkokrát zásadne poprekrúcaný. Nielen, že náboženstvo mnohých priviedlo k socializmu, ale prostredníctvom spiritualizmu a okultizmu socializmus trvalo prispel k formovaniu moderného náboženstva.

Obrázok: vlajka kresťanského anarchizmu. Zdroj: Compwhizii/Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články