Bez pracujúcej triedy by nebolo demokracie

od Redakcia

„Po celom svete to neboli kapitalistické elity, kto nám priniesol demokraciu. Boli to organizovaní pracujúci.“ Rozhovor magazínu Jacobin s politickou vedkyňou Evelyne Huberovou prinášame v preklade Petra Takáča.

Debaty o stave demokracie sú odrazu na programe dňa. A nie je ťažké vidieť prečo: Bolsonaro v Brazílii, Trump v Spojených štátoch, Erdogan v Turecku, Orbán v Maďarsku – všetko to poukazuje na oživenie autoritárstva a ustupovanie demokratických foriem. Ich súčasné ustupovanie však nemôžeme pochopiť bez toho, aby sme najskôr pochopili, ako sa objavila masová demokracia.

V knihe Vývoj kapitalizmu a demokracia, prvýkrát vydanej v roku 1992, prináša trojica bádateľov (Evelyne huber, John Stephens, a Dietrich Rueschemeyer) dôsledný výskum nástupu demokracie v dvadsiatom storočí naprieč troma regiónmi: Európou, Severnou Amerikou, a Latinskou Amerikou a Karibikom. Dištancujúc sa od zvyčajného rozprávania tvrdia, že kapitalizmus bol pre príchod demokracie podstatný nie kvôli svojej prirodzenej symbióze s vládou ľudu, ale preto, že narúša tradičné mocenské štruktúry a vytvára väčšiu, organizovanejšiu pracujúcu triedu. “Kapitalizmus,” píšu, “vytvára demokratický tlak napriek kapitalistom, nie vďaka nim.”

Huberová a jej spoluautori venujú špeciálnu pozornosť tomu, ako distribúciu moci, ako doma, tak v zahraničí, otvorili alebo zamedzili demokratické boje. Napríklad, ak bola krajina na periférii svetového politického poriadku, domáce reformné hnutia mohli byť podkopané krokmi mocných aktérov zvonku (ako Spojené štáty). Ak mala krajina pre svoj nedostatočný rozvoj iba malú pracujúcu triedu, skončila prinajlepšom s obmedzenou formou demokratickej vlády. Inými slovami, krajiny s slabou demokratickou vládou netrpeli (a netrpia) nejakým druhom kultúrneho nedostatku, ale namiesto toho, “konštaláciami moci”, ktoré utlmili schopnosť “podriadených skupín” (ako pracujúcu a etnické menšiny) zatlačiť na ich začlenenie do politického procesu.

Kniha je silnou odpoveďou na chybné koncepcie o dejinách a význame demokracie. A obsahuje podstatný vhľad do témy: “Pracujúca trieda,” píšu títo traja akademici, “bola najkonzistentnejšou prodemokratickou silou.”

Huberová, významná profesorka politických vied na univerzite v Severnej Karolíne, nedávno poskytla rozhovor redaktorovi Jacobinu Shawnovi Gudemu o knihe a o tom, čo nám hovorí o minulosti, súčasnosti a budúcnosti demokracie.

So slovom demokracia sa narába všade možne, avšak pre rozličných ľudí znamená rozličné veci. Vy a vaši spoluautori v úvode knihy Vývoj kapitalizmu a demokracia píšete: “Našim najzákladnejším predpokladom je, že demokracia je predovšetkým záležitosťou moci.” Môžete nám vysvetliť, čo tým myslíte, a ako to vplýva na spôsob, akým pristupujete k štúdiu demokracie?

Demokracia, v porovnaní s autokraciou, znamená väčšie rozptýlenie politickej moci, krok k menšej politickej nerovnosti, a k stavu jeden človek – jeden hlas, ktorého výsledok nie je zrejmý.

Autokratické elity sa dobrovoľne nevzdávajú svoje politickej moci – robia tak iba vtedy, keď k tomu sú dotlačení tými, ktorí sú z politickej moci vylúčení. Preto ak chceme pochopiť možnosti pre zavedenie a prežitie demokracie, musíme chápať “mocenské konštelácie”. Mocenské konštelácie, ktoré skúmame my sú mocenskými vzťahmi v občianskej spoločnosti, medzi občianskou spoločnosťou a štátom, a v medzinárodnej ekonomike a štátnych systémoch.

Mocenská rovnováha v občianskej spoločnosti závisí na organizácii moci podriadených skupín (napríklad pracujúcich). Moc v medzinárodnom systéme, ako medzinárodnej ekonomike, tak politike, formuje triedne štruktúry a triedne spojenectvá doma a dáva podobu vonkajším tlakom.

Vezmime si napríklad Latinskú Ameriku. Postavenie Latinskej Ameriky v medzinárodnej ekonomike ako vývozcu surovín obmedzilo mieru industrializácie a tým pádom veľkosť a silu pracujúcej triedy.

Naviac, vplyv Spojených štátov počas dvadsiateho storočia šiel systematicky proti demokracii v Latinskej Amerike. Akýkoľvek druh serióznej socioekonomickej reformy bol onálepkovaný ako “komunistický”, a oponenti týchto reformistických vlád boli podporovaní Spojenými štátmi.

Začalo to pučom voči Jacobovi Árbenzovi v Guatemale v roku 1954. Árbenz bol druhým demokratickým prezidentom, ktorého Guatemala kedy mala a ten zaviedol pozemkovú reformu, ktorá nahnevala United Fruit Company. V Spojených štátoch vyhlasovali, že bol komunistom, čo nemalo žiaden reálny základ. No CIA zorganizovala a sponzorovala vpád ozbrojených síl vedený Castillom Armasom, ktorý sa stal prvým z mnohých diktátorov.

To bolo prvým z mnohých ďalších takýchto krokov: zásah v Dominikánskej republike v 1965, puč v Čile v 1973, a boje Contras v Nikarague v 1980-tych rokoch. Počas celej studenej vojny robili Spojené štáty celkové, systematické zásahy na podkopanie – alebo v najhorších prípadoch, zvrhnutie – progresívnych, reformistických vlád, a to i v prípade, ak boli demokraticky zvolené.

V poslednej dobe bežne vidíme, ako sú pracujúci vykresľovaní ako hrozba demokracie a tí vzdelanejší a bohatší ako strážcovia demokratických noriem. No tento naratív sa značne rozchádza s historickými záznamami. Mohli by ste nám túto históriu priblížiť? Aké sociálne skupiny boli najhorlivejšími priaznivcami demokracie?

Kľúčovými aktérmi prechodu k masovej demokracii v Európe a Severnej Amerike boli organizovaní pracujúci, v spojení s malými roľníkmi alebo časťami stredných tried, v závislosti od jednotlivej krajiny. V Latinskej Amerike hrali hlavnú úlohu stredné triedy, no aj tu bola celková demokracia dosiahnutá až tam, kde bola silne prítomná pracujúca trieda.

V najposlednejšej, tretej demokratickej vlne v Latinskej Amerike, nehrala organizovaná pracujúca trieda vedúcu rolu, keďže odbory boli vážne oslabené útlakom a “štrukturálnymi reformami”, ktoré viedli k deindustrializácii a zúženiu verejného sektora. Autoritárske režimy čiastočne zničili samé seba (napríklad v Argentíne), a čiastočne to bol tlak od rôznych skupín, vrátane sociálnych hnutí chudobných a menšín, ako aj strednej triedy.

Ázia, Južná Kórea a Tajwan veľmi dobre zapadajú to tohto modelu. To, čo tam máte bol ekonomický rozvoj, vstupovanie do odborov a odborárskych protestov (obzvlášť v Južnej Kórei), ktoré viedli k demokratizácii. V Južnej Kórei máte dosť silnú občiansku spoločnosť, udržiavajúcu demokratický politický systém.

Ak sa pozrieme na subsaharskú Afriku, jej dnešným problémom je stále nízka úroveň rozvoja a preto porovnateľne nižší stupeň organizácie občianskej spoločnosti. Druhým problémom je, že v mnohých krajinách máte etnicky rozdelené spoločnosti, a mobilizáciu a strany postavené na etnicite – čo práve nie je veľmi priaznivý terén pre demokratickú politiku.

Zatiaľ čo boli pracujúci pripravení na podporu demokratických bojov, nikdy nebolo nevyhnutné, aby tak urobili masovo. Aká bola úloha odborov, strán a iných organizácií “podriadených tried” v pokročilých demokraciách?

Podstatným v tomto prípade je sociálna konštrukcia triednych záujmov. Obyčajné zdieľanie rovnakej pozície v ekonomickej a sociálnej štruktúre neznamená, že ľudia vnímajú spoločné záujmy a budú sa organizovať, aby tieto záujmy bránili. To, na čom v dejinách záležalo boli aktéri, ktorí mobilizovali prevažnú časť pracujúcich tried.

Tam, kde týmito aktérmi boli sociálno-demokratické strany a odbory prepojené na tieto strany, tam bojovali za demokraciu. Takže na ideológii lídrov záležalo. Tam, kde boli aktérmi anarchistickí odborárski lídri, tam sa k tomuto boju nepridávali. Kde aktérmi boli populistickí lídri (napríklad argentínsky Juan Perón), tak neboli nutne demokratickí, no zaujímali sa o vytvorenie mocenskej základne zlepšením situácie pracujúcich a udržanie moci, dokonca i nedemokratickými spôsobmi.

Vy a vaši spoluautori spájate nástup demokracie s nástupom kapitalizmu. No opäť, rozšírená koncepcia – ktorá často dáva znamienko rovnosti medzi voľno-trhový kapitalizmus a demokraciu samotnú – to chápe nesprávne, a to na empirickej úrovni. Aké bolo historické prepojenie medzi demokraciou a kapitalizmom?

Týmto prepojením bolo, že kapitalizmus priniesol industrializáciu a urbanizáciu, ktoré spolu napomohli organizácii podriadených skupín. Organizácia je zdroj moci – vlastne je zdrojom moci pre tých bez ekonomickej moci.

Vidiecke oblasti, obzvlášť tie v pozícii závislej na veľkých vlastníkoch pôdy, je notoricky ťažké organizovať. Ľudí pracujúcich spolu vo fabrikách, alebo baniach, alebo železniciach, je ľahšie osloviť a sú vnímavejší na posolstvá, ktoré zvyšujú ich povedomie o ich socio-ekonomickom postavení a poukazujú na možné cesty k zlepšeniu ich postavenia.

Takže ďalším dôsledkom kapitalizmu a industrializácie bolo premeniť vidiecke pracovné vzťahy a oslabiť veľkých vlastníkov pôdy ekonomicky, a v dlhodobom horizonte aj politicky. Veľkí vlastníci pôdy, závislí z veľkej časti na lacnej pracovnej sile, boli historicky zo zrejmých dôvodov podstatnými nepriateľmi demokracie. Industrializácia vytvorila alternatívy vidieckej práci vo forme migrácie do miest.

Urbanizácia taktiež napomohla organizácii stredných tried v profesné a kultúrne združenia. Ako som poznamenala predtým, to, na čom záležalo bolo, kto vykonával organizáciu a politickú mobilizáciu.

Zároveň tento posun centra akumulácie od poľnohospodárstva k priemyslu, obchodu a financiám vytvoril nové elitné oblasti súperiace o politickú moc s veľkými vlastníkmi pôdy. Vývoj súperenia a združovania elít bol samozrejme v rôznych krajinách iný.

V mnohých krajinách sa nové a staré elity medzi sebou sobášili. Napriek tomu je dôležité, že nadvláda nad veľkou a lacnou vidieckou pracovnou silou sa stávala stále menej dôležitou pre udržanie majetku a statusu, čím strácala význam jedna z podstatných prekážok demokracie.

Presuňme sa teraz rýchlo do súčasnosti. Pravica a krajná pravica po celom svete narastá, a demokracia je na mnohých miestach podkopávaná. Čomu zodpovedá táto zmena?

Na jednej strane to je narastajúci rozdiel medzi “víťazmi” a “porazenými” globalizácie a prechod k vedomostnej spoločnosti, a na druhej strane úpadok solidárnych organizácií medzi strednou a pracujúcou triedou. To robí “porazených” náchylnejších k pravicovo-populistickým výzvam.

Odbory, zvlášť keď boli napojené na sociálno-demokratické strany, boli historicky hlavnými podporovateľmi a prívržencami demokracie. Deindustrializácia priniesla úpadok odborového členstva, a tým pádom aj ich sily vo všetkých postindustriálnych spoločnostiach a v Latinskej Amerike v dôsledku otvorenia sa ich ekonomík.

Preto odbory nie sú schopné slúžiť ako efektívni nositelia solidárneho odkazu pre prevažnú časť pracujúcej triedy. Namiesto toho sa nekvalifikovaní pracujúci v neistej situácii na trhu práce vo vzdelanostnej ekonomike stávajú prístupnými mobilizácii pravicovo-populistických lídrov, ktorí vytvárajú pocit identity a (falošnej) solidarity “nás proti nim” a ktorí sľubujú návrat k zdanlivo lepšej minulosti.

Jestvuje mnoho krajín, hlavne v rozvíjajúcom sa svete, ktoré majú prinajlepšom slabé formy demokracie, pričom inde dochádza k ústupu k autoritárstvu. Avšak, podľa nejakých meraní je pracujúca trieda tak veľká, ako vždy bola. Aké nádeje by sme si mali robiť o budúcnosti demokracie?

Pracujúca trieda je rozdrobenejšia a diferencovanejšia v postindustriálnych spoločnostiach. Dokonca aj v rozvíjajúcich sa spoločnostiach sa informačná ekonomika rozrástla a vytvorila väčšie skupiny, ktoré je veľmi ťažké zorganizovať. Percento ľudí pracovnej sily, ktoré má členstvo v odboroch všade pokleslo. Tradičné strany pracujúcej triedy stratili v postindustirálnych spoločnostiach podiel hlasov.

Iné sociálne hnutia môžu do istej miery kompenzovať tento úpadok odborov. Takže na to, aby bola budúcnosť demokracie naďalej svetlá je našou úlohou posilniť organizácie občianskej spoločnosti a politické strany zaviazané demokracii a rovnosti.

Shawn Gude je editorom magazínu Jacobin.

Ilustračný obrázok je zobrazuje hnutie nezamestnaných robotníkov protestujúcich v roku 1931, Zdroj: Flickr

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články