V takmer všetkých médiách sa cyklicky objavujú paranoidné titulky o tom, ako Európske národy, vrátane Slovákov, vymierajú a ak sa nezačneme rozmnožovať, bude s nami amen. Ide o blud.
Na úvod krátka ilustrácia: Internetový portál Startitup 4.1.2021 aktualizoval pol roka starý text, aby nám pripomenul, že „Slovensko výrazne vymiera. Hrozivé čísla ukazujú, že na konci storočia nás bude o polovicu menej“. Podľa tej istej naratívnej schémy sa k nemu v nedávnej minulosti pridali aj týždenník Trend: „Slovensko vymiera. Prinesie to stagnáciu“ a internetový portál Dnes24: „Svet o Slovensku: Nerodia sa deti a vymierame.“ Ak to teraz zovšeobecníme – aby sme neboli príliš osobní, môžeme tento blud o vymierajúcom národe identifikovať takmer z každej strany a z rôznych zdrojov. Dokonca bez rozdielu vzdelania. Znamená teda táto spoločná „zhoda“, že nejde o kolektívny blud, ale štatistikou podložený, tvrdý a nespochybniteľný fakt? Nie.
Vymieranie ako sociálny fakt?
Po prvé – žiaden tvrdý fakt, ktorý je vyabstrahovaný zo sociálnej reality a spätne o nej vypovedá, neexistuje. Inými slovami: Ten, kto nerozlišuje medzi sociálnym faktom a dáva ho na tú istú úroveň s výpoveďami o prírodných faktoch, buď manipuluje, alebo tak robí z neznalosti, ktorá samozrejme nikoho neospravedlňuje. Výroky „2+2=4“ a „Zem sa otočí okolo svojej osi za 24 hodín“, nie sú teda to isté, ako keď povieme, že „rast HDP znamená aj rast prosperity“, alebo že „Sovietsky zväz sa rozpadol, pretože pravda a láska zvíťazila nad lžou a nenávisťou„ a preto „Rusko začalo hybridnú vojnu, čo zapríčinilo nárast nenávisti a extrémizmu.“
To, čo robí sociálny fakt odlišným a v podstate komplikovanejším, ako dva vyššie zmienené exaktné výroky z fyziky a matematiky, je možnosť neustáleho problematizovania „pseudoaxióm“ a množstvo premenných, od ktorých sa jednoducho nedá abstrahovať. Ďalej to je napr. bytostná zainteresovanosť samotných ľudských subjektov do „zrodu sociálneho faktu“, keďže sa na týchto faktoch dennodenne podieľame a modifikujeme ich. Preto tá pochybnosť. Pridať by sme ešte mohli aj ich abstraktnejšiu povahu, ktorá nás zväčša odsudzuje na ich nepriame skúmanie. Zjednodušene povedané: Sledovať fungovanie štátu, nejakej society a jej predstáv, nie je to isté, ako sledovať rozmnožovanie buniek v Petriho miske v americkom laboratóriu, ktoré môže o pár dní zopakovať niekto v čínskom laboratóriu s tým istým výsledkom.
S potrebou odlíšiť sociálne fakty od prírodovedeckých, ako aj od tých psychických, ktoré zväčša vznikajú a zanikajú na individuálnej úrovni, prišiel už začiatkom 20. stor. sociológ Émile Durkheim. A práve Durkheim zdôraznil jednu charakteristickú črtu sociálnych faktov, totiž – ich spätný ráz: mocenský účinok na tých, ktorí sú ich súčasťou. Sociálne a socializované fakty môžeme podľa Durkheima potom rozdeliť na materiálne (umelecké predmety, technológia, architektúra, legislatíva) a nemateriálne (hodnoty a kolektívne reprezentácie). Ak sa posunieme v čase, konkrétne do druhej polovice 20. storočia, môžeme poznamenať, že konštrukcia „sociálneho faktu“ ako mocenského nástroja, vždy slúži v prospech konkrétnej skupiny a jej ideológie. A to tak, že ho táto skupina umelo udržiava pri živote a vytvára zdanie, že daný sociálny konštrukt je „prirodzená a nemenná nevyhnutnosť“, ktorú sme našim božským rozumom odhalili a zdôvodnili.
Po druhé – tvrdenie, resp. blud o vymierajúcom národe nie je nateraz fakt. Ani prírodovedecký, ani sociálny. Prečo?
Národovecké blúznenie v službách štátu a trhu
Aby sme niečo mohli klasifikovať ako fakt, je potrebné dokázať, že výpoveď o tomto fakte sa zakladá na aktuálnej alebo minulej skutočnosti, alebo ako je to v prípade prognostiky – sa jej aspoň čiastočne približuje, a tým že jej stav modeluje aj do budúcnosti. Ak je to sociálna prognostika, treba byť opäť o niečo obozretnejší, pretože je tu vždy riziko „sebanapĺňajúceho sa proroctva“, či tzv. Pygmalionovho efektu, s ktorým prišiel psychológ Robert Rosenthal. V podstate ide o sociálny a individuálny psychologický jav zároveň. Individuálny v tom zmysle, že ak niekomu niečo „prorokujeme“ primárne ovplyvňujeme jeho psychiku a on, resp. ak ich je viac, ktorí sa s týmto „proroctvom“ stotožnia a šíria ho ďalej, sekundárne ovplyvňujú spoločnosť – „kolektívnu psychiku“. V podstate ide o začarovaný kruh vzájomného sebapotvrdzovania, pričom spoločnosť je vo vzťahu k jednotlivcovi vždy v mocenskej pozícii. Prečo ale výroky o vymieraní národa nepovažujeme v tomto kontexte za fakt, ale skôr za umelý blud?
Všetky apokalyptické správy o vymieraní neuvádzajú jeden dôležitý faktor: Faktor baby boomu v danej krajine. V rámci Československa (a tým pádom aj Slovenska) hovoríme v podstate o dvoch fázach, keď sme zažívali najväčší prírastok obyvateľstva: Povojnové 50. roky a normalizačné 70. roky. Ide o dôležitý faktor, pretože ho následne používame ako vzor normálnosti, zatiaľ čo pokles prírastku, ktorý sa prorokuje ku koncu 21. storočia považujeme za niečo patologické a nenormálne: Za vymieranie.
Ak však takto patologizujeme „skutočnosť“ – navyše v horizonte storočia dopredu, je potrebné urobiť podobný krok aj smerom do minulosti a porovnávať populačnú krivku vo vzťahu k histórii tohto údajne vymierajúceho národa. Jednoducho povedané: Treba sa pozrieť na vývoj populácie min. za 150 rokov, aby sme mohli určiť relevantnú prognózu vzhľadom na rôzne okolnosti. Od vojny, zmeny režimu, až po pandémie. Kto tak nerobí, je buď demografický diletant, nerozumie antropológii a biológii, manipuluje, alebo sa len z nepozornosti stal súčasťou kolektívneho bludu.
Ak by sme tento blud mali nachvíľu brať vážne, tak by vzhľadom na tie hrôzostrašné čísla, že nás o polstoročia budú len tri milióny, nedávalo zmysel, prečo sa štúrovci snažili o národne sebaurčenie s vymierajúcim národom (vtedy cca 1,8 mil. Slovákov). Z hľadiska štúrovcov sa samozrejme dá argumentovať, že išlo vtedy o „nárast národa“ – aj keď pred rokom 1848 sa nerobili podrobné štatistické sčítania. V podstate prvé kontrolované sčítanie sa na uhorskom území urobilo až v r. 1880. Ale opäť sa tu vynára otázka populačného „normalizačného vzoru“, ktorý v podstate objektívne neexistuje a ak existuje, tak je neustále v pohybe, pretože závisí napr. od pokroku v medicíne, organizácii miest, poľnohospodárstva, priemyslu, atď. Tvrdiť teda niečo v tom zmysle, že ak má národ 5 miliónov ľudí, je normálnejšie, ako keď má 3 milióny, je jednoducho absurdita, rovnako ako si klásť otázku, či je normálnych osem miliárd ľudí na planéte, alebo len dve? Aj keď ekológia a enviromentalistika má k tejto téme rozhodne čo povedať. Pri takýchto úvahách je teda legitímna otázka: Kto tu tvrdí normálnosť? A prečo to tvrdí?
To, prečo je tento blud o vymieraní neustále priživovaný má v podstate dva dôvody: Neschopnosť zmeniť dôchodkový systém založený na priebežnom vyplácaní „starobnej renty“ – keď generácia v produktívnom veku pracuje a z jej daní sú vyplácané financie tej neproduktívnej, resp. „bývalej produktívnej“, ktorá v tom období vyživovala v podstate ten istý systém. Inšpirovaný síce Ottom von Bismarckom, ale vzďaľujúci sa mu v tom, že Bismarckov model fungoval ako kumulatívny poistenecký fond, ktorého sa málokto dožíval. Inými slovami: Išlo o poistku, keby ste sa náhodou dožili 70tky, zatiaľ čo priemerný vek v industriálnej Európe sa pohyboval cca okolo 50tky. Jednoducho sa s vami ako neproduktívnymi dôchodcami, nepočítalo. Ale vráťme sa do súčasnosti.
Ak teda vo vzťahu k tomuto mechanizmu nastane pokles produktívnej populácie, je automaticky ohrozená aj staršia generácia a vytvára sa tak začarovaný kruh istého typu bio-moci. Tú filozof a historik Michel Foucault charakterizuje ako prostriedok na regulovanie života, ktorý je teraz prevedený na štatistiku, aby sa s ním mohlo následne kalkulovať a manipulovať. Eviduje sa každý detail a potreba týchto detailov rozširuje byrokratický aparát zodpovedný za evidenciu. Štát potom sleduje tieto počty a vytvára podľa nich stratégiu svojej pôsobnosti na indivídua – z jeho pohľadu „indivídua“ ako čísla v štatistike.
Ak je teda prioritou štátu zachovať status quo, aj na úkor života a ľudskej dôstojnosti – v tomto prípade starý dôchodkový systém, musí štátny aparát propagandisticky tlačiť na pôrodnosť, čo znamená opäť redukciu života na jeden rozmer, totiž – na prostriedok zabezpečujúci zachovanie sociálneho mechanizmu. Takto regulované telá sa potom stávajú jeho výživou. Zachovanie status quo nie je samozrejme iba vecou čistej kalkulácie, pretože by sme dnes museli odignorovať aj tzv. prorodinnú konzervatívnu ideológiou riadiacu sa biblickou axiómou: „Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte sa a množte sa, naplňte zem a podmaňte si ju!“ (Gn 1:28) Ide teda o konfúziu utilitárneho kalkulu s dobovou náboženskou ideológiou, ktorá vychádzala z predstavy, že práve počtom sa dajú pokoriť iné konkurenčné národy. Tragické na tom je, že je dodnes aktualizovaná a nerešpektuje vývoj reality.
V podstate ide o jednoduchú životnú stratégiu, v biológii označovanú ako r-stratégia, keď organizmy prežitie svojho druhu zabezpečujú cez zvýšenú reprodukčnú kvantitu, zatiaľ čo kvalita a tým pádom čas venovaný potomstvu ustupuje do úzadia. Preložené do súčasných ľudských reálií to znamená dodávať „telá“ do fabrík, miesto mozgov do znalostnej a pluralitnej ekonomiky, kde sa od človeka vyžaduje invencia a kreativita. Futurológ Alvin Toffler v tomto zmysle hovoril o druhej vlne – industriálnej, centralizovanej a tretej vlne znalostnej a decentralizovanej, kde „telá“ z fabrík vyradia stroje, čím vzniká ďalší priestor na sociálne nepokoje.
Na základe tejto dištinkcie bol schopný zdôvodniť aj pád sovietskeho impéria ako reprezentanta druhej vlny a rozmach amerického impéria, ako reprezentanta tretej vlny, ktorý naplno využíval potenciál kybernetiky a inteligencie, čo dalo vzniknúť novej triede, tzv. kognitariátu. Ak by sme to mali zhrnúť, tak Slovensko je niekde na pomedzí obidvoch vĺn. Tu len podotkneme, že s konceptom tretej vlny prišiel Toffler ešte v 80-tych rokoch 20. storočia a následne robil poradcu elitnej administratíve v USA, zatiaľ čo slovenské politické elity ešte v 90. rokoch, a v podstate je tomu tak dodnes, hľadajú „politickú útechu“ v osobnostiach z prelomu 19. a 20. storočia. Ale skôr ako o politickú útechu, ide o prázdny ceremoniál a prvoplánové národovectvo, ktoré je na Slovensku začarovaným kruhom a v podstate poškodzuje národ. Česť výnimkám, aj keď ich nevidieť a nepočuť.
Samozrejme tlak na reprodukciu nie je len etatistický zámer, ale aj zámer trhu, ktorý splynul so štátom. Populačný výtlak udržuje pri živote nie len „dôchodkový mechanizmus“, ale aj banky, trh so stavebninami a realitami, aby si „nové telá“ mohli vziať hypotéky a platiť podnájmy, keď sa budú chcieť „osamostatniť“ v nejakej novostavbe. A práve táto previazanosť viedla Foucaulta k tomu, že vznik bio-moci a bio-politiky situuje práve do obdobia rozmachu industriálneho kapitalizmu. Ten si podriaďuje telá, aby maximalizoval ich úžitok, ako aj myseľ, ktorej pôsobnosť efektívne reguluje – politicky znemožňuje. Inými slovami: Rast kapitálu a rast populácie sú dve strany tej istej mince. Vždy keď si ňou hodíme, padne v podstate to isté a nič sa nezmení. Ale ako je to s tým bludom o vymieraní?
Slovensko a cynické pochybnosti
Ak si ako príklad zoberieme 3 miliónový národ Arménov, ktorí prežili 2 genocídy a stále existuje (aj keď ich niektorí chcú v súčasnosti vymazať) uprostred odlišných kultúr, môžeme skonštatovať, že akákoľvek téza o vymieraní Slovákov – je jednoducho antropologický blud. A ak by nás aj hypoteticky ostalo len 50 tisíc, môžeme si spomenúť na slonov, alebo žirafy zo Subsaharskej afriky a zistíme, že tu ide aj o biologický blud. Aj keď tým žirafám a slonom v dôsledku našich bludov, na rozdiel od nás reálne hrozí vyhynutie.
Na záver sa teda vo vzťahu k durkheimovskému sociálnemu faktu musíme poopraviť. Výskyt a šírenie bludu, ako aj samotný blud o hrozbe vymierajúceho národa, je sociálnym faktom. Ale bez nároku na pravdivosť, ak sa teda dejiny Slovákov nezačínajú v r. 2017. Žiaľ, ako bolo naznačené, jeho funkciou je udržiavať pri živote aj to, čo nie je udržateľné a tým pádom prostredníctvom fiktívnej hrozby, zastierať iné hrozby, alebo ich doslova prehlbovať. Dilem, ktorým čelíme je teda viac.
Opäť na ilustráciu: Ronald Ižip z Trendu v spomenutom článku „Slovensko vymiera. Prinesie to stagnáciu“, keď komentuje prognostiku OSN o globálnom náraste populácie: „Aj keď takýto prudký rast je z pohľadu ekológie otázny, z pohľadu mainstreamovej ekonómie sa považuje za žiaduci. Rast populácie je totiž druhý najdôležitejší parameter rastu hrubého domáceho produktu (HDP). Pozitíva demografického rastu sveta však neplatia pre Slovensko. To čaká omnoho horší ekonomický osud.“
Aj keď podľa Ižipa „hrubý domáci produkt nie je ideálny parameter na vykreslenie prosperity krajiny, z hľadiska jednoduchosti tvorby sa považuje za štandard.“ A štandardy si treba ctiť ako si ctíme duchov našich predkov. Preto sme už len krok k takémuto zaklínadlu: „HDP ovplyvňujú primárne dve zložky – rast populácie a rast produktivity práce. Je zrejmé, že čím viac populácia rastie, tým vzniká väčší dopyt po tovaroch a statkoch. Ak ekonomika funguje správne, väčšia populácia prináša viac pracovníkov tvoriacich väčší produkt na nasýtenie existujúceho dopytu.“
Na záver teda môžeme len skonštatovať, že konečne vieme aká nadnárodná ideológia priživuje bludy o „vymierajúcich národoch“ (nie etnikách, keďže o nich v týchto kvázi odborných štúdiách nie je reč). V tomto zmysle môžeme teda tvrdiť, že boh si s kapitalistickým diskurzom naozaj porozumel a my sme teraz ako taký malý Jób, ktorý verí aj keď mu vyvraždia dobytok, rodinu a nakoniec príde aj o celý majetok, ktorý mu vlastne nikdy nepatril.
Nuž… cesty našich bludov sú prosto nevyspytateľné. Ale pýtať sa čo bude s nimi po pandémii, je celkom naliehavá otázka – aj keď sa dá predpokladať, že cynický trh sa teraz nasýti dvoma muchami jednou ranou: Zredukuje sa neproduktívna populácia a do obehu sa dostanú nové nehnuteľnosti. Inými slovami: Všetko pôjde po starom, pretože ľudia po tom túžia. Alebo sa mýlim? Chcem sa mýliť. Chcem, aby sme všetci začali mať pochybnosti a veci sa prostredníctvom normalizácie 2.0. nevrátili do normálu.
© Ismael P. Májovský. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK.
Zdroj obrázka: Murdoch University.
