Búrka nad burkini

od Kamil Kandalaft

Toto leto som prvýkrát na vlastné oči videl burkini. V bazéne vedľa nás plávala arabská rodina. Matka mala na sebe farebný plavecký oblek zakrývajúci končatiny, trup a hlavu okrem tváre. Spomenul som si na články, ktoré som čítal pred rokmi o tomto novom vynáleze, umožňujúcom moslimkám dodržiavajúcim náboženský odev sa pohodlne kúpať na verejných kúpaliskách. Aký fajn vylepšovák, pomyslel som si, bez neho by táto žena asi nevliezla do vody. Takto bez problémov môže.

Po tom, čo sme popri tejto rodine niekoľkokrát v bazéne preplávali, sa ma môj päťročný syn spýtal: “bába, prečo je tá žena oblečená?” Odpovedal som mu: “Niektoré ženy sa nerady obliekajú do malých plaviek, preto majú takéto väčšie plavky. Sú to plavky, len sú väčšie.” Tým to haslo, život šiel pokojne ďalej. O dva týždne neskôr sa však od starostu Cannes dozvedám, že tieto plavky sú pre sekulárnu západnú civilizáciu hrozbou a treba ich zakázať.

A je to tu zas, ďalšia epizóda z opakujúcich sa výpadov proti ženám v moslimskom odeve. Hystéria, ktorá akúkoľvek odchýlku od západných noriem obliekania vydáva za znak nepriateľstva a odmietania integrácie moslimov, ako keby západné normy neboli pluralistické a nepodliehali vývoju. Ako je vôbec možné, že západné spoločnosti, ktoré sa hrdia demokraciou a hodnotou osobnej slobody, vnímajú slobodnú voľbu moslimiek v obliekaní ako problém?

Obrana proti šatkám

Prvýkrát sa téma moslimského odevu pre ženy stala aférou v roku 1989, kedy si tri moslimské školáčky vo Francúzsku odmietli dať dole šatku zakrývajúcu ich vlasy (hidžáb), za čo im riaditeľ zakázal vstup do školy. Ako prejav solidarity so školáčkami začali aj ďalšie moslimské dievčatá nosiť do škôl hidžáb. Druhý prípad zákazu vstupu školáčky s hidžábom do školy sa odohral v roku 1993, s podobnými prejavmi solidarity stoviek moslimských školáčok (v jednom okamihu ich bolo odhadom 2000).

Vo väčšinovej francúzskej spoločnosti vyvolal naopak konflikt okolo hidžábu pobúrenie a jej nosenie do škôl bolo vnímané ako ohrozenie princípu laicité (francúzska verzia striktného sekularizmu), ktorý je jedným z pilierov francúzskej štátnosti a identity. Škola predstavuje inštitúciu, ktorá hrá veľmi dôležitú úlohu v presadzovaní tohto princípu. Jeho nerešpektovanie bolo vnímané ako dôkaz toho, že školáčky sú „málo francúzske“ a že sa odmietajú integrovať. Aj francúzski intelektuáli žiadali vládu, aby ochránila republikánsky vzdelávací systém pred náboženským nátlakom. Výsledkom neutíchajúcich debát bol zákon z roku 2004, ktorý zakazuje akékoľvek výrazné náboženské symboly v štátnych školách. Zákaz sa teda týka aj židovských jarmuliek a sikhských turbanov.

Podobný prípad s veľkou medializáciou sa udial aj v Nemecku, keď v roku 1998 učiteľke Ferešte Ludin odopreli zamestnanie na škole kvôli hidžábu. Kým nižšie inštancie jej sťažnosť zamietli, ústavný súd v roku 2003 rozhodol, že právo nosiť hidžáb v štátnej škole má. Rozsudok vyvolal v nemeckej spoločnosti rozhorčenie a aj mnohí novinári a intelektuáli žiadali prísnejšie dodržiavanie princípu neutrality (i tej náboženskej) štátnych úradníkov, medzi ktorých sa rátajú aj učitelia na štátnych školách.

Súčasťou rozsudku bolo aj upresnenie, že spolkové štáty môžu náboženské symboly u učiteľov zakázať, avšak vzhľadom na to, že v čase súdneho procesu žiaden zákon s takým zákazom neexistoval, bolo odoprenie nosenia hidžábu Ferešte Ludin nezákonné. Už nasledujúci rok začali nemecké spolkové krajiny práve takéto zákony zajazujúce hidžáby učiteliek prijímať . Do roku 2009 ich prijala polovica zo šestnástich spolkových štátov. Táto sága skončila (dúfajme) až minulý rok výrokom ústavného súdu, ktorý v rozpore s vlastným rozhodnutím z roku 2003 rozhodol, že školy nemôžu zakázať náboženské oblečenie paušálne, ale iba v konkrétnych prípadoch, kedy spôsobujú narušenie vyučovacieho procesu.

Prípadov zákazu hidžábov bolo v Európe viac. V roku 2001 holandský minister spravodlivosti odmietol zamestnať moslimskú študentku práva ako úradníčku na súde kvôli hidžábu, ktorý si v súdnej sieni odmietla vyzliecť. V roku 2004 si hidžáb musela sňať učiteľka v zácviku v Taliansku. Európska komisia pre ľudské práva v roku 1993 dala za pravdu tureckej vláde, ktorá odmietla vydať diplom študentke, keď si odmietla sňať hidžáb pri vyhotovovaní identifikačnej fotografie. V roku 2001 Európsky súd pre ľudské práva odobril postup švajčiarskych školských úradov a v roku 2004 aj tureckej vláde, ktoré študentkám v hidžábe zakázali vstup do škôl.

Šatka v multikultúrnej spoločnosti

Fenomén hidžábov vystavuje západnú spoločnosť výzve, ako manažovať multikultúrnu realitu tak, aby integrácia moslimov do širšej spoločnosti bola čo najúspešnejšia. Popredný teoretik multikulturalizmu Will Kymlicka rozdeľuje multikulturálne opatrenia do troch základných typov:

Právo na samosprávu znamená presunutie niektorých právomocí z úrovne štátu na regionálnu úroveň, v ktorej je niektorá menšina vo väčšine. V prípade potreby to znamená aj prekreslenie hraníc regiónov, aby menšina v danom regióne mala väčšinu. Takýmto riešením sú napríklad rezervácie pre pôvodných obyvateľov Ameriky, v rámci ktorých majú samosprávne kompetencie. Podobný charakter majú aj iné autonómne oblasti, napríklad Baskicko a Katalánsko v Španielsku, Škótsko, Severné Írsko a Wales v Británii a ďalšie. V extrémnych prípadoch právo na samosprávu môže nadobudnúť podobu federalizmu, ako je tomu v Kanade (Québec), Belgicku (Flámsko a Valónsko) alebo ako tomu bolo v bývalom Československu.

Právo na špeciálnu reprezentáciu má napraviť nedostatočné zastúpenie menšín v centrálnych štátnych inštitúciách, akými sú najmä parlament či vláda. Tieto opatrenia typicky vyčleňujú istý počet miest pre členov menšín, ktoré by inak v inštitúciach neboli zastúpené.

Polyetnické práva sú opatrenia, ktoré zohľadňujú špecifiká menšinových kultúr a vytvárajú pre ne priestor v spoločnosti. Téma odlišného odevu niektorých menšín patrí práve pod túto kategóriu. Súčasťou polyetnických práv sú také opatrenia, ako úprava vzdelávacieho kurikula v prospech pozitívnejšieho zobrazenia menšín, štátne financovanie etnických združení, časopisov a festivalov, menšinových jazykov, alebo aj výnimky zo zákonov týkajúce sa náboženských zvykov, napríklad možnosť nosiť sikhský turban, židovskú jarmulku či moslimský hidžáb počas služby v zamestnaniach, ktoré vyžadujú jednotnú uniformu (polícia, armáda, nemocnice, atď.)

Uznanie náboženského odevu

Oproti vyššie spomenutým ukážkam odmietnutia hidžábov európskymi inštitúciami existujú prípady, kedy západné inštitúcie uznali opodstatnenosť výnimky pre odlišné oblečenie. So zákazom sa najprv stretol aj Simcha Goldman, klinický psychológ a ortodoxný žid, keď chcel nosiť ako zamestnanec armády Spojených štátov jarmulku na hlave. Jeho sťažnosťou sa zaoberal aj najvyšší súd Spojených štátov, ktorý dal za pravdu odmietavému stanovisku armády. Situácia sa zmenila, až keď Kongres prijal zákon povoľujúci náboženské doplnky, pokiaľ neprekážajú vo vojenskej službe a sú konzervatívne.

Keď na začiatku 70. rokov 20. storočia britský minister nariadil povinnosť nosiť helmy pri jazde na motocykli, sikhská menšina protestovala, že nariadenie nemôžu dodržať, pretože musia na hlave nosiť svoj tradičný turban. Po zistení, že turban poskytuje dostatočnú ochranu bezpečnosti vodičov motocyklov, udelil britský parlament sikhom a ich turbanom výnimku. Podobnú výnimku (po preskúmaní bezpečnostného hľadiska) dostali aj sikhovia pracujúci na stavbách. Britskí sikhovia môžu nosiť turban aj počas vojenskej a policajnej služby. Ich žiadostiam nosiť turban v Kráľovskej kanadskej jazdeckej polícii vyhovel aj najvyšší súd v Kanade.

Sikhskej žene v Británii najskôr úrady zakázali účasť na školení pre zdravotné sestry v zdravotníckom zariadení kvôli jej trvaniu na nosení tradičnej dlhej košele a nohaviciach. Kým jedna nadriadená inštitúcia jej žiadosť odobrila, ďalšia ho zakázala. Najvyššia autorita, Všeobecná rada zdravotných sestier, napokon zmenila pravidlá oblečenia tak, aby umožnila väčší rozsah možných uniforiem, pokiaľ neprekážajú pracovnému výkonu. Sikhským zdravotným sestrám povolili nosiť tradičnú dlhú košeľu a nohavice (v bielej a šedej farbe ako majú ostatné zdravotné sestry).

Šatka ako nástroj integrácie

Má multikultúrna demokratická spoločnosť zohľadňovať podobné požiadavky na odlišný odev pre menšiny? Pomôže to integrácii menšinových komunít do širšej spoločnosti a súdržnosti spoločnosti? Odpoveď multikutluralistov je jednoznačné “áno”.

Podľa Kymlicku tieto opatrenia napomáhajú integrácii menšín, pretože odbúravajú prekážky, ktoré by ich príslušníkov mohli odradiť od účasti na bežnom živote väčšinovej spoločnosti. O sikhoch a židoch, ktorí chcú v policajnej alebo vojenskej službe nosiť turban či jarmulku, hovorí: „Fakt, že títo muži chceli byť súčasťou národných policajných síl alebo národnej armády, je jednoduchým dôkazom ich túžby spoluzúčastňovať sa a prispieť k širšej spoločnosti. Špeciálne práva, ktoré žiadali, možno vnímať iba ako podporujúce, nie brániace ich integrácii.“ To isté sa dá povedať aj o ženách v hidžábe. Aj podľa profesora politickej teórie Spinnera-Haleva ide o formy inkluzívneho multikulturalizmu podporujúce občiansky princíp. Úspešný príklad Kanady, ktorá prijíma viacnásobné identity menšín a umožňuje im ponechať si svoje kultúrne znaky všade tam, kde to je možné, napovedá, že majú pravdu.

Kritici týchto multikultúrnych opatrení sa mýlia, keď tvrdia, že tradičný či náboženský odev bráni príslušníkom menšín v integrácii.Bariéru v spolužití rôznych kultúr predstavujú zákazy týchto odevov, nie samotné odevy.

Pre sikhských mužov je napríklad turban dôležitou súčasťou ich identity. Povinnosť nahradiť ho helmou bez pádneho dôvodu (napríklad toho bezpečnostného) by ich oproti ostatným obyvateľom, ktorí sa kvôli helme nemusia vzdať žiadneho symbolu svojej identity, zbytočne znevýhodnila. Profesor politickej filozofie Bhikhu Parekh spomína trefný argument sikhov, že „ak mohli bojovať za Britov v dvoch svetových vojnách bez toho, aby niekto považoval ich turbany za nedostatočne bezpečné, určite by mali môcť jazdiť na motocykli“.

Pokiaľ ide o otázku, či turban, hidžáb alebo jarmulka narúšajú étos národnej jednoty inštitúcií, ktoré majú pre štát aj určitú symbolickú hodnotu (armáda alebo Kanadská kráľovská jazdecká polícia), Parekh sa pýta, prečo, ak je štát multikultúrny, (teda žijú v ňom ľudia z rôznych kultúr) – by táto pluralita nemala byť reflektovaná aj v symboloch, akými sú armáda a polícia? Napomôže viac integrácii menšín, keď ich kultúra bude súčasťou národných symbolov a verejných inštitúcii, alebo keď z nich budú vylúčení?

Prečo by mala väčšinová spoločnosť sikhskú ženu, ktorá si ctí zvyklosti svojej kultúry a zároveň chce slúžiť všetkým občanom ako zdravotná sestra, postaviť pred voľbu: Buď sa vzdáš svojej kultúry alebo pred tebou zabuchneme dvere? Prečo by nemohla byť súčasťou tímu zdravotných sestier z väčšinovej kultúry a pritom si ponechať dlhú voľnú košeľu a voľné nohavice, ktoré nepredstavujú prekážku v napĺňaní pracovných povinností a sú farebne zladené s uniformami ostatných sestier?

Pocit odmietnutia, vylúčenia, poníženia by ich vzťah k väčšinovej spoločnosti pravdepodobne ovplyvnil negatívne. Povolenie tradičného odevu naopak odstraňuje prekážku v zapojení sa do verejných inštitúcii a umožňuje im byť a cítiť sa platnou súčasťou širšej spoločnosti. To je práve zmysel integrácie, nie uniformita odstraňujúca neškodné kultúrne rozdiely.

O to viac to platí o burkinách na pláži, kde sa nevyžadujú žiadne predpísané uniformy a nie je ani dôvod žiadať jednotný odev. Ľudia bežne chodia na pláže v plavkách rôznych štýlov, strihov a veľkostí. Burkini je iba ďalším typom plaviek. Je to novátorský a kompromisný počin, ideálny prostriedok, ktorý umožňuje ženám, ktoré chcú dodržiavať moslimský odev, zároveň participovať s väčšinovou spoločnosťou na užívaní si radostí z kúpania na verejnej pláži. Ich zákaz im túto možnosť zoberie a posilní bariéru medzi nimi a väčšinovou spoločnosťou. Žiaden racionálny dôvod na ich zákaz neexistuje.

Maskovaná xenofóbia

To samozrejme platí, ak sú obavy kritikov multikulturalizmu o integráciu a ochranu sekularizmu úprimné. Viaceré indície ale naznačujú, že ide skôr o spoločensky akceptovateľné verbalizovanie anti-moslimskej xenofóbie, ktorá je skutočným motívom snáh o zákaz moslimského odevu.

Krátko pred prvým konfliktom vo Francúzsku totiž riaditeľ školy udelil výnimku židovským študentom kvôli sabatu. Vtedy vnášanie náboženstva do škôl nevadilo. Začalo vadiť až keď vstúpili na scénu mladé moslimky v hidžáboch a ten istý riaditeľ im to zakázal.

V Nemecku pred prípadom Ferešty Ludin nikomu nevadilo, že neutralitu narúšajú mníšky učiace na školách ako štátne úradníčky. Zákony prijaté viacerými spolkovými štátmi začali zakazovať moslimské šatky, no nie habity mníšok. Je celkom evidentné, že tieto snahy boli namierené iba proti jednej náboženskej menšine a sekulárny slovník bol zneužitý ako akceptovateľná forma prejavu xenofóbie. Navyše, keď vyššie inštancie nemeckých súdov rozhodli, že sa zákazy moslimských šatiek, aby neboli diskriminačné, musia vzťahovať na všetky druhy náboženského oblečenia, niektoré spolkové štáty protestovali a žiadali zachovanie výnimiek pre mníšky.

Celotelové anti-UV plavky či neoprénové potápačské obleky na plážach nikomu nevadia. Veľmi podobné burkini sú však hrozbou vyžadujúcou zákaz.

To všetko prezrádza, že kritikom moslimského odevu neprekáža odlišný odev ani vnášanie náboženstva do verejného života, ale že im prekáža jedna konkrétna náboženská menšina. V skutočnosti nie sú hnaní starosťou o integráciu moslimov, ale snahou o dominanciu väčšinovej kultúry nad moslimskou a asimiláciu moslimov tak, že sa vzdajú všetkých symbolov ich identity, čo je cesta odsúdená na neúspech. Jej výsledkom nebude integrácia, ale väčšia nedôvera, napätie a nepriateľstvo medzi komunitami.

Tento regres k štátom predpisovanému spôsobu obliekania namierený proti jednej menšine už zašiel priďaleko. V tejto situácii by všetci, ktorí si ctia osobné slobody, demokraciu a ide im o integráciu moslimskej menšiny, mali stáť na strane žien v burkinách, odmietnuť ich ostrakizáciu a žiadať umožnenie realizácie ich slobodnej voľby obliecť si a kúpať sa, v čom chcú. V Európe 21. storočia toto nemôže byť problém.

Súvisiace články
Od multikulturalizmu k interkulturalizmu
Multikulti Kanada: Inšpirácia alebo zlyhanie?

Foto: Ilustračný obrázok. Autor: Charles Roffey, zdroj: Flickr.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!