Čudná klimatická vojna

od Martin Beličák

Sú reálne tu. Nie ďaleko od nás, nie na Antarktíde, v Grónsku či Afrike. Klimatické zmeny pozorujeme aj na Slovensku. Nijaký klimatológ si už nedovolí povedať, že sme mimo. Klimatické zmeny nás zatiaľ zasahujú len v ľahšej forme. Nech to znie akokoľvek absurdne, sme vo vojne, a ak sa pomalé tempo boja proti klimatickej zmene u nás a vo svete nezmení, ocitneme sa v nej doslova. Zmena klímy je pre nás všetkých existenčnou hrozbou a najväčšou výzvou. 

Na Slovensku máme opäť rekordne teplý rok s letom, aké si nik nepamätá: s teplotami výrazne vyššími oproti dlhodobému priemeru. S negatívami spojenými s klimatickou zmenou má skúsenosť azda každý: počas horúceho leta nás trápi nechuť k práci, starší ľudia omdlievajú, obce kvári nedostatok vody, opakujú sa lykožrútové kalamity a problémy s úrodou. To všetko si vyžaduje zvýšenie výdavkov na poľnohospodárstvo (kompenzácie a dotácie od štátu, napríklad na zavlažovacie systémy). Lesy SR sa evidentne nevedia vysporiadať s lykožrútovými kalamitami, proti ktorým roky používajú viac či menej úspešné metódy, a zároveň narážajú na odpor verejnosti, nakoľko sa k ťažbe nakazených stromov pristupuje aj v národných parkoch. Hnutie „My sme les“ bojuje s hnutím „Lesy sme my“ a neexistuje nik, ktorý by ich rozsúdil.

Množstvo problémov spojených s klimatickou zmenou bude narastať exponenciálne. Rovnako tak porastie aj priemerná teplota – mimochodom práve tak, ako na Slovensku a vo svete rastie ekonomika pretavaná do ukazovateľa HDP. Človek nemusí byť ekonóm, aby pochopil, že ekologické problémy sú priamo úmerné výkonu ekonomiky pod vplyvom mantry rastu. Technológie, ktoré šetria prírodné zdroje a celosvetovú klímu, sa síce objavujú, ale pre previazanosť fosílneho biznisu a národných vlád (ako napr. aj u nás, stačí pomyslieť na štátom dotované uhoľné bane) sa do prevádzky dostávajú veľmi pomaly. Je potrebné dodať, že nijaká technológia v súčasnosti nedokáže fungovať bez väčšieho či menšieho negatívneho vplyvu na životné prostredie. Už nemáme čas na neustále vysvetľovanie politikom či neangažovanej verejnosti, že klimatické zmeny sú problémom, ktorý zmení všetko. Ak sa nespojíme a nezhodneme sa na dostatočne dôrazných pravidlách hry regulujúcich náš spôsob života, klimatická zmena nás bude bolieť. Môžeme očakávať nedostatok jedla či pitnej vody a s tým spojenú globálnu migráciu a geopolitické boje.

Veľké vyspelé civilizácie zanikli preto, lebo neboli schopné čeliť výzvam doby. Povedané lepšie: nechceli ich riešiť. Argument, ktorý počujeme nielen z krčmy v Hornej Dolnej, ale aj od vedcov a akademikov, že človek je vynaliezavý a dosiaľ sa s problémami vždy vysporiadal, je trestuhodný. Nikdy predtým nás na Zemi nebolo 7,5 miliardy; nikdy predtým sme nemali technológie, ktoré nám síce pomáhajú, ale zároveň likvidujú životné prostredie a sprostredkovane aj nás. V čase krízy demokracie, silnejúceho hlasu populistov, ekonomickej globalizácie a bezprecedentnej migrácie môžeme konštatovať, že problém nemajú len jednotlivé krajiny, ale celý svet. Médiá podliehajú zmenám tiež. O klimatickej zmene alebo – starším výrazom – globálnom otepľovaní u nás pred desiatimi rokmi nebolo takmer vôbec počuť a v diskusiách mali silný hlas klimaskeptici. Dnes každý deň počúvame správy informujúce o zhoršujúcom sa stave životného prostredia a prírodných katastrofách, ktoré sú odpoveďou poškodenej prírody ľudstvu. Položme si otázku, ktorú formulovala 15-ročná Greta Thunberg pred švédskym parlamentom: načo nám je teda veda? Načo sa vzdelávame, keď politici varovania vedcov aj tak nepočúvajú?

Na scénu vstupujú klimatickí bojovníci: u nás napríklad mladí vedci ako Alexander Ač či Jozef Pecho, hrdinovia, ktorí na úkor svojho voľného času, bez slávy a pochopenia vytrvalo hovoria o naliehavosti problému, ktorému čelíme. V prednáškach a desiatkach článkov ukázali schopnosť prepájať ekonomiku, geopolitiku a ďalšie disciplíny. Sú to prví klimatickí bojovníci. Objavili sa však aj hnutia ako Limity sme my v Čechách, Ende Gelände v Nemecku či Extinction Rebellion v Británii. Tieto hnutia zažívajú úspech a vyrastajú zo znechutenia z neustálej naťahovačky s politikmi, ktorí síce hovoria o boji proti klimatickým zmenám, no zásadnejšie kroky na ich zastavenie nepodnikli. Pripomína to situáciu zo začiatku 2. svetovej vojny, keď síce Briti a Francúzi vyhlásili nacistickému Nemecku vojnu, no do významnejších bojových operácií sa nepustili, hoci boli povinní tak na základe vojenských dohôd urobiť.

Koncom októbra bol v Helsinkách dosiaľ najväčší protest proti klimatickým zmenám v histórii krajiny s účasťou desaťtisíc ľudí. V Nemecku prišlo na ochranu Hambašského pralesa pred rozširovaním uhoľného lomu  protestovať pätnásťtisíc ľudí.  Hnutie Extinction Rebellion zorganizovalo niekoľkodňovú blokádu kľúčových križovatiek v Londýne. V stredu osadili aktivisti Greenpeace na Slovensku na ťažobnej veži firmy HBP v Novákoch 15 metrov dlhý transparent. Odkaz je jasný: „Skončite dobu uhoľnú!“

Menujeme len podujatia z posledných týždňov. Je však nevyhnutné prepájať domáce aktivity aj s dianím v krajinách ako sú India, Čína alebo Rusko. Tamojšia občianska spoločnosť podobné akcie realizovať nedovolí. Ide preto o veľkú úlohu novej generácie európskych politikov. Je to naša zodpovednosť: v Európe sú tovary lacné vďaka výrobe v krajinách tretieho sveta, dejúcej sa za masívneho poškodzovania životného prostredia.

Porušila sa spoločenská zmluva a preto je čas na občiansku neposlušnosť. Dozrela doba na partizánsku vojnu, v ktorej dôjde k naštrbeniu systému, v ktorom žijeme, do takej miery, aby každý neangažovaný človek pochopil naliehavosť klimatických zmien.

Za účelom nájdenia riešenia toho, ako sa vysporiadať s klimatickými zmenami, bola v roku 2015 na klimatickej konferencii COP 21 v Paríži dohodnutá finančná injekcia pre rozvojové krajiny, ktoré nemajú kapacitu pridať sa k riešeniu klimatickej zmeny či adaptovať sa na ňu.  Je možné, aby sa tieto peniaze prerozdelili adresne v krajinách, ktoré sú presiaknuté korupciou a vnútornými konfliktami? Pripomeňme si aj USA, kde prezident otvorene nazýva klimatickú zmenu výmyslom.

Ako môže Európa pomôcť, keď sa sama topí v korupčných škandáloch, nevie sa vysporiadať s migráciou a s rozmáhajúcim sa populizmom a fašizmom, nehovoriac už o problémoch s konkurencieschopnosťou v globálnej ekonomike a rozpútanou obchodnou vojnou? Výziev je mnoho a práve klimatická zmena presahujúca ich všetky môže byť tým, na čo sa sústrediť prioritne, tým, okolo čoho sa svet zomkne ako jednotná civilizácia.

Príležitosť na to bude na ďalšej kľúčovej konferencii COP 24 v Katowiciach, ktorá sa uskutoční 2. – 14. decembra. Ostáva nám veriť, ze spoločnosť sa nenechá učičíkať ďalšími  frázami a spokojnými  úsmevmi našich zastupiteľov.

Zdroj ilustračnej fotografie: makunin/pixabay.com

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!