Po ďakovnej reči Andreja Danka musí byť jasné, že rétorika stelesnená v otázkach, čo by ste robili na mieste Andreja Danka a v tvrdeniach o sebamanažovaní vlastnej kauzy, dosiahla svoje vlastné limity.
Ukazuje sa, že je to ako chcieť od vraha, aby sa odsúdil a určil si výšku trestu sám. Ideologická viazanosť neoliberálneho publika v prezumpcii neviny a rozšírená predstava, že odsúdenie môže vykonať len právoplatný súd (a keďže pojem plagiát naša legislatíva nepozná, nebude to možné), takúto ďakovnú reč umožňujú.
Už koncom 90. rokov si francúzsky filozof Jacques Rancière všimol, že zavádzanie novej legislatívy na ochranu osobnosti sprevádza skutočnosť, že odsúdenie už bude môcť vykonať len súd. Máme tu tak na jednej strane iba nevinného človeka, na strane druhej človeka vo väzení. Kedysi obraz vinníka fungoval ako apel na verejnú mienku, ktorá sa často aj mohla líšiť od verdiktu súdu, mohla ho dokonca kritizovať.
Treba zdôrazniť, že sa na tomto stave podieľajú univerzity, ktoré strácajú svoje tradičné poslanie – zastávať verejnú úlohu aj pri formovaní verejnej mienky, ktorú im určuje dokonca zákon. Otvorená univerzita je skrátka v ére vedomostného kapitalizmu už len marketingový termín.
Na Slovensku je pevne sformovaná fikcia, ktorá bráni rozpoznaniu tohto problému. Tou je zidealizovaná predstava o demokratických komunitách a spôsoboch ich spravovania sa na univerzitách. V prípade kauzy Danko môže táto predstava slúžiť ako zásterka k vyjadreniam typu: komisia bola zložená v súlade so zákonom atď. atď. Že však celkom neslúži, sa ukazuje v pošmyknutiach jazyka, v ktorých sa dozvedáme, že členovia komisie sú alebo mŕtvi, alebo mŕtvi v akademickej obci (to znamená, že už tam nepôsobia). A mŕtvi ako vieme, nehovoria.
Spoliehať sa preto na sebamanažovanie vlastných káuz univerzity, je to isté ako spoliehať sa na sebamanažovanie vlastnej kauzy u politika so všetkými ideologickými predpokladmi a závermi, ktoré to prináša.
Autor ilustrácie: Melkor, exkluzívne pre Pole
