Prinášame vzácny záznam vystúpení kľúčových rečníkov snemu nádejnej politickej strany Digresívne Slovensko k jej východiskám a víziám s názvom: Máme mániu, alebo ako vybudovať kolóniu na mesiaci a pritom neopustiť Slovensko.
Speaker č. 1
„V prvom rade chceme povedať, že tu nie sme len tak. Rozhodli sme sa spraviť výber z tých najlepších svetov. Spojiť koláče aj chlebíčky, tyčinky aj arašidy, vodku s minerálkou, pravicu s ľavicou, oligarchiu s demokraciou. Vytvoriť príjemnú opitosť, kedy sa vám ale ešte nechce zvracať, len musíte byť denne naliati.
Chceme vtiahnuť do politiky ženy a mužov ako digestor výpary. Chceme integrovať tých, čo na to majú, nie riešiť nespravodlivú nerovnosť. Zamenili sme dojmy s pojmami, jabĺčka s hruškami, súcit s dôstojnosťou, príležitosť so sociálnou rovnosťou.
Sme totiž hnutím, pohybom. Sme odklon z hlavnej cesty na výpadovku. Sme Digresívne Slovensko.
Chceme, aby sme sa v zahraničí cítili ako doma a doma ako v zahraničí. Chceme spať v sene, ale voňavo ako na ihličí. Chceme, aby sme sa nemuseli rozhodovať či ideme na malú alebo na veľkú, chceme knihy, čo sa čítajú ako keď pozeráme na telku.
Je čas podporiť tých úspešných, ktorí potrebujú našu podporu a poučiť ostatných, ktorým treba naše rady. Ak vás už neuživí jeden džob, je čas dovzdelať sa a nájsť si druhý. Začnite voziť cudzincov vlastným autom na letisko, prípadne prenajímať svoju spálňu študentom. Veď spať sa dá aj v kuchyni.
Toto je budúcnosť a práve teraz je čas, aby to všetko začalo.“
Speaker č. 2
„Treska v majonéze stojí 79 centov. A teraz, je to veľa alebo málo? Dnes sa veľa hovorí o hodnote za peniaze, preto je namieste otázka, čo dostávame za tých 79 centov?
Ryby obsahujú bielkoviny, zinok, omega 3 mastné kyseliny, ale aj posekanú mrkvu, čo je zdroj vitamínu A. Tieto centy sa nám bohato vracajú aj vo forme tukov, sacharidov a soli! Potom sú to veci, ktoré sa nedajú odmerať: silné kosti, zdravé nervy a dobrý pocit z neškvŕkania v bruchu.
Napriek tomu stojí treska až dvojnásobok hodnoty, ktorú platí každý z nás denne za členstvo v Európskej únii. Mnohí viete, aké z nej máme výhody, mnohí nie a ani na to nebudete mať príležitosť. Nemôžeme sa však donekonečna sťažovať, že nás ostatní ignorujú, alebo si nás nevšímajú. Musíme si nájsť svoje miesto pod ekonomikou Nemecka a Francúzska, pretože niekto musí byť na spodku pyramídy. Nie sú ich záujmy aj naše? Nie je v našom záujme, aby mali zdravé banky? Nie je v našom záujme, aby západné firmy u nás svoje zisky nezdaňovali?
Ja viem, že by niektorí povedali, že musíme tiež z niečoho žiť. Lenže to považujem za mimoriadne krátkozraké. Každý totiž raz zomrie, je len otázkou kedy. Preto by sme mali zvážiť, či sa nám ešte oplatí jesť tresku…“
Speaker č. 3
„Ja keď niekedy hovorím, čo som nosil zo školy za známky, tak mi kamaráti hovoria, že to nemohlo byť až také zlé. To sa volá ťažký optimizmus. Je to horšie, ako si myslíte.
Moje deti tu ani dnes nie sú, lebo sú zo mňa nešťastné. Už sú z toho zúfalé.
Učiteľka si niekedy myslela si, že ju chcem len vytočiť, ale pozor, ja som to fakt nevedel! A to ani vtedy, keď som mal na testoch dopredu zakrúžkovanú odpoveď. Ja som sa na tom smial. Len zistil som potom, že sa smejem sám.
Pre predstavu, ako to u nás vyzeralo, si vezmem rozprávku o mravcoch, ktorou som kedysi listoval. U nás v triede sa stále učili len traja. Nás asi šiestich sa ani nepohlo. Boli sme úplní zúfalci, len sme ležali. Zvyšných 16 sa niekedy učilo, niekedy neučilo. To, čo je dobrá správa je, že tých troch treba podporovať, aby sa na nich mohli ostatní pozerať. A to je pre mňa nádej, aby som si mohol povedať, že takto by som mal vyzerať.“
Speaker č. 4
„Koľkí z vás si myslia, že si večeru uvaríte sám? Tiež som si to niekedy myslel, ale nie je to tak. Potrebujete totiž kuchársku knihu, varechu, a pri tom všetkom vám bude sekundovať hrniec. Kedysi som chcel variť rukami a polievku miešať len tak v lone, ale bez neho by som to nedal.
Nejako takto sme zakladali aj Digresívne Slovensko, ktoré tu nie je vďaka mne, ale vďaka iným, ktorí zbierali podpisy. Vďaka haldám papiera, prepisovačkám, perám, a rozkladacím stolíkom s logami. Vďaka kope peňazí – roličkám farebných bankoviek s akýmisi budovami, omotaným gumičkou, kreditným kartám s hradmi a čísielkami, ktoré mám ukryté v peňaženke. Niečo z toho je v skrini, niečo v šuflíku, v trezore.
Niekedy som si myslel, že my, ktorí sa vieme o seba postarať, sme tí najmúdrejší. Ale uvedomil som si, že bez tohto všetkého by Digresívne Slovensko nevzniklo.“
Zdroj foto: Adventurejay.
