Tento rok si pripomíname 80. výročie mníchovských udalostí. Diktát prijatý na konferencii štyroch mocností priniesol niekoľko viac či menej bezprostredných následkov. Dva aspekty dopadov Mníchova sa však nereflektujú dostatočne. Jeden z nich má medzinárodný charakter a je zasadený do turbulentného vývoja pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Druhý formuje počiatok komplexu, z ktorého sa vyvinul mýtus o zrade.
Mníchovská konferencia predstavovala jednu etapu z rozbehnutého sledu udalostí, ktoré vyústili do vypuknutia ďalšieho svetového konfliktu. Výrazne prispela k tomu, že nacistická expanzívna politika spočiatku nenarazila na fyzický odpor. Krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny došlo k zrealizovaniu paktu Molotov-Ribbentrop, teda podpisu zmluvy o neútočení medzi Sovietskym zväzom a nacistickým Nemeckom. V súčasnosti sme svedkami historického naratívu, ktorý interpretuje vypuknutie vojny ako bezprostredný následok paktu. Zároveň má ísť o dôkaz o rovnakosti, resp. podobnosti nacizmu a komunizmu. Živnou pôdou tohto naratívu sú aj súčasné medzinárodné politické vzťahy. Niektorí ruskí historici a historičky (N. A. Naročnickaja, V. M. Falin, A. G. Dulian a ďalší) však obdobie pred vypuknutím druhej svetovej vojny interpretujú inak. Rovnako tak nájdeme aj západných akademikov, ktorí udalosti zasadzujú do širšieho kontextu. Spomenúť treba najmä Geofreya Robertsa.
Sovietsky zväz chcel vytvoriť koalíciu proti Hitlerovi, resp. potvrdiť už existujúce záväzky, rokovania však nakoniec skončili neúspešne. Je pravdou, že v kontexte Mníchova by boli praktické kroky na uskutočnenie aktívnej pomoci Československu zložitejšie, najmä kvôli absencii spoločnej hranice (dôveru nevzbudzovali ani nedávne čistky vo velení vojska). Možnosť prechodu Červenej armády cez Poľsko a Rumunsko bola pre antikomunisticky orientované vlády v daných štátoch ťažko predstaviteľná, západné mocnosti sa však o zmenu v tomto smere príliš nepričinili.
Dôležité je poznamenať aj to, že časť politickej garnitúry západných mocností, okrem zúfalej snahy udržať mier za každú cenu, dúfala aj v to, že by Hitler mohol byť nasmerovaný na východ – voči ideologickému nepriateľovi predmetnej garnitúry v podobe boľševického režimu – a eventuálne sa do konfliktu zapojiť až po tom, čo už bude prebiehať na sovietskych územiach.
Je známe, že konzervatívne politické kruhy na západe sa rôznymi, viac či menej oficiálnymi pokusmi (vrátane hospodárskych sankcií), snažili nastupujúci boľševický režim v Rusku zaraziť už v jeho prvopočiatkoch. Dôvod bol jasný: komunistická ideológia stála v jasnom protiklade voči svojmu kapitalistickému náprotivku. Odpor voči revolučným náladám, ktoré búrali starý triedny svet, bol prirodzený. Faktom je, že takto čítal vývoj aj Stalin (zjavne si vedomý aj historických súvislostí). Preto Sovietsky zväz nakoniec po zlyhaní rokovaní o kolektívnej hrádzi proti nacistom radikálne otočil kurz zahraničnej politiky v prospech dosiahnutia dohody o neútočení s nacistami.
Politika appeasementu sa na prvý pohľad javí ako skutočne naivná (jej silným zdrojom bol aj strach z ďalšieho svetového konfliktu, ktorý kvôli traume z pomerne nedávnej vojny jednoznačne odmietalo aj obyvateľstvo). Veď už dávno bola známa agresia Talianska voči Etiópii, neskôr aj voči Albánsku. Výpovednou sa stala aj španielska občianska vojna. Na východe zase už dlhšie zúril konflikt zapríčinený expanziou Japonska, ktoré síce ešte nebolo súčasťou osi Berlín – Rím, ale s Berlínom malo už od novembra 1936 podpísanú zmluvu proti Kominterne. Vo vyššie uvedenom kontexte však takáto politika a postrk Hitlera na východ dáva zmysel. Treba však spomenúť aj to, že po vojne Sovietsky zväz situáciu značne propagandisticky využíval, keď jeho predstavitelia razili tézu o mníchovskej zrade, zatiaľ čo Sovieti chceli v každom prípade Československej republike pomôcť; samozrejme spolu s tým, že západné buržoázne štáty, vrátane USA, aktívne tlačili Hitlera smerom na východ.
Demokratický deficit demokracie
Ako takmer pri každom výročí Mníchovskej dohody sa neustále rieši základný problém, či sa Československo voči agresii malo brániť alebo nie; či by to malo alebo nemalo zmysel, diskutuje sa o vojenských aspektoch a pod. Odborníci ani laici sa často nezhodnú, vo vzduchu však často zostáva visieť téza o zrade západných mocností.
Reflexia mníchovských udalostí sa tak často až synonymicky spája s naratívom o zrade, ktorý je však platný len čiastočne. V skutočnosti tu vidím problém demokratického deficitu prvej Československej republiky, ktorá sa zvykne idealizovať (čo je v kontexte predchádzajúceho, ako aj nasledujúcich politických režimov, celkom zvodné). Republika však mala takisto svoje problémy, pričom jedným z nich boli obmedzené možnosti obyvateľstva zasiahnuť do chodu udalostí, čo sa ukázalo ako limitujúci faktor práve v septembri 1938. Veľká časť populácie prejavila ochotu aktívne brániť Československo a pozitívne zareagovala na mobilizáciu. Po tom, ako československá vláda prijala 21. septembra 1938 britsko-francúzske ultimátum, ktoré pojednávalo o odstúpení československých území Nemecku, sa uskutočnili už v daný večer v uliciach miest protesty (v Prahe dokonca rozzúrený dav prerazil policajné kordóny a prenikol až do areálu hradu) a na druhý deň vypukol generálny štrajk. Na niektoré miesta musela byť kvôli upokojeniu situácie povolaná armáda, tá však sympatizovala s protestujúcimi. Išlo o spontánne, nikým neriadené akcie. Leitmotívom protikapitulačných aktivít sa stalo heslo „radšej nebyť, ako byť otrokom.“ Československá vláda v reakcii na udalosti 22. septembra podala demisiu a nová dočasná vláda generála Syrového na druhý deň vyhlásila mobilizáciu. Tá prebehla úspešne, ľudia boli ochotní za republiku bojovať, hoci situáciu nevideli ružovo. Nesmieme zabúdať ani na to, že Beneš už dva týždne pred Mníchovom poslal Hitlerovi tajnú správu o tom, že je ochotný odstúpiť Nemecku rozsiahle územia.
Dnešný, prézentistický aspekt hodnotenia toho, či by obrana mala alebo nemala zmysel, nebol v danej chvíli podstatný. Možno však dodať, že zo strany Wehrmachtu panoval veľký rešpekt k československému opevneniu. Na kompletne vybudované úseky sa dokonca s priamymi útokmi ani nepočítalo. Napriek istým tvrdeniam nie je pravda, že by nacisti vyslovene chceli na Československo zaútočiť (aj keď Hitler sníval o svojej „malej vojne“). Viac-menej sa spoliehali na to, že územia získajú bez vojenského konfliktu.
Pointa spočíva v tom, že v konečnom dôsledku sa presadil postup, ktorý bol v protiklade so želaním veľkej časti populácie a dokonca nebol legitimizovaný parlamentom (a ani velením armády). Politické elity, zahraničné, ale aj tie domáce, rozhodli po svojom. Tézu o zrade západných mocností však narúša rovnaké konanie domácich elít. A z neho vyplýva mníchovský komplex, ktorý najmä českú spoločnosť trápi dodnes.
Z hľadiska ignorancie problémov a vôle ľudí analogicky vnímam isté presahy aj do súčasnosti. S mnohými spoločenskými neduhmi si ako bežní ľudia nevieme poradiť, praktické možnosti sú obmedzené. Pachuť, že aj tak sa nič nedá zmeniť, zostáva. Platí aj téza o odtrhnutosti elít a jej záujmov od väčšinovej populácie. Ak sa vrátim späť do roku 1938, najpodstatnejšie totiž je, že ak sa československá spoločnosť brániť chcela, tak sa brániť aj mala. Konečné rozhodnutie malo zostať v jej rukách.
Zdroj fotografie: Wikimedia Commons
