Fidel Castro a politické práva na Kube

od Redakcia

Vo veku 90 rokov zomrel kubánsky líder a ikona svetového revolučného hnutia, Fidel Castro. Jeho smrť sa stala príležitosťou zhodnotiť jeho odkaz, ktorý bol už dlho predmetom veľkých debát, píše portál The Real News.

Podoby útlaku

Korporátne médiá sa, ako zvyčajne, zameriavajú na otázku nedodržiavania ľudských práv a politický útlak na Kube za Castrovho vedenia. Odmietajú sa však pozrieť na iné hlavné otázky, ktoré s touto témou súvisia. Voľba, ktorej čelila Kuba v roku 1959 stála medzi proamerickou diktatúrou ovládanou narkomafiou a revolúciou, národnou suverenitou a socializmom. Volil si kubánsky ľud, nie jeden človek.

Ak porovnáme ekonomický rozvoj a nerovnosť krajiny s inými krajinami Karibiku a Strednej Ameriky, tak možno povedať, že sa Kubáncom darilo pomerne dobre. V Guatemala zomrie 5-násobne viac detí pred dosiahnutím piateho roku života než na Kube. Na Jamajke zomrie 4-násobne viac ľudí pred dosiahnutím 40. roku života ako na Kube. Kubánska zdravotná starostlivosť a vzdelanie ďaleko prevyšujú krajiny Karibiku a Strednej Ameriky, ktoré sú klientskými štátmi Spojených štátov, teda sú im v rovine medzinárodných vzťahov ekonomicky, politicky a vojensky podriadené.

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že vo svete niet štátu, ktorý by takým či onakým spôsobom nepotláčal svoju politickú opozíciu. To je to, čo robia štáty a Spojené štáty v tom nie sú nijakou výnimkou, ba dá sa povedať, že žiaden iný štát to nerobí viac. V Spojených štátoch jestvoval Výbor pre neamerickú činnosťmccarthizmus, COINTELPRO a mnoho ďalších programov na potlačenie domáceho disentu (represie sa okrem iného dotkli aj mnohých známych osobností). Spojené štáty podporovali po celom svete režimy, ktoré zabili milióny ľudí, aby tak potlačili politickú opozíciu. Deje sa tomu podnes, napr. pri americkej podpore štátov ako Saudská Arábia a Izrael.

Ohŕdnutí imigranti

To však určite neznamená, že v kubánskej revolúcii nedochádzalo k politickému útlaku, ktorý by sa nedal ospravedlniť. Niet totiž revolúcie, masovej vzbury, či štátu, ktoré by nezašli tak ďaleko, aby nechránili záujmy triednej sily, ktorú zastupujú. Tí, ktorí z Kuby odišli boli predovšetkým ľudia, ktorý tam vlastnili majetok a ten im bol vyvlastnený. V časoch revolúcie bolo mnoho spojencov Batistu, ktorí sa usadili na Miami, pretože boli odporcami revolúcie, a  vytvorili tam kolóniu vysídlencov. Časom sa však na Floride objavovali aj takí, ktorí nič nevlastnili, no hľadali lepší život a ušli z ostrova, aby tak nastolili otázku politického útlaku.

Tak ako každá spoločnosť je Kuba mixom rozličných náboženských, ideologických a politických názorov a presvedčení. Mnoho takých, čo z krajiny odišlo, chcelo zlepšiť svoje ekonomické pomery. Šlo prevažne o ľudí schopných opustiť ostrov. Časť z nich sa okamžite spojila s Ústrednou spravodajskou službou (CIA) vlády USA, za čo každý mesiac dostávali tučné odmeny a vytvorili ozbrojenú opozíciu. Ďalší jednoducho pricestovali do USA a ďalej tam viedli svoje životy. Časom sa tieto animozity voči Kube medzi kubánskymi Američanmi rozptýlili a zredukovali. Kubánci síce ďalej prichádzajú, najčastejšie z ekonomických dôvodov, alebo aj preto, že sa im nepáči socialistická vláda a jej politika, no nie je tomu tak ako u miliónov Američanov zo zvyšku amerického kontinentu, južne od Spojených štátov, ktorí keby mali možnosť zajtra odísť, prišli by po miliónoch tak, ako to robia na hraniciach s Mexikom.

Ide o veci, ku ktorým by mali byť úprimní všetci občania Spojených štátov bez ohľadu na ideologické alebo politické presvedčenie. Každý rok je zo Spojených štátov do Mexika prevedených viac ako 11 miliárd dolárov finančných prostriedkov, ktoré sú často hlavným zdrojom domácich príjmov (v posledných rokoch to bolo dokonca cez 20 miliárd). Je to indikátor zlej situácie veľkého počtu ľudí v krajine, a to aj napriek veľmi bohatým miestnym elitám. Pokiaľ tu je príležitosť, obyvatelia zaostalých krajín vo všeobecnosti utekajú do priemyselných krajín na severe, okrem afrického kontinentu, kde je najstabilnejšou ekonomikou Juhoafrická republika. V tomto ohľade sa teda Kubánci neodlišujú.

Propagandistická mašinéria sa snaží vytvoriť dojem, že v Spojených štátoch je všetko šťastné a ružové. Chce tak prilákať pozornosť skúsených odborníkov z celého sveta. Politikou ministerstva zahraničných vecí je poskytnúť vysokovzdelaným obyvateľom iných krajín, ktorí by mohli prispieť ekonomickému rozvoju Spojených štátov, špeciálnu starostlivosť. Patrí medzi ne, samozrejme, aj Kuba. Treba však povedať, že je táto starostlivosť upieraná napríklad čiernym Haiťanom. Barack Obama naďalej zamieta možnosť prísť do USA Haiťanom opúšťajúcich krajinu prevažne z ekonomických dôvodov.

Humanitárny internacionalizmus

V dobe revolúcie žilo na Kube 6 miliónov ľudí, dnes je to 11 miliónov. Krajina dovzdelala viac doktorov než sú potreby ostrova. Práve lekári, nie rum alebo cigary, sú najcennejším exportným artiklom Kuby. Pri humanitárnych katastrofách totiž poskytla leví podiel svojej lekárskej pomoci. Bola svetovo najväčším prínoscom medicínskej podpory boja so smrtiacou epidémiou eboly v západnej Afrike v roku 2014. Tam, kde Svetová zdravotnícka organizácia žiadala v prvom rade lekárov, poslali Spojené štáty iba vojakov a prísľub materiálnej pomoci. Po zemetrasení v roku 2010 sa na biedou sužovanom Haiti postarala o 40% obetí. Pomohla 70% obetiam zemetrasenia v pakistánskom Kašmíri, kde tiež zanechala poľné nemocnice a sponzorovala tisíce lekárskych štipendií. Do trpiacich regiónov Brazílie dodalav roku 2013 4000 lekárov, a o rok nato viac ako 11000 lekárov. Podľa práce profesora Johna Kirka takto kubánsky medicínsky internacionalizmus zachránil milióny životov.

Kuba sa zároveň pustila do sebakritiky, ktorá sa netýka len bežných občanov, ale aj samotnej komunistickej strany. Brat Fidela Castra, Raúl Castro, bol navrhnutý a zvolený za prezidenta parlamentom. Nie preto, že by Fidel zodvihol telefón a povedal, že jeho brat bude novým prezidentom. Raúl sa sám vyjadril, že americká blokáda ničí ostrov, no ak by sa aj hneď odstránila, stále by boli v zúfalej tiesni pre chyby, ktoré robia Kubánci a kubánski komunisti.

Už pred normalizáciou vzťahov s USA prebiehala veľká debata o diplomatických vzťahoch v rozličných oblastiach kubánskej spoločnosti, komunistickej strany a štátu Kuby. Hovorí sa o slobode tlače a v Granme, oficiálnom tlačovom orgáne režimu. Tejto širokej škále hlasov zvyčajne nenačúvame a nezaujímame sa o ne. No občania sa cítia byť slobodní napísať a prejaviť svoju kritiku. Niekedy pod svojimi menami, niekedy bez mien. Fidel Castro bol mimo politiky už hodnú chvíľu a neviedol krajinu, čo napokon aj sám priznal. Istotne sa tak rýchlo neobjaví štátnik jeho veľkosti, ostane preto na mladých ľuďoch, či pochopia jeho odkaz, princípy za ktorými stál a nebudú ich považovať iba za vec jedného človeka.

Zdroj: Fidel Castro and political rights in Cuba. In: http://therealnews.com/t2/index.php?option=com_content&task=view&id=767&Itemid=74&jumival=17796

Foto: ilustračné, autor Marcelo Montecino

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články