Hľadanie alternatív I. – Prekonanie kapitalizmu ako základ pre participatívnu ekonomiku

od Jaroslav Fabok

Ľavici sa až príliš často vytýka, že síce kritizuje hospodársky systém kapitalizmu postavený na konkurenčných trhoch, ale neprichádza so žiadnou alternatívou, ktorá by bola schopná tento systém nahradiť. Ak by to tak skutočne bolo, potvrdzovalo by to domnienku, že naozaj žiadna alternatíva neexistuje a skutočne sme dospeli do bodu konca dejín tak ako ho vidí napríklad Fukuyama, a ktorý vrcholí v liberálnej demokracii. Alternatívy však existujú. Jednou z nich je participatívna ekonomika. V sérii štyroch článkov sa pokúsim priblížiť zásadné body tohto konceptu.

Prekonanie kapitalizmu

V prvom rade by sme si mali v jednoduchosti ozrejmiť, čo sa myslí pod pojmom kapitalizmus. Je to dôležité najmä preto, že tento termín je neraz všemožne ohýbaný a jeho podstata sa stráca v spleti rôznych výkladov. Vo všeobecnosti je pre kapitalizmus určujúcich niekoľko základných faktorov. V prvom rade ide o sústredenie prostriedkov produkcie v rukách určitej menšinovej skupiny, ktorá vlastníctvom týchto prostriedkov získava moc nad zvyškom spoločnosti. Masa v kapitalizme nemá inú možnosť ako predávať svoju pracovnú silu – týmto procesom sa pracovná sila premieňa na tovar. Hovoríme o procese komodifikácie – jednoducho povedané, práca v kapitalizme nie je ničím iným ako predmetom výmeny na trhu – podobne ako je to pri iných tovaroch.

Súčasťou kapitalistického systému je trhová ekonomika, ktorej podstatou je výmena tovarov prostredníctvom trhu. V rámci komodifikácie sa potom dá za tovar považovať prakticky čokoľvek, čo je určitým spôsobom možné na trhu ponúknuť a požadovať za to nejakú formu odplaty. Kapitalizmus taktiež prešiel svojim prerodom. Raný kapitalizmus je spájaný s rozvojom industrializácie, a v podmienkach 21. storočia môžeme hovoriť o globálnom, finančnom kapitalizme. Kapitalizmus teda zmenil svoju podobu, ktorá je v súčasnosti postavená najmä na finančných špekuláciách a akumulácii globálneho kapitálu v rukách jednotlivcov, ktorí vlastnia výrobné prostriedky. To dáva priestor pre vznik hierarchickej deľby práce – teda takej práce, v ktorej zamestnanec nie je ničím iným ako, metaforicky povedané, „nádobou“ obsahujúcou schopnosti, znalosti či skúsenosti atď. Vzniká tak dobrý potenciál mocenského nátlaku na využívanie závislosti na príležitostiach práce zo strany vlastníkov výrobných prostriedkov.

Ak vôbec chceme uvažovať o alternatívach voči kapitalizmu, prvým krokom je jeho prekonanie alebo úplné odstránenie. To je dôležité najmä z dôvodu, že súčasné nastavenie systému neumožňuje zmenu pevne daných vzťahov v jeho rámci. Akákoľvek snaha o umiernenú transformáciu kapitalizmu, respektíve o dosiahnutie tzv. kapitalizmu s ľudskou tvárou, neponúka dostatočne pevný základ, na ktorom by bolo možné alternatívu postaviť. Hoci je pravda, že kapitalizmus vo svojom rámci umožňuje existenciu nejakej formy ekonomickej demokracie, v konečnom dôsledku ide vždy len o výnimku v medziach systému a nie o systémové riešenie. Nakoniec, alternatíva sa nedá budovať vo vnútri starého systému. Nejde pritom o strašenie nejakou formou násilnej revolúcie, ktorá by systém pomohla zvrhnúť. Práve naopak, pri ponúkaní alternatív je dôležité pozrieť sa na povahu systému. Ak je táto zo svojej podstaty nepriepustná, potom neexistuje iná možnosť ako jeho demontovanie.

A čo centrálne plánovanie?

Na opačnej strane spektra sa voči trhovému hospodárstvu vymedzuje systém centrálneho plánovania. Tento svoju úlohu plnil najmä v období minulého režimu reálneho socializmu. Centrálne plánovaná alebo príkazová ekonomika je narozdiel od kapitalistického hospodárskeho systému, ktorý je postavený na súťaži, založená na vydávaní pokynov o tom, čo sa bude vyrábať, akým spôsobom a v akých množstvách, z ústredia. Ide o organizáciu postavenú na príkazoch a rôznych administratívnych rozhodnutiach. Týmto spôsobom sa spúšťa byrokratický kolos určujúci pravidlá hry. Aby takýto systém mohol fungovať, v prvom rade je potrebné politicky zabezpečiť poslušnosť a podriadenosť všetkých zúčastnených aktérov. Otázne zostáva, či pri tomto spôsobe riadenia hospodárstva, podobne ako je to v prípade voľného trhu, zamestnanci naozaj dostanú takú časť zisku, ktorú si zaslúžia.

Pri centrálnom plánovaní sa však ukazuje ešte viac problémov. Byrokratický aparát, ktorý rozhoduje o rozdeľovaní prostriedkov, nimi môže jednoducho manipulovať. Takýmto spôsobom skutočne nie je náročné presadzovať svoje vlastné záujmy, ktoré sa často nezhodujú s líniou záujmov zamestnancov. Politická a byrokratická vôľa stojí nad preferenciami pracujúcich, čo ich stavia do pozície pasívnych prijímateľov rozhodnutí. Títo nedokážu v plnej, a často ani v čiastkovej, miere zasahovať do procesu výroby – čo v istom zmysle nemení nič na statuse hierarchizácie, podobne ako je to v prípade trhového hospodárstva.

Dôležitú úlohu v tomto systéme zohráva moc, ktorá síce nie je postavená na vlastníctve výrobných prostriedkov v rukách jednotlivcov keďže výrobné prostriedky vlastní štát, ale je určovaná politicky. Jednoducho to znamená, že v takomto systéme autoritárskeho a mocenského riadenia neexistuje priestor pre solidaritu a spravodlivosť, a rovnako tiež neexistuje akákoľvek možnosť participovania zamestnancov na rozhodovaní o výrobnom procese. To v konečnom dôsledku zamedzuje akejkoľvek možnosti rozhodovania zamestnancov o veciach, ktoré ovplyvňujú nielen ich konečnú odmenu, ale rovnako aj pracovný život ako taký.

Systém particpatívneho plánovania

Z úvah o alternatívnych systémoch, ktoré by do budúcna mohli zohrávať smerodajnú úlohu pri presadzovaní solidarity, spravodlivosti ale rovnako aj ekologickej udržateľnosti, teda musíme vylúčiť tie návrhy, ktoré sa snažia o reformu konkurenčného trhového hospodárstva, ako aj rôzne formy centrálneho plánovania. Samozrejme to platí len v prípade, ak nám naozaj ide o vytvorenie takého hospodárskeho prostredia, ktoré bude brať ohľad ako na individuálne preferencie a požiadavky jednotlivcov, tak aj na zdokonaľovanie redistribúcie bohatstva na celospoločenskej úrovni. Ako som spomínal vyššie, jednou z takýchto alternatív je participatívna ekonomika, ktorá sa snaží o to, aby zamestnanci boli priamo účastní na rozhodovaní o výrobnom procese – a zároveň v medziach participatívnej ekonomiky ide taktiež o dosiahnutie spravodlivého odmeňovania vykonanej práce.

Americký ekonóm Michael Albert hovorí o participatívnej ekonomike v kontexte kolegiálneho, informovaného rozhodovania. Pri informovanom rozhodnutí platí, že ľudia, ktorí určité rozhodnutie prijímajú, poznajú skutočný stav vecí – a do danej problematiky sa najlepšie vyznajú (sú priamo účastní napríklad procesu výroby nejakého produktu a podobne). V tomto systéme majú zamestnanci priamu účasť na rozhodovaní o výrobnom procese a odmeňovanie je nastavené nie na základe vedomostí a znalostí, ale stojí na množstve vynaloženého úsilia. Tým sa odbúrava problém prírodnej lotérie a nerovných štartovacích čiar, kedy jeden človek môže byť zvýhodnený voči ostatným len vďaka tomu, že mal lepšie podmienky (či už genetické, sociálne alebo ekonomické) napríklad pri dosahovaní vzdelania alebo pracovnej pozície. Informované, kolegiálne rozhodovanie tiež znamená, že rozhodovať by mali primárne tí, ktorých sa výsledok rozhodovania najviac dotýka. Odmeňovanie na základe vynaloženého úsilia zásadne zníži platové rozdiely na jednotlivých pozíciách.

Keďže platí, že človek strávi väčšinu dňa a značnú časť života v práci, takáto forma rozhodovania odstráni hierarchické nastavenie deľby práce, spoločnosť posunie smerom k ekonomickej demokracii a zároveň umožní zamestnancom priame rozhodovanie o sebe. Informované rozhodovanie by mohlo priniesť taktiež výrazný posun smerom k zelenému spôsobu produkcie a ochrane životného prostredia. Priame sledovanie nákladov a spôsoby výroby či používaných materiálov vychádza z plánovania na nižších úrovniach – jednoducho, tí, ktorí o spomínaných faktoroch rozhodujú sú zároveň tými, ktorí sa do procesu výroby rozumejú najlepšie a efektívnosť procesu po všetkých stránkach sa vďaka tomuto kroku bude výraznejšie zvyšovať. Systém participatívnej ekonomiky alebo praticipatívneho plánovania, z tohto uhľa pohľadu v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma systémami, vyznieva v prospech prehlbovania spravodlivosti a odstraňovania nerovností, pričom sa rovnako snaží o prehlbovanie demokracie v oblasti práce. Je pravdepodobné, že tento systém by mohol byť funkčnou a realizovateľnou náhradou súčasného kapitalizmu.

Foto zdroj: participatoryeconomics.info

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články