K článku Martina Makaru Nezakladajme jazyk do vitríny

So záujmom som si prečítala článok Nezakladajme jazyk do vitríny Martina Makaru na stránke Poleblog. Napísal ho ako polemickú reakciu na môj príspevok o ochrane slovenčiny (Nastal čas hovoriť o jazyku, Pravda, 23. mája), ktorý celkovo vyvolal veľmi veľa pozitívnych ohlasov.

S Martinom Makarom máme na vec v mnohom rovnaký názor, už len preto, že obaja uznávame slovenčinu ako jazyk, ktorý je dobrým objektom, témou, o ktorej treba hovoriť. Pre mňa čas na hovorenie o nej práve nadišiel, a to v dôsledku zúboženej podoby, v akej je nám z médií neraz podsúvaná (napokon, na problém upozorňujú už dlhšie tí, ktorých slovenčina bytostne zaujíma, len sa o tom málo píše), zatiaľ čo podľa neho čas na takýto prehovor „trvá stále“. Podstatu témy vidí v tom, že z jazyka netreba robiť muzeálny exponát, s čím takisto súhlasím. Ide o to, aby sa jazyk vyvíjal, veď – ako píše – „jazyk a spôsob, ako ho používame, vplývajú na to, ako rozumieme svetu a teda aj na to – ako sa v ňom správame“. Myslím si, že je to aj opačne, na jazyk a jeho vývoj vplýva stav sveta, ktorý pomenováva, formuje ho úroveň spoločnosti, ktorá ho požíva, na čo som vlastne chcela v článku poukázať.

V súvislosti s mojimi vyjadreniami Martin Makara hovorí o jazykovom purizme, s čím zase súhlasiť nemôžem a rovno mu dávam do pozornosti svoje diela – Krpatý vrch (1994, Causa Editio) s rovnomennou prózou napísanou osobitým, zďaleka nie puristickým jazykom a hlavne môj román Kustódi//Arianina kniha (2017, Slovart), kde nájde na niekoľkých stranách v podobe jazykovej hry dosť veľa viet v maďarčine, ako aj divadelnú hru o prvom slovenskom románopiscovi Jozefovi Ignácovi Bajzovi Naše osvietené storočie (alebo cherchez la femme) (publ. časopis Vlna, 69/2017), v tej som pracovala s prvkami trnavčiny i hanáckeho nárečia. Sú to pravdaže umelecké texty, kde má aj „nespisovnosť“ v rámci celku svoju funkciu, avšak ani v článku, ktorý Makara čítal, som nemala na mysli žiadny jazykový purizmus. Skôr som upozorňovala na problém záchovnosti a s ňou spojenej zodpovednosti. Je to asi feminitný prístup, vychádzajúci najmä zo ženského vnímania, išlo mi o zodpovednosť v zachovávaní slovenského jazyka ako piliera národnej kultúry, ktorá takisto pretrváva. Spomeniem tu slovenskú prekladateľku Zoru Jesenskú, ktorej tvorbou som sa pred rokmi zaoberala, napísala som o nej knihu Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská (2007, Veda). Aj ona sa zameriavala na slovenčinu s takýmto „záchovným inštinktom“, v polovici 60. rokov mali priam kultovú obľubu jej jazykové stĺpčeky v Kultúrnom živote Nelámte si jazyk!. Ako literátka sa angažovala v diskusiách okolo úprav slovenského pravopisu a neskôr sa zúčastnila prípravy Slovníka slovenského jazyka (jednotlivé zväzky vychádzali od 1959 po 1968), vlastne prvého slovníka po historickom bernolákovskom.  Ako vidieť, Jesenskej snahy napomáhať vývoju slovenčiny i jej obavy o ňu nie sú takého starého dáta, nie je to 19. storočie ani medzivojnové obdobie…

Pravdu povediac, svoj článok som pôvodne adresovala predovšetkým slovenským politikom, aj som ho napísala ako otvorený list ministerke kultúry SR. Apelujem v ňom totiž na ich zodpovednosť ako nami zvolených verejných činiteľov. Na jednej strane žiadam – aby vo verejných prejavoch používali slovenčinu adekvátne, v jej kultivovanej, spisovnej podobe, a na druhej strane – aby oživili mechanizmy, ktoré ju ochraňujú, mám na mysli hlavne jazykový zákon. Ten je podľa mňa porovnateľný s hocakým iným ochranným zákonom, napríklad s protikorupčným zákonom ochraňujúcim naše štátne financie a všetko hmotné bohatstvo. V duchovnej oblasti, kam sa jazyk radí, predstavuje taký poklad národnej kultúry, že ho nie je možné peňažne ani nijako inak vôbec vyčísliť. Aj duchovné bohatstvo sa pri „nezákonnom“ a nezodpovednom prístupe stráca, deformuje a ničí… Iste sa zhodneme s Martinom Makarom, že pre spoločnosť sa zodpovednosť politikov prejavuje v tom, ako dokážu v kontexte svojej doby ochrániť a zveľaďovať hodnoty, ktoré im boli zverené – materiálne i duchovné.

Autorka je prozaička a literárna historička.

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.