Každá osoba so svedomím je revolucionárom čakajúcim na svoje zrodenie

od Richard Eskow

Revolucionári vidia v ľudských bytostiach potenciál – vidia, ako by z potenciálu nášho sveta mohlo zrodiť niečo ďaleko lepšie, než čím je dnes. Text Richarda Eskowa z Common Dreams preložil PT.

Revolucionár je, samozrejme, niekto, kto chce zvrhnúť terajší systém. Takýchto ľudí potrebujeme. Súčasný systém je neudržateľný. Ničí planétu a vytvára tak vážnu nerovnosť, že sa spoločnosť stáva neudržateľnou. Je pohonom ľudskej biedy obrích rozmerov.

Tri veci odlišujú revolucionára od iných ľudských bytostí so svedomím. Prvým je poznanie – obzvlášť poznanie mnohých útrap, ktoré súčasný systém uvrháva na iné bytosti a na planétu.

Druhým sú súvislosti. Predpokladáme, že svet, ktorý vidíme, je svetom, ktorý tu vždy bol a vždy bude. Kapitalizmus, ktorý tu bol iba tri či štyri storočia, sa považuje za nemenný ako zákony termodynamiky. Vojna, fenomén, ktorý prichádza a odchádza, sa považuje za základnú súčasť ľudskej prirodzenosti. Role triedy, rasy, rodu a sexuálneho útlaku sú považované za dané, aj keď sa časom vyvíjali a menili.

Chýbajú nám historické, vedecké, morálne alebo duchovné súvislosti na to, aby sme videli, ako sú tieto ničivé sily vytvárané ľuďmi – čo znamená, že ich ľudia dokážu ukončiť. V dokumentárnom filme Adama Curtisa sa citujú slová antropológa Davida Graebera: „Najväčšmi skrývanou pravdou sveta je, že je niečím, čo vytvárame my, a že ho je možné rovnako ľahko zmeniť.“

Poznanie a súvislosti nám poskytujú duchovnú výbavu, ktorú potrebujeme na odmietnutie existujúceho systému. No túto predstavu sme vyhodili z hlavy, pretože je zdrcujúce uvažovať o tej obrovskej hromade útlaku a stratách, ktoré nás obklopujú. Nič s tým nemôžeme spraviť, tak prečo o tom vôbec premýšľať?

Čo nás privádza k tretej veci, ktorá oddeľuje revolucionárov od iných dobrých ľudí: komunita. Revolucionári nie sú osamotení. Aj keby boli izolovaní v nejakej vzdialenej dedine, majú dar vedomia, že ďalší sú na rovnakej ceste. Vedia, že boj bude pokračovať ďalej, dokonca aj vtedy, keď ich už nebude. Revolúcia môže uspieť aj keď oni zlyhajú.

Poznanie plus súvislosti plus komunita sa rovnajú moc. Ak niektorú z týchto vecí zoberiete, daná osoba pravdepodobne upadne do zúfalstva alebo popretia či zatrpknutosti. To je dôvod prečo nezavrhujem anti-ľavicových centristov alebo voličov Trumpa, pokiaľ sa nesprávajú naozaj neuváženým spôsobom. Ak majú svedomie -a mnohí z nich ho napriek mýtu o „zavrhnutiahodných“ majú-, sú to revolucionári čakajúci na svoje zrodenie.

Paradoxne, zatrpnutý charakter centristických Demokratov na internete je do tej doby najlepším príkladom ich revolučného potenciálu. Prieskum ukázal, že v roku 2016 boli podporovatelia Clintonovej najnepríjemnejšou politickou skupinou v sociálnych médiách, a mnoho centristov neprestajne napádalo ľavičiarov s ešte väčšou vervou než akú preukazujú voči podporovateľom Trumpa.

Prečo tomu tak je? Mojou teóriou je, že sú revolucionármi, ktorí neukončili proces prebúdzania sa. Mnohí z nich prijali myšlienku zásadne iného a lepšieho sveta, no niekto ich presvedčil, že to nie je možné. To ich hlboko rozhorčilo voči ľuďom, ktorí si túto možnosť uchovali. Závidia im ich revolučný optimizmus, a boja sa, že zistia, že ich životné kompromisy neboli nutné.

Niektorí centristi prijali ideológie postupného pokroku a kompromisov. Osvojili si tak často opakované klišé sebaospravedlňujúcich sa politikov: „Nedovoľte, aby bol ideál nepriateľom dobra.“ Slovo „dobro“ sa stalo priepustkou pre širokú škálu morálnych kompromisov – a ešte horších vecí. Margaret Mead bola bližšie k pravde, keď povedala, „Niekedy môže byť potrebné prijať menšie zlo, no nikdy nie označiť nutné zlo za dobro.“

Pokiaľ ide o podporovateľov Trumpa a iných pravičiarov, mnohí z nich sú vedení rozčarovaním a pocitom, že boli zradení elitami planéty – čo je, samozrejme, pravda. Ich hnev voči vláde, liberálom, a iným silám, z ktorých strany cítia útlak je hnevom bezmocnosti, nesmerovaný zlým smerom.

Byť revolucionárom znamená vidieť v druhých potenciál, neodmietať ich alebo ich vnímať ako menejcenných. Revolucionár je empatický, nie odmietavý. Preto skutoční revolucionári vnímajú ekonomickú, rasovú a sociálnu nespravodlivosť. Preto vnímajú hrôzu zomierajúcich, hladujúcich a chorých detí – v Palestíne, Jemene, a na celom svete.

Strata má mnoho podôb. Revolucionári vidia aj tragédiu straty ľudského potenciálu, posledného svetla zomierajúcej nádeje v očiach dieťaťa, ktorému je odoprené právo snívať – pretože je farebné, dievčaťom, alebo preto, že je dieťa z pracujúcej triedy so zlým slovníkom a bez peňazí na školské pomôcky, nieto ešte na univerzitu. Stratu týchto možností vidia v tvárach svojich najúhlavnejších politických nepriateľov, tých, ktorí stratili vieru vo svoju vlastnú budúcnosť.

Revolucionári vidia v ľudských bytostiach potenciál – žiť, ľubiť, slúžiť a vyjadrovať sa. Vidia v nás všetkých potenciál stať sa spojencami. A vidia, že potenciál nášho sveta je niečím ďaleko lepším, ako je to dnes. Keď vidia toto, niet cesty späť. Chcú ho zdieľať. Keď ho zdieľajú s úspechom tak ľudské svedomie zrodilo ďalšieho revolucionára.

Takýmto spôsobom, svedomie za svedomím, sa pretvára svet.

Zdroj foto: Komun Academy.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články