Kto dostáva slovo v diskusii o klimatickej zmene?

V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok politológa zaoberajúceho sa politickou ekonómiou, politickou ekológiou, rozvojovou spoluprácou a postkoloniálnou teóriou Tomáša Profanta, ktorý sa venuje ovplyvňovaniu verejnej diskusie rôznymi aktérmi, vrátane ekonomických think-tankov, k téme klimatickej zmeny.

___

Takmer polovica Európanov a Európaniek považuje klimatickú zmenu za zásadnú hrozbu pre spoločnosť.277 Pritom je podľa obyvateľstva rôznych štátov zároveň najvýznamnejšou hrozbou. Až v trinástich z 26 krajín sa umiestnila najvyššie spomedzi hrozieb, nasledovaná hrozbou militantného islamizmu a počítačovými útokmi.

Obavy ľudí majú aj politici a médiá po celom svete. Hoci naďalej existujú ľudia popierajúci existenciu klimatickej zmeny alebo skutočnosť, že je spôsobovaná človekom, dominantná perspektíva uznáva, že svet čelí bezprecedentnému problému a že je potrebné sa tomuto problému venovať.

Je teda zrejmé, že klimatická zmena či klimatická kríza je dôležitou celospoločenskou témou. Otázkou je, kto k nám o nej prehovára. Koho myšlienky dominujú vo verejnej diskusii o klimatickej zmene? Táto otázka je len konkrétnou variáciou na tému všeobecnej dominancie elít v spoločnosti. Každý si dnes môže povedať (takmer) čo len chce. Dokonca to môže (takmer) každý aj napísať a šíriť tak, aby k tomu mal zvyšok spoločnosti ľahký prístup. Technologické zmeny umožňujú nepoznanú rovnosť pri možnosti hlásať svoje myšlienky.

Hoci existuje rovnosť v možnosti prezentácie vlastných názorov verejnosti, rozhodne neexistuje rovnosť v otázke, kto je počúvaný. Len reč toho, kto je aj počúvaný, má moc niečo dosiahnuť. Preto je dôležité zamerať sa na tých, ktorí prehovárajú v médiách s reálnym dosahom svojho obsahu.

Kým v ekonomickej sfére má zmysel sa zamerať na analýzu pôsobenia ekonomických think tankov na Slovensku vzhľadom na ich dominanciu v tejto oblasti, v oblasti životného prostredia takúto dominanciu nedosahujú. Tu je analýza dominancie aktérov a obsahu povedaného ešte len na začiatku. Najprv si teda musíme klásť Foucaultovu otázku: „Kto hovorí?“ Foucault sa ďalej pýta: „Aký je status jednotlivcov, ktorí – a jedine oni – majú predpísané či tradované právo právne definované alebo spontánne prijímané prednášať tento diskurz?“. Pre Foucaulta je to status lekára, ktorý analyzuje. Venuje sa jeho kritériám kompetencie a vedenia, inštitucionálnej legitimite, ktorú mu dodáva nemocnica, hierarchickým vzťahom k ostatným skupinám, ktoré ho stavajú na piedestál poznania. Kľúčové potom je, že „[r]eč medicíny nemôže vychádzať od kohokoľvek“. Ak je človek inštalatér alebo právnička, ich názor na medicínu má omnoho menší vplyv než vplyv lekárky či vedkyne. Foucault analyzuje, ako zrodenie kliniky vytvorilo obrovský mocenský aparát, v ktorom sa z lekára stáva prehovárajúci subjekt.

Dnes je lekárovo výsadné postavenie v spoločnosti samozrejmosťou a je azda nabúravané okrajovou kritikou pôrodov či politickou ekonómiou farmaceutických záujmov, ale vo svojej podstate ostáva neotrasiteľné. Lekár/ka je hlavným mocenským subjektom v poli medicínskeho vedenia.

Môj nedávny výskum diskusií o médiách ukazuje podobnú dominanciu. Nie je to však inštitucionálne umiestnenie či konkrétne zamestnanie, ale normatívna pozícia, ktorá je kľúčová pre definovanie, kto k nám prehovára o médiách. Sú to novinári a novinárky z centristických médií, ľudia so stredopravou politickou minulosťou a zamestnanci v časti mimovládneho sektora, ktorá sa vymedzuje voči alternatívnym médiám. Títo medzi sebou najčastejšie diskutujú o médiách a spoločne vytvárajú takmer nepreniknuteľné pole verejnej diskusie. Alternatívne médiá, ktoré tiež verejne diskutujú o médiách, sú vylúčené z tohto poľa a tvoria svoj vlastný priestor.

Podobnú otázku ako Foucault si kladiem aj v prípade oblasti klimatickej zmeny. Zaujíma ma, komu je prisudzované právo hovoriť o tejto téme. Koho si organizátori diskurzu – novinári a novinárky – vyberajú, aby ich citovali vo svojich článkoch? Kto je nimi zmocnený na to, aby nám hovoril pravdu (alebo nepravdu) o klimatickej zmene?

Vzťah médií ku klimatickej zmene je vo všeobecnosti problematický. Čoraz častejšie objavovanie sa extrémnych horúčav nie je dielom náhody, ale ho má na svedomí klimatická kríza a tú zasa človek. Problémom je, že správy o počasí sú naďalej podávané akoby vyššia teplota nebola ničím iným než práve len teplotou. Tým efektívne neutralizujú to, čo nám planéta hovorí. Obsahová analýza „Extrémne ticho“ poukázala na skutočnosť, že z 226 správ o extrémnych meteorologických javoch v šiestich najväčších amerických televíznych staniciach v roku 2018 sa o klimatickej zmene zmienilo iba šesť.

Český Deník Referendum zasa poukázal na prepojenie medzi vlastníctvom v energetickom a mediálnom sektore a obsahom médií v Česku. Väčšinový vlastník Energetického a priemyselného holdingu Daniel Křetinský je zároveň spolumajiteľom mediálneho domu Czech News Center, pod ktorý spadá aj web Info. cz. Podľa Petra Bittnera obsah článkov súvisiacich s energetikou na Info.cz slúži záujmom holdingu ťažiaceho hnedé uhlie. Info.cz napríklad kritizuje prechod na čistú energetiku v Nemecku, prípadne aktivistov z Klimakempu označuje (spolu s BIS) za ľavicových extrémistov.

Podobne ako Deník Referendum, aj slovenské denníky SME a N (a ešte Aktuality a Kapitál) sa zapojili do inciatívy „Covering Climate Now“. Cieľom iniciatívy je viac a lepšie pokrývať klimatickú krízu. Denník N dokonca začal uverejňovať údaje o oxide uhličitom v atmosfére a pri každom uvedení tohto údaju odkazuje na článok vysvetľujúci, prečo sa redakcia tieto dáta rozhodla uverejňovať.

Je zrejmé, že vzťah médií ku klimatickej kríze je ambivalentný a komplexný a rôzne médiá ku kríze pristupujú rôznym spôsobom. Za najvýznamnejšie bývajú považované tzv. mienkotvorné médiá a uvedená výskumná otázka sa v tomto výskume týka práve ich.

Otázka vychádza z priestoru politickej ekológie. Jednou z jej základných tém je „ústredná rola expertného poznania a diskurzov pri definovaní problémov a ich riešení a neoddiskutovateľný význam nadnárodnej vedeckej mobilizácie.“ Táto vedecká mobilizácia je spolu s ďalšími aktérmi diskurzívnym základom, na ktorom sa vedú politické boje. Postoje Donalda Trumpa alebo Václava Klausa na jednej strane a Grety Thunbergovej, Európskej komisie či Progresívneho Slovenska na strane druhej sa neprezentujú vo vzduchoprázdne, ani bez akéhokoľvek základu, od ktorého sa dá odraziť. Týmto základom je zmienená ústredná rola expertného poznania. Až po ňom nasleduje politický boj, ktorý je tak silno nerovný a uspôsobený vopred pre niektoré politické skupiny viac ako pre iné.

Základným predpokladom politickej ekológie je sociálna skonštruovanosť problémov životného prostredia. Akokoľvek reálne sú fyzikálne či fyzické javy, ktorých sme svedkami, vždy je to až spoločenský diskurz, ktorý im dáva zmysel. To platí tak o ťažko oddiskutovateľnej skonštruovanosti používania pojmov ako „klimatická zmena“ alebo „klimatická kríza“, ako aj o konsenzuálnej skonštruovanosti merania množstva emisií oxidu uhličitého v atmosfére. Aj tieto molekuly nám dávajú zmysel až potom, ako existuje diskurz ich existencie a merania. Na takomto (diskurzívnom) základe sa dá vystavať diskusia o tom, či práve emisie CO2 prispievajú k zmene teploty na planéte, či to náhodou nie je napríklad vodná para, či ide o klimatickú zmenu alebo klimatickú krízu a či ju má na svedomí človek alebo napríklad zmeny slnečného žiarenia.

Práve uvedené nemá byť nijako kontroverzným tvrdením. Ide o základnú teoretickú perspektívu, ktorá poukazuje na dôležitosť analýzy spôsobu, akým je celý fenomén životného prostredia skonštruovaný. Jednoducho povedané, to, ako sa bavíme o klimatickej kríze, nie je nijakým spôsobom prirodzené, ale je to tvarované množstvom aktérov a mocenských vzťahov medzi nimi.

Hoci veda sama nám poskytuje dostatok dôvodov na to, aby sme jej nedôverovali, často zároveň prichádza s informáciami, pri ktorých nie je dôvod, aby sa nestali konsenzuálnymi a aby tí, ktorí o nich chcú diskutovať, ich nepovažovali za pravdivé. Hoci naďalej pretrváva pri takýchto vedeckých „faktoch“ nedôvera, cieľom tohto textu nie je ich spochybňovať.

Cieľom tohto textu je ich považovať za súčasť diskurzu o klimatickej zmene a odpovedať na otázku: Kto hovorí v tomto diskurze? Ktorí aktéri sú dominantní a ktorí sú marginalizovaní? Ktorým aktérom je dávaný priestor a ktorým, naopak, je tento priestor upieraný?

Metóda

Pod diskurzom klimatickej zmeny sa tu rozumie veľmi obmedzený súbor 60 článkov v denníkoch Denník N a SME za august, september a október 2019, ktoré sa venovali tejto téme. Denníky boli vybrané pre svoj spoločenský význam.

Akokoľvek nejde o najčítanejšie médiá, svoju významnosť čerpajú zo skutočnosti, že nejde o bulvárne noviny. Naopak, ide o tzv. mienkotvorné médiá. Predaný náklad denníka SME za 3. štvrťrok 2019 bol 21 324 kusov mesačne (na porovnanie Nový čas predal v tom istom období 68 523 kusov mesačne) a v roku 2019 mal web SME niečo viac ako 2,5 milióna reálnych používateľov za mesiac. Odhadovaná čítanosť SME v roku 2019 bola 5 % populácie (Nový čas 14 %). Podľa vlastných dát počet predplatiteľov Denníka N v roku 2019 dosiahol 45 000 a mesačných návštevníkov mal niečo nad milión. Kapitola teda predstavuje analýzu významnej časti mediálneho stredného prúdu.

Analyzované články boli vybrané zo sekcie „Klimatická zmena“ v oboch denníkoch. Následne bola vytvorená tabuľka, v ktorej bola zachytená každá citovaná alebo parafrázovaná osoba a tej bola priradená charakteristika. Mohlo ísť o prírodného vedca, sociálneho vedca, ekonóma, novinára (prípadne youtubera), politika, aktivistu alebo človeka z mimovládneho sektora, osobu v roli „reprezentanta ľudu“ teda nie experta, nie aktivistu, nie politika a nie novinára, konkrétne napríklad rybára, farmára či matku a napokon v kategórií nezaradení boli ťažko zaraditeľní ľudia, ako napríklad spisovatelia či Juraj Mesík, ktorý by bol zaraditeľný do viacerých kategórií naraz.

Kapitola analyzuje početnosť týchto citácií a parafráz. Jej obmedzením je, že neskúma, čo bolo povedané, ani aký priestor mali daní aktéri. Ide teda o prvý krok k zisťovaniu odpovede na otázku, kto na Slovensku rozpráva o klimatickej zmene alebo kríze.

Analýza

Základom analýzy je tabuľka agregujúca konkrétne citované a parafrázované osoby do ich spoločenských funkcií a ukazujúca početnosť týchto funkcií.

Tabuľka: Citované a parafrázované osoby, zdroj: autor

Analýza početnosti jednotlivých spoločenských funkcií ukazuje, že stredoprúdové médiá najviac citujú a parafrázujú prírodných vedcov a vedkyne. Išlo takmer o jednu tretinu zo všetkých citovaných a parafrázovaných osôb. Politici a političky reprezentovali menej ako štvrtinu všetkých k čitateľstvu prehovárajaúcich osôb. Viac ako desatinu tvorili ekonómovia, ale takmer polovica z nich sa nachádzala v článku „Panel ekonomických expertov: Čo by malo Slovensko robiť v reakcii na klimatickú zmenu“. Žurnalistiku a youtuberov reprezentovala desatina osôb a sociálne vedy 7 % citovaných a parafrázovaných osôb. Okrem týchto skupín v textoch hovorili aj lekári, podnikatelia a reprezentanti ľudu.

Hlbšia predbežná analýza by išla za jednoduchú analýzu početností a ukázala by, že do skupiny sociálnych vedcov boli zaradení napríklad rektori či predseda SAV vo svojich úradníckych úlohách alebo teoretik fotografie vyjadrujúci sa k fotke. O väčšine ekonómov sa potom nedá povedať, že by to boli reprezentanti environmentálnej alebo ekologickej ekonómie a analýza by zrejme ukázala, že ich citáty či parafrázy vychádzajú poväčšine z ekonómie stredného prúdu.

Dve skupiny, ktoré by mohli priniesť alternatívne spoločenské hľadiská do diskusie o klimatickej kríze, sú osoby z oblasti politiky a tretieho sektora. Z politiky boli na jednej strane prítomní reprezentanti a reprezentantky dominantného politického prúdu ako prezidentka Zuzana Čaputová, europoslanec Martin Hojsík či Emmanuel Macron. Na druhej strane boli citovaní prezidenti USA Trump, Brazílie Bolsonaro či Václav Klaus. V rámci aktivizmu bol najčastejšie v novinách prítomný hlas Gréty Thunbergovej. Nebyť nej, kritický hlas voči súčasnému či už liberálnemu alebo konzervatívnemu establišmentu zrejme nezaznie. Z mimovládneho sektora boli prítomné v mnohom centristické členky iniciatívy Znepokojené matky alebo organizácie Envipak zaoberajúcej sa recykláciou.

Až kvalitatívna obsahová analýza alebo analýza diskurzu by bola schopná ukázať, čo čitateľstvu citovaní a parafrázovaní aktéri a aktérky hovoria a kde sa nachádzajú v rámci diskurzu udržateľného rozvoja. Či ide o technooptimistov veriacich v sily trhu alebo modernizátorov usilujúcich o lepšiu reguláciu či o bojovníkov proti systému alebo o ezoterickejších hlbinných ekológov. Táto prvotná analýza naznačuje, že v diskurze sú ostrejšie postoje k súčasnému systému odsúvané na okraj a ak zaznejú, tak skôr z úst stredoškoláčky ako z úst aktérov obvykle prinášajúcich poznanie, ako sú vedci či lekári. Presnejšie zistenia v tomto ohľade by však priniesla až ďalšia analýza.

Záver

Spôsob, akým vnímame klimatickú krízu, nie je prirodzený, ale je sociálne skonštruovaný. Na povahu informácií o problematike životného prostredia, ktoré sa k nám dostávajú, má vplyv rôznorodá skupina aktérov disponujúca rôznymi formami moci. Nie sú to primárne ekonomické think tanky ako v ekonomickej oblasti. Novinári a novinárky dávajú vo svojich textoch priestor rôznym aktérom.

Skromná analýza v tomto texte ukazuje, že v mienkotvorných slovenských novinách k nám najčastejšie prehovárajú prírodní vedci a vedkyne. Až po nich nasledujú politici. Sociálna veda, aktivizmus a mimovládky sú tiež zastúpené, ale v omnoho menšej miere. Tento výskum naznačuje potenciál konkrétnej politickej orientácie diskurzu produkovaného mienkotvornými médiami, ale až hlbšia analýza by ukázala, ako verejnú diskusiu ovplyvňujú aktéri, ktorých citujú a parafrázujú médiá.

socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.

Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.

Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava.