Naozaj klesá chudoba vo svete?

od Tomáš Profant

Známy vojnový zločinec Winston Churchill raz povedal, že verí iba tým štatistikám, ktoré sám sfalšoval. Ďalší britský premiér Benjamin Disraeli zas hovoril o troch typoch klamstiev, klamstvách, prekliatych klamstvách a štatistikách. Hoci štatistiky môžu byť niekedy užitočné, ide tiež o nebezpečný ideologický nástroj. Možnosť presvedčiť sa o tom sme mali pri sledovaní nedávnych Správ a komentárov na RTVS.

Prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec v nich hovoril o zásadnom poklese chudoby a zmienil predpoveď, že „do roku 2030 chudoba ako ju chápeme z hľadiska štatistických údajov úplne vo svete vymizne.“ Otázkou je, ako chudobu chápeme z hľadiska štatistických údajov.

Dolár na deň?

Známu úroveň chudoby jedného dolára na deň (presnejšie 1,02 $ v cenách z roku 1985) prijala Svetová banka v roku 1990. Meranie v roku 2000 však prinieslo zvýšenie celosvetovej chudoby a možno z tohto dôvodu, píše Jason Hickel z LSE, banka zmenila medzinárodnú hranicu chudoby na 1,08 $ v cenách z roku 1993. Táto zmena znamenal otočenie trendu a namiesto nárastu začala celosvetová chudoba zrazu klesať a to o rovných 400 miliónov ľudí medzi rokmi 1981-2001. Hranica chudoby bola totižto celkovo nižšia vďaka inflácii. Podobný účtovný trik si banka zopakovala v roku 2008, keď posunula hranicu chudoby na 1,25 $ v cenách z roku 2005. Tentokrát sa počet ľudí, ktorí už zrazu neboli extrémne chudobní zvýšil medzi rokmi 1990-2005 o 121 miliónov.

V súčasnosti je hranica chudoby na úrovni 1,90 $ v cenách z roku 2011. Čo presne toto číslo znamená? Ide o množstvo základných tovarov a služieb, ktoré človek potrebuje na život a môže si ich kúpiť za 1,90 $ v Spojených štátoch. Skúste si predstaviť, že by ste mali vyžiť z 58 dolárov mesačne napríklad v Kansase. Že sa to nedá? Nuž zrejme preto stanovilo Ministerstvo poľnohospodárstva USA za minimálnu hranicu potrebnú na nákup jedla v roku 2011 5,04 $ a nie iba necelé dva doláre.

Na Slovensku bola hranica chudoby v roku 2016 na úrovni 347 €, teda takmer 12 € na deň v slovenských cenách. Aj to je veľmi málo, ale človek by s takou sumou zrejme neumrel od hladu. Inak je to v Indii. Nedávny výskum ukázal, že viac ako dvojnásobok ľudí, než koľko je extrémne chudobných podľa Svetovej banky, nie je schopných si zaistiť základné potreby. Podľa Adama Wagstaffa z Univerzity v Sussexe tam majú deti, ktoré žijú na úrovni medzinárodnej hranice chudoby, 60 % šancu, že budú podvýživené. V Nigeri majú takéto deti trikrát vyššiu úmrtnosť než je celosvetový priemer a v Guatemale majú 60 % šancu, že sa spomalí ich fyzický vývoj. Medzinárodná hranica chudoby tak podľa zmieneného Hickela nie je v súlade s čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý zaručuje právo na životnú úroveň predpokladajúcu zdravie a blahobyt vrátane potravín, oblečenia a prístrešia.

Radšej päť

Ako vôbec vznikol „dolár na deň“, ktorý by ľuďom mal stačiť na to, aby neboli chudobní? Išlo (a stále ide) o priemer národných hraníc chudoby niekoľkých najchudobnejších štátov. Samotná štatistika však má svoje úskalia. Pri prepočítavaní hranice chudoby pomocou parity kúpnej sily býva kritizované, že sa táto „sila“ netýka len potravín, ale napríklad aj lacných služieb v chudobných krajinách a následné prepočítanie tak umelo znižuje počet chudobných, pretože služby v štatistike ťahajú celkovú cenu všetkých tovarov a služieb nadol. Ďalším problémom je, že parita kúpnej sily sa zisťuje pomocou prieskumov, ktoré ale nezohľadňujú, že najchudobnejší môžu za rovnaké potraviny platiť viac, pretože napríklad kupujú v menších množstvách alebo žijú na miestach, kde slabá konkurencia nevedie k poklesu ceny, čo sa potvrdilo pre Zambiu a južnú Indiu.

Výpočty Sanja Reddyho z New School v New Yorku a Thomasa Pogga z Yale ukazujú v priemere až o 42 % vyššiu medzinárodnú hranicu chudoby v chudobných krajinách, ak sa namiesto všeobecnej parity kúpnej sily použije partia kúpnej sily iba pre obiloviny a chlieb. Čomu alebo komu slúžia také štatistiky? Vieme, že nie sú dôsledkom exaktných meraní, otázkou je, či skorumpované vlády nevylepšujú štatistiky v záujme lepšieho PR medzinárodných organizácií bojujúcich s chudobou.

Ak je úroveň určená Svetovou bankou prinízka, ako si stanoviť etickú hranicu chudoby, nad ktorou by sa dalo žiť bez negatívnych zdravotných následkov? Peter Edwards z Univerzity v Newcastli navrhuje, aby v priemere zaručovala dožitie 74 rokov, teda aby človek kvôli výške príjmu nemal kratší život, než aký ľudia obvykle mávajú. Táto hranica je na úrovni okolo piatich dolárov. Jej použitie by však znamenalo, že na svete by žilo okolo štyroch miliárd chudobných a že chudoba od roku 1981 vo svete neklesá, ako to tvrdí Oravec, ale narastá.

Dáta o chudobe, ktoré svetu poskytuje Svetová banka sú sporné a svojim spôsobom porušujú ľudské práva. Ich užitočnosť je však zrejmá, umožňujú ľuďom ako je Ján Oravec ich opakovať a tvrdiť, že „za posledných 50 rokov na svete zmizli tri štvrtiny chudobných.“ Nezmizli. Len sa tu čaruje so štatistikami.

Upravená verzia článku vyšla v denníku Pravda.

Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Budova Svetovej banky.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články