V januári 2016 bolo v priestore bývalého pracovného a koncentračného tábora zriadené prvé samostatné múzeum holokaustu na Slovensku. Rozhodli sme sa ho navštíviť.
Tábor v Seredi je jediným z trojice hlavných pracovných a koncentračných táborov (Sereď, Nováky, Vyhne) zriadených počas vojnovej Slovenskej republiky, ktorého areál sa zachoval až do súčasnosti. Bol zriadený na jeseň 1941 a najprv fungoval ako pracovný tábor pre Židov, ktorým neboli udelené výnimky a ktorí boli najviac ohrození prípadnými deportáciami. Tzv. Židovský kódex nariaďoval, že každý Žid vo veku od 16 do 60 rokov je určený na pracovnú povinnosť. Muži a ženy sa v tábore venovali predovšetkým stolárstvu, zámočníctvu a krajčírstvu. Deti pracovali v králikárni. Králiky tu boli sťahované z kože, čo okrem iného spôsobovalo neznesiteľný zápach, na ktorý pamätníci pri svojich výpovediach často spomínajú. Tábor fungoval ako samostatná, štátom zriadená ekonomická jednotka, pričom sa podarilo dosiahnuť pomerne vysokú efektivitu a ziskovosť. Tá mala slúžiť ako argument chrániaci jeho obyvateľov pred deportáciami. Po ich začatí slúžil priestor ako koncentračný tábor, v ktorom sa zhromažďovali osoby neskôr vyvezené do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Po vypuknutí SNP bol tábor napriek tomu, že nepatril do povstaleckého územia, nakrátko otvorený a väzni ho mohli opustiť, pričom sa mnohí aktívne zapojili do Povstania. Počas okupácie nemeckou armádou sústredili v tábore Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska a nepodarilo sa im ukryť. V tomto období boli Židia vystavení najkrutejšiemu zaobchádzaniu a vraždám. Posledný transport odišiel zo Serede 31. marca 1945 do Terezína.
Areál múzea
Po druhej svetovej vojne štát k priestoru nepristupoval so žiadnou zvláštnosťou a bol opäť naplno využívaný ako kasárne. Udalosti z časov druhej svetovej vojny pripomínala len jedna pamätná tabuľa a vojaci, ktorí na mieste vykonávali povinnú službu o ich využívaní počas vojnovej Slovenskej republiky často ani nevedeli. Národnou kultúrnou pamiatkou sa časť areálu kasární stala až v roku 2009. Napriek tomu, že armáda si priestor uspôsobila na svoje potreby, jadro budov zostalo. Do areálu múzea patrí predovšetkým päť paralelne stojacich barakov, ktoré slúžili ako väzenské ubytovne a dielne. Ostatné časti pôvodného areálu pracovného tábora (sídlo veliteľa a posádky, appellplatz, králikáreň…) nie sú súčasťou múzea, avšak je možné vidieť ich cez oplotenie.
Tragédia slovenských Židov
Už pohľad na mohutnú vstupnú bránu a ostnatý drôt pri vstupe budia rešpekt a pripomínajú návštevníkovi, o aký areál ide. Hneď pri vstupe do prvej budovy je jasné, že ide o moderné a koncepčne premyslené múzeum. Návštevníci čakajúci na lektorský výklad, ktorý je pravidelne k dispozícii, si môžu skrátiť chvíľu sledovaním dokumentov s autentickými výpoveďami preživších. Prvá časť exhibície sa venuje antisemitizmu počas Slovenského štátu. Stručné popisy sú doplnené farebnými reprodukciami dobovej propagandy, úryvkami z tlače, prejavov a tzv. Židovského kódexu. Umiestnené sú na čiernych stojanoch z kovu a skla. Pozadie stojanov je tvorené čiernobielymi fotografiami a pouličnými nápismi. Ich rozloženie v priestore umožňuje pokojné a intímne prehliadanie aj pri väčšom počte návštevníkov. Atmosféru umocňujú čierne steny a exponáty chránené pletivom. Pôvodné drevené trámy, ktoré slúžia ako podpera strechy sú od nových farebne odlíšené. Informačné tabule v slovenskom a anglickom jazyku optimálne dodržujú pomer rozsahu a obsahu a ako úvod do problematiky dobre poslúžia hlavne menej zorientovaným návštevníkom. V strednej časti expozície prvého baraku je sklenená umelecká inštalácia s menami obetí z náhodne vybraných seredských transportov. V závere prvej expozície je stručne predstavená situácia počas SNP. Opäť reprodukcie dobových, tento krát protifašistických plagátov, dokumentov a stručné informácie o zapojení Židov do Povstania.
Nezrekonštruované budovy
Po opustení prvého baraku nasledujú dve nezrekonštruované budovy, do ktorých je možné len nahliadnuť. Z vonku pôsobia najautentickejšie a už pri letmom rešeršovaní informácií na internete si môžeme všimnúť, že to sú práve nezrekonštruované hnedo-bordové baraky, ktoré najviac pútajú pozornosť návštevníkov a ich fotoaparátov. Svoje robí stav budov a popukaná omietka, ktorá však pochádza z obdobia armádneho využívania areálu. Pri prasklinách a opadaných častiach možno zahliadnuť aj staršie vrstvy náteru. Múzeum avizuje, že do budúcna by mali byť zrekonštruované aj tieto budovy. Za zváženie by stálo ich ponechanie v súčasnej farbe, ako aj pokus aspoň čiastočne odokryť pôvodný náter.
„Konečné riešenie“
Po dvoch nezrekonštruovaných budovách nasleduje štvrtá, venovaná informáciám o tzv. Konečnom riešení židovskej otázky. Nechýbajú informačné tabule o konferencii vo Wannsee, o Vrbovi a Wetzlerovi, o jednotlivých vyhladzovacích táboroch, v ktorých skončili aj ľudia transportovaní zo Slovenska. Z dobových artefaktov sa tu nachádza väzenský odev, kufre, osobné predmety väzňov. Je ich však menej, než by sme očakávali a ich pôvod nie je v popisoch presne určený. Záver štvrtého baraku je venovaný ľuďom, ktorí prenasledovaným Židom pomáhali a oceneniu Spravodlivý medzi národmi. Pietna sklená inštalácia z prvej časti by sa podľa mňa viac hodila sem. V poslednej budove je dočasná umelecká výstava a priestory určené na vzdelávacie aktivity. V exteriéri je umiestnený zrekonštruovaný vozeň, o ktorom sa na základe sériových čísel zistilo, že bol dva krát v Osvienčime. Návštevníkov zaujme informácia od lektorky, že do areálu bol privezený zo súkromného dvora, kde v ňom majiteľ choval zvieratá. Celkovému dojmu z areálu by pomohli úpravy oplotenia, ktoré má potenciál zvýšiť dojem autenticity. Panelový plot z jednej strany a moderný drôtový z druhej by mohli byť minimálne doplnené ostatným drôtom podobne ako je to pri vstupe.
Záver
Napriek tomu, že múzeum ešte plánuje ďalšie rekonštrukcie areálu a nové expozície, už teraz ho treba oceniť. Ide o prvý samostatný výstavný priestor venujúci sa tomuto tragickému obdobiu moderných dejín. Expozície spĺňajú zadanie a lektorský výklad možno jednoznačne odporučiť. Podľa informácií od zamestnancov, múzeum je ani nie po roku od svojho otvorenia hojne navštevované študentmi ako aj zahraničnými návštevníkmi. Treba veriť, že poslúži nie len pri budovaní historického vedomia, ale predovšetkým ako varovanie pred možnými dôsledkami rasizmu a sociálneho vylúčenia.
Autor je učiteľ.
Fotografie: Múzeum holokaustu Sereď, SNM
