Literatúra a film sú umenia, ktoré majú k sebe prekvapivo blízko, hoci využívajú celkom odlišné výrazové prostriedky, vyskytujú sa v iných kontextoch a aj médiá ich prenosu majú málo spoločného. To, čo ich spája, je inšpirácia jedného druhým, ktorá je však výrazne asymetrická: kým na základe literárnej predlohy každý rok vznikajú desiatky filmov, kinematografia je podkladom pre umeleckú literatúru len zriedka.
Poznáme síce dvojdomých tvorcov (Ingmar Bergman, Woody Allen a i.) a občas sa film sám stáva objektom literárneho spracovania, ako je to napr. v Hutchinsonovej dráme Mesiac a magnólie, tieto prípady sú však stále ojedinelé. Ak sa teda objaví kniha, ktorá tematizuje filmovú predlohu, možno ju považovať za vzácnosť. Artforum takú na tunajší knižný trh prinieslo.
Nie náhodou vydalo Artforum Dekalóg podľa Kieślowského v adventnom období. Daniel Pastirčák, kazateľ a plodný spisovateľ, totiž ostáva aj vo svojom najčerstvejšom diele vo svojich témach. Na ich komunikovanie však tentokrát nesiahol po rozprávkovej alegórii či poézii, ale využíva žáner výsostne náboženský: homílie. Za predmet interpretácie si vybral jeden z najznámejších biblických textov vôbec, Desatoro. Nesprostredkúva ho však priamo, ale cez Kieślowského Dekalóg, ako vypovedá názov knihy. Čitateľom zorientovaným v stredoeurópskej kinematografii Kieślowského meno nemôže byť neznáme: ide o jedného z najdôležitejších predstaviteľov poľského kina morálneho nepokoja, filmového prúdu vplyvného na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Medzi vrcholy Kieślowského tvorby sa radí jeho jediný seriál, Dekalóg, natočený v roku 1988. V desiatich hodinových epizódach sa autor prostredníctvom vypätých situácií zo života rôznych ľudí zaoberá jednotlivými prikázaniami, pričom (takmer) všetky spája šeď socialistického varšavského sídliska a tajomná postava mladého muža s modrými očami.
Na tomto seriálovom pôdoryse sa Pastirčák pokúša o výklad kresťanského morálneho kódexu pre dnešný svet. V knihe dodržiava štruktúru textovej i filmovej predlohy v podobe desiatich kapitol uvedených provokačným názvom (napr. Neznásilníš svoje city vernosťou), ktoré Zuzana Mojžišová dopĺňa doslovom. Ten však viac než syntézu kapitol do kondenzovanej myšlienky ponúka sumár seriálovej predlohy. Aj napriek tomu, že príbeh každej epizódy je prerozprávaný v príslušnej kapitole, v doslove sa ešte raz vraciame k seriálovým dejom a zbytočne sa tak opakuje už raz napísané. Výhodu takejto podoby doslovu možno vidieť len v tom, že si človek môže kompaktne pripomenúť Kieślowského sujety, v kapitolách prerývané úvahovými pasážami. Doslov však ponúka aj cenné informácie o vzniku seriálu a súvislosti s pôvodným Desatorom, ktoré si čitateľ nemusí uvedomiť.
Keďže recenzovaná kniha nesie vo svojom názve odkaz na seriál, ponúka sa otázka vzťahu medzi Pastričákovým a Kieślowského Dekalógom. Prepojenie vo vizuálnej rovine je zrejmé: kniha je doplnená fotografiami z filmu, všetky zachytávajú muža so svetlými vlasmi a modrými očami. Ten sa objaví v takmer každej epizóde seriálu, ale len na pár sekúnd, a väčší priestor nedostáva ani na papieri. Ocitá sa na obálke a niekoľkokrát medzi kapitolami, to je všetko – až do doslovu. V ňom Mojžišová za pomoci Kieślowského citácií vysvetľuje výskyt tohto tajomného muža v seriáli aj knihe a osvetľuje tak jeho význam či aspoň pôvod, avšak bez toho, aby mu ubrala na mystériu, ktoré ho obklopuje.
Zjednodušene by sa dala každá z kapitol dekonštruovať na tri zložky: samotné prikázanie, jeho pôvod a výklad významu; úvahu o mieste prikázania v súčasnosti a možnosti jeho synchrónnej interpretácie; opis príslušnej epizódy seriálu a jej analýzu v prepojení na prikázanie. Pastirčák po diele Kieślowského siaha nielen kvôli inšpirácii, ako vykladať dekalóg v modernej spoločnosti, ale ho aj aktualizuje. Zastúpenie týchto zložiek je v jednotlivých kapitolách premenlivé: v posledných dvoch sa zdá byť silnejšou seriálová línia, v prvých je výraznejšou reflexívna, hoci obe sú organicky prepojené. Dekalóg podľa Kieślowského tak možno čítať aj ako interpretačnú štúdiu seriálu so zreteľnými hodnotovými východiskami. Zdôraznená je obsahová stránka, formálnej analýze sa autor nevenuje, nakoľko pre účely ďalšieho literárneho spracovania nie je natoľko dôležitá, ako by bola napríklad pri odbornej reflexii seriálu.
Špecifickým prínosom Pastirčákových homílií, najmä pre čitateľa menej oboznámeného s kresťanskou vieroukou, je oslobodenie sa od doslovnosti výkladu predlohy. Autor preniká do sémantiky slov, vníma ich vzájomnú súvzťažnosť a dôsledky z nej plynúce, čo je obzvlášť príznačné pre štvrtú kapitolu venovanú prikázaniu Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú Ti dá Hospodin, tvoj Boh!. Prikázanie autor konfrontuje s Ježišovými slovami z Lukášovho evanjelia, kde tvrdí: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca i matku, ženu a deti, bratov a sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk, 14: 26). Kľúčom k vyriešeniu tohto rozporu je podľa Pastirčáka zámeno svoj, ktoré odkazuje na privlastnenie: „Privlastnením milovaného zrádzame lásku.“ (s. 52). Argumenty, ktoré v prospech tohto riešenia autor ponúka, sú však v kontradikcii s jeho analýzou siedmeho prikázania. V kritike komunálneho spôsobu života poukazuje na dôležitosť toho, aby dieťa malo svojich rodičov. Podobných protirečení možno nájsť v knihe viac.
Vratkosť pokusov o súlad Desatora s inými náboženskými textami a predovšetkým morálnymi dilemami, ktorým čelí dnešný človek, sa manifestuje napr. na s. 24 v kapitole venovanej druhému prikázaniu (Nevyslovíš meno Hospodina, svojho Boha nadarmo). Jeden z rozporov týkajúcich sa pravdy (keď Ježiš v Jánovom evanjeliu zdanlivo zaklame Veľrade) sa pokúša riešiť vágnou formuláciou: „Bohu nejde o technickú pravdu informácie, ide mu o bytostnú pravdu života.“ (s. 24). Takéto vysvetlenie nemožno považovať za uspokojivé, žiadalo by si objasnenie spojenia bytostná pravda života. Bez neho je interpretovateľné veľmi voľne, čo považujem vzhľad na problém klamstva a pravdy za problematické. Je pravdepodobné, že sa autor s ohľadom na zámer a rozsah textu rozhodol nezachádzať do podrobností a precíznych definícií termínov, ktoré používa, avšak v niektorých kontextoch narúša absencia presnejšieho významu integritu celej kapitoly.
Aj napriek uvedeným nejasnostiam a neúplnostiam sa Pastirčákovi darí vo väčšine prípadov napĺňať zámer presvedčivého odstraňovania rozporov medzi morálnym imperatívom a žitou realitou. A nielen to: autor ako kazateľ zároveň úderne vyzýva k nasledovaniu biblickej zmluvy – Desatora – aj v súčasnosti, keďže ho ponúka ako etický kompas aj v situáciách, v ktorých by sme po ňom „zvedení“ jeho doslovným znením nesiahli. Argumentačné línie pretkávané rozprávaním a príležitostne i poéziou sú charakteristickou črtou Pastirčákovho esejistického štýlu a zároveň tvoria vyvážený naratív s potenciálom osloviť aj čitateľa s voľnejším, či dokonca nijakým vzťahom k náboženstvu alebo cirkvi.
Bude zaujímavé sledovať, či sa popri Dekalógu podľa Kieślowského objavia v slovenskej literatúre aj ďalšie diela, ktoré využijú filmovú alebo seriálovú predlohu ako svoj základ. Domáce seriály sa pretlakom filozofických podnetov dosiaľ hrdiť nemôžu, avšak zahraničná produkcia je v tomto smere sľubnejšia a má potenciál byť nápadito literárne spracovaná. My sa však môžeme pýšiť ojedinelým paradoxom: zatiaľ čo mnohí domáci autori sa nevedia oslobodiť od postmoderných dozvukov, z tradične konzervatívneho prostredia prichádza lastovička nápaditosti a originality prepájajúca tradičnú predlohu s podnetnou aktualizáciou. Duchovná literatúra sa často spája s istými predsudkami, od ktorých ju môže oslobodiť aj či práve taká iskrivá konfrontácia, akú vo svojom Dekalógu podľa Kieślowského ponúka Daniel Pastirčák.
Daniel Pastirčák: Dekalóg podľa Kieślowského
Bratislava: Artforum, 2017
Text bol pôvodne publikovaný v štvrťročníku Fraktál 2/2018.
Fotografia: hrob Krzyzstofa Kieślowského na cintoríne Powązki vo Varšave. Zdroj: Jolanta Dyr/Wikimedia Commons.
