Od zachovávania status quo k zmene chápania politiky

od Robert Mihály

V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok filozofa a dokumentaristu Roberta Mihályho, ktorý sa venuje asymetrii a politickej gramotnosti na osi ľavica – pravica a zároveň si kladie otázku prečo je snaha zmeniť nefungujúci systém mnohokrát označovaná ako extrémizmus.

___

Výskum zameraný na novinárov a novinárky, ktorý sa v roku 2015 uskutočnil v Českej republike, okrem iného ukázal, že takmer polovica ľudí z českého mediálneho prostredia sa svojím politickým presvedčením hlási k pravici, 14 % k ľavici a zbytok k stredovej orientácii. Nemám vedomosť o tom, že by sa na Slovensku niekedy realizoval podobný výskum, ale nie je nepravdepodobné, že by dopadol veľmi podobne. Zaujímavosťou je, že keď v roku 2010 uskutočnila agentúra Polis telefonický prieskum, ktorý sa týkal najviac želaného povolebného zloženia vlády, až 38 % opýtaných odpovedalo, že by si najväčšmi priali vládu ľavicovo-pravicovej koalície. Čo je ešte zaujímavejšie, tak okrem očakávaného zosobnenia pravice
tranou SDKÚ-DS (51,7 % opýtaných) a ľavice stranou SMER-SD (56,3 %), iba 15 % z opýtaných zaradilo do pravicovej časti spektra stranu SaS, 16,8 % zaradilo do ľavej časti politického spektra HZDS a 8,7 % opýtaných by medzi ľavicu zaradila aj nacionalistickú Slovenskú národnú stranu.

O čom tieto prieskumy vypovedajú? V prípade českého výskumu môžeme pozorovať zreteľnú asymetriu, ktorá predstavuje úplne opačnú tendenciu v porovnaní s mnohými západnými krajinami. V prípade druhého spomenutého prieskumu zo Slovenska sa nastoľuje otázka miery politickej gramotnosti, ktorá je spojená so schopnosťou alebo neschopnosťou aplikovať pri politickej sebaidentifikácii jasné a zrozumiteľné kritériá.

V prvom rade si musíme položiť otázku, čo slová ako ľavica a pravica vôbec znamenajú, a prečo je potrebné oponovať názorom, že v súčasnosti už nemajú nijaký relevantný význam. A po druhé, prečo je potrebné zaoberať sa problémom názorovej disproporcie v mediálnom priestore, ktorý vplýva na verejnú mienku a samotnú sociopolitickú realitu. Nejde pritom len o požiadavku akéhosi zachovania vyváženosti, ale aj o nesúlad medzi samotnými rozdielnymi náhľadmi a interpretáciami problémov, politík a v konečnom dôsledku samotného života a sveta. Načrtnem iba jeden z možných dôsledkov tejto asymetrie. Ak ľudia identifikujúci sa s istou, v tomto prípade ľavou časťou politického spektra, nemusia za týchto okolností cítiť dostatočnú reprezentáciu ich názorov v hlavnom prúde mediálneho priestoru, čo sa následne môže prejaviť v ich nedôvere v médiá samotné, či dokonca posilňovať ich inklináciu k pochybným zdrojom informácií – napríklad tzv. alternatívnych webov, s ktorými sa stotožnia práve pre spoločný pocit vylúčenia, či v horšom prípade pre pocit spiknutia. Neznamená to, že k pravici inklinujúci novinári by si teraz mali nútene osvojovať názory považované za „ľavicové“. Ide tu o samotné mechanizmy a procedúry kontroly diskurzov, na ktorých sa svojím vplyvom vedome či nevedome vo verejnom priestore významne podieľajú. V prvom rade by postačilo, aby niektoré pojmy a témy neboli zámerne vylučované zo slovných registrov a politického priestoru. Jedným z mnohých príkladov je pojem neoliberalizmus, ktorý bol vytlačený až tak na okraj, že ho dnes sympatizanti fašizmu používajú ako synonymum neomarxizmu. Pri mnohých pojmoch totiž môžeme v laclauovskom zmysle hovoriť ako o plávajúcich signifikantoch. Tie označujú také znaky, ktoré sú pod vplyvom spoločenských zápasov a pokusov o reartikuláciu neupevnené a umožňujú tak subverziu daného diskurzu. Jednou vecou sú preto diskusie aj v samotnom ľavicovom spektre, či tento pojem už dnes nie je zbytočne vágny a natiahnutý (narozdiel napríklad od prístupu k neoliberalizmu zo strany Michela Foucaulta a ďalších, ktorým sa ho podarilo odideologizovať), a druhou vecou je jeho zámerné vyčlenenie z mediálneho priestoru a prenechanie autoritárskej a konšpiračnej časti spoločnosti, ktorá ho úplne vyprázdnila a znehodnotila. Rovnaký dôsledok, no iné príčiny môžeme pozorovať napríklad pri pojme populizmus. Pojem populista je používaný každodenne a označuje sa ním v negatívnom, až pejoratívnom význame takmer ktokoľvek, koho politika má „sľubovať nesplniteľné“. Na rozdiel od už spomínaného Laclaua, ktorý k svojej koncepcii populizmu v snahe o jeho demýtizáciu pristupoval systematicky a neutrálne, dnes prevažuje chápanie tohto pojmu, ktoré sa úplne vzdialilo jeho pôvodnému významu, je čisto pejoratívne a označuje takpovediac všetko a zároveň vôbec nič. Existuje celý rad podobných problémov a vylúčených či, naopak, nadužívaním vyprázdených pojmov. A mnohí ľudia s nimi narábajú bez toho, aby rozumeli ich významom. Demokracia sa redukuje na jej procedurálnu funkciu, kritika kapitalizmu je považovaná za kritiku samotnej demokracie, mnohé problémy a pojmy sa úplne tabuizujú, prípadne považujú za zastarané, ak nie úplne zbytočné. A táto problematickosť sa často týka, a tobôž v krajinách označovaných ako postsocialistické, aj pojmov ľavica a pravica. V tomto texte chcem prezentovať názor, že rozdiel medzi pravicovým a ľavicovým zmýšľaním by nemal a nemôže byť ovplyvňovaný neustálym poukazovaním na totalitárne výstrahy minulosti či redukovaný na to, či daný jedinec sympatizuje s politickou stranou, ktorá sa sebaproklamačne usídli na pravej, ľavej alebo stredovej časti politického spektra. Ide v konečnom dôsledku o samotné chápanie toho, čo je politika a čo je politické. Na rozdiel medzi ľavicovým a pravicovým spôsobom myslenia je okrem bežne príjmaného politologického hľadiska možno nazerať z filozofického hľadiska. A ak ho však chceme pochopiť, je nevyhnutné sa vrátiť k jeho koreňom.

Väčšina čitateľov a čitateliek istotne vie, že pravo-ľavé rozdelenie pochádza z čias Veľkej francúzskej revolúcie, kde v zhromaždení sedeli na pravej strane zástancovia zachovania status quo a privilégií pre partikulárnu skupinu, zatiaľ čo ľudia naľavo reprezentovali požiadavky zásadných zmien a rušenia privilégií pre vybrané vrstvy. Inými slovami, napravo sedeli ľudia, ktorí považovali hierarchie a privilégiá za prirodzenú súčasť poriadku (s odvolaním sa na vyššiu autoritu Boha, kráľa, zákonov „prírody“ atď.) a vľavo sedeli ľudia, ktorí boli presvedčení, že daný hierarchický poriadok je ľudským výtvorom produkujúcim útlak, ktorý však nie je determinovanou nevyhnutnosťou, keďže zákony a inštitúcie zo svojej podstaty nie sú nemenné a možno ich ako akékoľvek iné ľudské výtvory spochybniť a zmeniť.

Ide na prvý pohľad o zjednodušujúce bipolárne rozlíšenie, akými sú ostatne aj mnohé ďalšie, ktoré vznikli v rámci vývoja moderného politického uvažovania – individuálna verzus kolektívna autonómia, negatívna verzus pozitívna sloboda, sloboda verzus rovnosť atď. Ide o komplexné vzťahy. Budem však trvať na tom, že z pohľadu politickej filozofie je pre pravicové myslenie charakteristické, že chce svet, jeho hierarchie a pravidlá jeho opakovania konzervovať, a ľavica, naopak, narušiť a zmeniť. Nejde tu pritom o nadraďovanie jedného spôsobu myslenia nad druhé – prípadne, o zjednodušenie, že jeden spôsob je cnosťou a druhý neresťou, ktorú treba za každú cenu eliminovať. Ide o nezhodu konštituujúcu samotnú politiku. Nemôžeme mať svet ani v stave permanentnej revolúcie, ani v stave permanentného status quo. Na rozdiel od fašistickej či autoritárskej zmeny sveta však nemôže nikdy ísť o povýšenie partikularity na univerzalitu. Nie je to požiadavka zničenia starého sveta a vytvorenia lepšieho sveta na jeho horiacich troskách. Tento aspekt spolu s absenciou projektu kolektívnej a individuálnej autonómie je v konečnom dôsledku dôvodom, prečo pri socializme sovietskeho typu musíme hovoriť skôr o ľavicovej zrade než o príkladnom type ľavicového myslenia. Je to práve požiadavka radikálnej demokracie a neustálej reflexie, ktorá je určujúcim rozdielom, pre ktorý dnes nemôže byť stotožnená radikálna ľavica a radikálna pravica, ako dve totožné hnutia, ktoré sú len natreté inými farbami, no obe vedú k bránam koncentračných táborov.

Toto nie je úplne bežný politologický pohľad, týka sa totiž samotných východísk filozofického myslenia. Od počiatku politiky ide o nezhodu medzi logikou hierarchií a početných nerovností na jednej strane a logikou rovnosti na strane druhej. Ide tu o uchopenie samotného princípu nezhody, ktorej základom je neustále napätie a vyjednávanie. A v neposlednom rade o otázku, prečo istý typ myslenia historicky a početne prevažuje nad druhým ako v prípade v úvode spomenutej asymetrie, ktorá sa objavuje v spoločenskom – a najmä v mediálnom priestore. Nakoniec, v súčasnej politickej realite existujú aj strany, ktoré sa sebaproklamačne vyhlasujú za ľavicové, no preberajú prvky konzervatívneho nacionalizmu, autoritárstva a podobne. Aj pravicové či centristické strany na strane druhej presadzujú isté zmeny. Požiadavka zmeny sa pred každými parlamentými voľbami stáva jednou z najpoužívanejších fráz na bilbordoch i v rétorických floskulách. Ak však hovoríme o samotných východiskách politického myslenia, musíme sa odpútať od povrchnej interpretácie súčasnej politickej reality a pýtať sa napríklad, čo vlastne myslíme pod pojmom zmena. Hovoríme o čiastočných zmenách alebo spoločenskej zmene? Môže byť zmena určená len pre partikulárnu skupinu, alebo ak hovoríme o skutočnej zmene, musí sa týkať generického súboru? Čo podmieňuje samotnú možnosť zmeny? Uvažovanie filozofa Alaina Badioua sa dá zjednodušene opísať takto: Svet sa riadi zákonmi opakovania. Sú to opakujúce sa štruktúry a miesta, ktoré sa neustále menia, ale práve pod zákonmi opakovania. Ak máme hovoriť o skutočnej zmene, musíme prísť na hranicu opakovania a vytvoriť ruptúru – navrhnúť novú možnosť a umožniť tak vznik nového miesta, ktoré bude miestom pre zmenu. Podobne ako v umení aj v politike existuje tvorivá tendencia vytvárať nové formy a štýly. V histórii však takýchto politických projektov môžeme zrátať na prstoch jednej ruky.

Schopnosť takéhoto spôsobu myslenia nevyhnutne znamená požiadavku prekročenia stanovených hraníc normality. Znamená schopnosť a možnosť spochybnenia samotnej inštitúcie spoločnosti, ktorú Cornelius Castoriadis považoval za samotné vytvorenie politiky a demokracie. A táto možnosť spochybnenia súčasnej inštitúcie spoločnosti si vyžaduje pochopenie, že politiku nemožno redukovať na zápas o explicitnú moc, ale že ide o reflexívnu a kolektívnu aktivitu, ktorá zavedené zákony a dôležité časti celkovej inštitúcie spoločnosti nepovažuje za posvätné či prirodzené. Takýto spôsob uvažovania si taktiež vyžaduje radikálny spôsob uvažovania, ktoré sa bude vzťahovať ku koreňom problémov a nielen k ich povrchovým symptómom. Radikálnosť myslenia je však dnes bežne stotožňovaná s politogickým pojmom extrémistického. Teda niečoho, čo je nevyhnutné eliminovať, pretože ohrozuje samotné demokratické hodnoty. Nerozlišuje sa tu spôsob argumentácia a východiská kritiky jednotlivých typov disentu. Politológ Ondřej Slačálek preto preto koncept extrémizmu nazýva produktom zameranosti na seba politického stredu: „všechny krajnosti mu splývají v jedno, nerozlišuje, z jakých hledisek a s jakými argumenty je kritizován či odmítán, jediné, na čem záleží, je pouhý fakt kritiky a odmítnutí.“ Tento ďalší prejav kontroly preto v konečnom dôsledku ochudobňuje demokratickú diskusiu samotnú a zabraňuje uchopeniu štrukturálnych súvislostí daných problémov.

Vezmime si napríklad v súčasnosti nadmieru rozšírené proklamácie boja proti korupcii. Korupcia je, nielen v slovenskom prostredí, väčšinou vnímaná ako prejav zlého riadenia štátu či dokonca pozostatok mentality prednovembrového režimu. Stačí vraj nastaviť účinnejšie mechanizmy, ktoré budú jednotlivcom v čo najväčšej možnej miere brániť v patologických zlyhaniach nenásytných jednotlivcov. Len málo sa však v prípade korupcie hovorí ako o systémovom probléme. Prečo vlastne ľudia páchajú korupciu? Chcú sa dostať k nejakej zákazke či nejakej výhode skôr ako ostatní. Chcú si poistiť, že budú v danom prípade úspešnejší pred ostatnými, s ktorými súperia o rovnaký cieľ. A čoho je to prejavom, ak nie samotného princípu trhovej súťaže, ktorá sa počas posledných desaťročí takmer úplne odpútala od štátu, stala sa miestom pravdy, a nad ktorou tak dnes štát disponuje len s veľmi slabými mechanizmami kontroly a možnosťami vplyvu?

Veľa sa dnes hovorí o objektivite, kritickom myslení či obrane demokracie pred jej nepriateľmi a všemožnými ohrozeniami. Ktokoľvek, kto tieto idey proklamuje a myslí ich skutočne vážne, mal by v prvom rade bojovať proti už popísanej asymetrii a proti jednostrannosti interpretácie sveta. Práve to by predstavovalo skutočne veľký demokratický čin. O politiku sa totiž zaujíma mnoho ľudí, no len málo z nich o politickú filozofiu. Spomeňte si, kedy naposledy ste v televíznej debate videli politického filozofa?

A ak má niekto strach, že sa ľudia pokúšali v minulom storočí meniť svet až príliš, a je čas ho znovu viac intepretovať255, je to legitímny postoj. Ale interpretujme svet dôsledne a začnime naozaj kriticky a radikálne myslieť. Vyzývajú nás k tomu planetárne problémy nebývalého rozsahu. Treba však opustiť falošnú predstavu, že je potrebné za každú cenu hľadať spoločenský zmier a spoločenský konsenzus. Spoločnosť je a bude presiaknutá antagonizmami, spormi a nezhodami. A demokracia bude vždy len taká kvalitná, do akej miery sa podarí hovoriť o veciach, o ktorých časť spoločnosti radšej alebo pre istotu mlčí.

Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.

Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.

Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články