Omyly liberalizmu a jeho nepriateľov

od Daniel Škobla

Občania a najmä aktívni voliči by mali chápať, že na jednej strane politiky uznania a emancipácie rôznych skupín a na druhej strane politiky sociálnych istôt a ekonomickej rovnosti nie sú v antagonizme, a dajú sa presadzovať súbežne. Do rozporu ich zámerne stavajú iba politickí liberáli a ich niektorí nepriatelia.

Otázky práv menšín a rovnoprávnosti žien sú v súčasnosti katalyzátorom množstva spoločenských konfliktov na národnej ale aj nadnárodnej úrovni. Napríklad, spory okolo myšlienky a dôsledkov praktického fungovania multikulturalizmu alebo spôsobov kultúrnej akceptácie či integrácie migrantov, sa v uplynulých rokoch stali predmetom politických konfliktov v Európe.

Diskusia o právach menšín do veľkej miery vytlačila témy, ktoré boli v predchádzajúcich desaťročiach v súboji medzi ľavicou a pravicou centrálne. Boli to témy ako napríklad miera prerozdeľovania národného produktu, sociálne a zdravotné zabezpečenie, výška miezd či dôchodkov. Postupne, v dôsledku systematického útoku na myšlienky ekonomického egalitarizmu, tak na Slovensku ako aj vo svete, sa delegimitizovala perspektíva budovania spoločnosti založenej na ekonomickej rovnosti a prerozdeľovaní.

Politický prúd, ktorý sa identifikuje ako liberalizmus, kladie primárny dôraz na odstránenie nerovností, ktoré majú kultúrny charakter. V rétorike politického boja liberalizmus presadzuje práva žien, etnických menšín, ľudí, ktorí majú odlišnú sexuálnu preferenciu, alebo majú iný životný štýl ako majorita a podobne. Tieto tzv. politiky identít alebo politiky uznania majú silný emancipačný náboj a preto sú v súčasnosti príťažlivé pre mnohých, mladých a starších ľudí a pre ženy.

Liberalizmus, aj v prípade, keď vidí nerovné ekonomické postavenie skupín, ktoré majú byť emancipované, pokladá to za vedľajší efekt nedostatočného uznania týchto skupín a ich nedostatočnej reprezentácie. V logike liberalizmu, politicko-kultúrna emancipácia znevýhodnených skupín automaticky vyústi aj k vyrovnaniu ich ekonomických znevýhodnení.

Problém však spočíva presne v tom – liberalizmus vidí zdroje nespravodlivosti v nedostatočných kultúrnych právach či nedostatočnom zastúpení, ale zároveň abstrahuje od ekonomických príčin nerovností. Liberáli nechápu alebo zámerne nechcú chápať, že napríklad, presadzovanie tradičnej úlohy ženy v domácnosti (zo strany konzervatívcov), nie je iba snaha o zachovanie určitej buržoáznej kultúrnej normy, ale aj konzervovanie patriarchálneho ekonomického privilégia mužov, pretože ženy „tradične“ vykonávajú v domácnosti množstvo neplatenej  práce. Podobne, nechápu, že mnohé profesie a zamestnania, ktoré sú dlhodobo charakterizované nízkymi platmi, sú považované za typicky „ženské“, čo  v rámcoch patriarchálneho kapitalizmu, v ktorom žijeme, má implicitne legitimizovať nízke odmeny v týchto segmentoch trhu práce. Tiež napríklad nechápu, že formálne a symbolické uznanie Rómov ako národnostnej menšiny, ale aj (boj za) desegregované a štandardné („inkluzíve“) vzdelávanie  rómskych detí, neprinesie výsledky, pokiaľ tento nebude bezprostredne podporený vytvorením dostatočnej materiálne bázy pre rómske rodiny, aby sa vymanili z kruhu biedy a živorenia v osadách bez vody a kanalizácie.

Ignorovanie linky medzi na jednej strane ekonomickými vzťahmi a na druhej strane zrovnoprávnením menšinových skupín a žien je to, čo nazývam omylom liberalizmu. Nerovnosti, ktoré sa prejavujú ako kultúrne, sú v zásade ekonomickými nerovnosťami. Ak politika identity a uznania je filtrovaná cez inštitúcie voľného trhu, implementácia takýchto politík môže viesť, paradoxne, k zhoršeniu postavenia tých skupín, ktoré údajne chce pozdvihnúť. Formálne môžu byť tieto skupiny uznané ale reálne im liberalizmus voľného trhu nevytvorí materiálnu základňu a tým spôsobom zakonzervuje ich nerovné postavenie. Každá emancipácia vyžaduje materiálnu bázu.

Na opačnej strane politického spektra, niektorí ľavicoví protivníci liberalizmu vehementne popierajú existenciu takých nerovností, ktoré sa prejavujú na základe kultúrneho alebo etnického „kódu“. To ich však vedie vnímať situáciu cez prizmu primitívneho ekonomizmu, a odmietať politiky uznania a menšinových práv ako také. Tento postoj potom logicky vyúsťuje k vehementnému presadzovaniu kultúrnej asimilácie, volaniu po prispôsobovaní sa normám väčšinovej spoločnosti, čo môže byť pre veľa jednotlivcov a skupín frustrujúca skúsenosť. Tým, že menšinám odmietajú právo na emancipáciu, paradoxne a efektívne môžu zakonzervovať nerovnosti, proti ktorým údajne bojujú.

Spomenuté omyly liberalizmu a jeho nepriateľov, nie sú však nevyhnutne prejavom neznalosti samotných politických aktérov a ich PR agentúr. Rôzne politické skupiny môžu mať, z taktických dôvodov, záujem skrývať svoje skutočné úmysly. Napríklad, vezmime si odmietanie práv menšín niektorými predstaviteľmi slovenskej postkomunistickej ľavice – napriek tomu, že je vedené pod zástavou boja za univerzálne sociálne práva pre všetkých, jeho skutočným motívom môže byť inklinácia k ekonomicky bezpečnej ale patriarchálnej, autoritatívnej a nedemokratickej spoločnosti s absenciou skupinových a individuálnych kultúrnych práv, čo je režim, ktorý vykazuje známky fašizmu. A naopak, pod liberálnou zástavou politík „dobra“ v zmysle rovných práv menšín a žien, ktorá zároveň úplne ignoruje otázky spravodlivej ekonomickej redistribúcie a materiálnej rovnosti, sa môžu skrývať politické plány na presadenie ďalších a stále viac sofistikovaných spôsobov vyvlastňovania a vykorisťovania, ktoré má byť na prospech privilegovanej skupine kapitalistov a ich „kádrov“.

Občania a najmä aktívni voliči by mali chápať, že na jednej strane politiky uznania a emancipácie rôznych skupín a na druhej strane politiky sociálnych istôt a ekonomickej rovnosti nie sú v antagonizme, a dajú sa presadzovať súbežne. Do rozporu ich zámerne stavajú iba politickí liberáli a ich niektorí nepriatelia.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články