Osudná noc: vražda Rosy Luxemburgovej

od Klaus Gietinger

Tento rok uplynulo storočie od vraždy revolučných ikon Rosy Luxemburgovej a Karla Liebknechta. Dnes konečne vieme, kto je za ich smrť zodpovedný. Úryvok z knihy Klausa Gietingera Vražda Rosy Luxemburgovej (The Murder of Rosa Luxemburg; Verso, 2019) prekladá z magazínu ROAR Martin Makara.

Pätnásteho januára 1919, uprostred Nemeckej revolúcie, boli Rosa Luxemburgová a Karl Liebknecht zadržaní. Príkaz na to vydal Friedrich Ebert, vtedajší líder sociálnodemokratickej strany SPD. Revolucionárov priviezli do hotela Eden, ktorý v tom čase slúžil ako veliteľstvo streleckej divízie jazdeckej stráže Freikorps (GKSD). Velil jej kapitán Waldemar Pabst.

Po obdržaní udania sa skupina piatich mužov kontrarevolučnej organizácie Wilmersdorfer Bürgerwehr vydala do budovy na Mannheimer Straße, kde sa mali dvaja revolucionári ukrývať. „Dodnes nevieme, od koho toto udanie prišlo. Bez akejkoľvek istoty sa vrútili do bytu,“ píše v knihe Vražda Rosy Luxemburgovej Klaus Gietinger. Správa vtedajšieho štátneho prokurátora popisuje, čo sa dialo ďalej:

Zadržali muža, ktorého našli v miestnosti tesne pred plánovaným útekom. Prehľadali ho a vyžiadali si jeho doklady. Našli uňho povolenie na pobyt na Liebknechtovo meno aj s jeho fotografiou. Muž im tvrdil, že sa volá Marcusson, ale keďže mu neverili, Linder a Moering ho vzali do auta a odviezli na veliteľstvo v Cecilienschule, aby tam overili jeho totožnosť.

V byte našli a zadržali aj Rosu Luxemburgovú, ktorú taktiež odviezli na veliteľstvo GKSD. Vo Vražde Rosy Luxemburgovej čítame strhujúcu a detailnú rekonštrukciu osudovej noci, počas ktorej boli Luxemburgová aj Liebknecht zavraždení.

***

Bolo okolo pol desiatej večer, keď Karla Liebknechta previedli hlavným vchodom a vstupnou halou až na prvé poschodie hotela Eden.

Pabst si svoje veliteľstvo zriadil z dvoch priestranných miestností. Jednou bola „Malá sála“, bývalé kasíno, druhou „Malý salón“, ktorý mu slúžil ako kancelária. Práve tam sedel kapitán Pabst, keď k nemu priviedli Liebknechta.

Chýr o tom, že do hotela dorazil vodca Spartakovského povstania, vyvolal medzi hotelovými hosťami, dôstojníkmi a mužstvom GKSD pogromistické nadšenie. Podľa plastického svedectva neskoršieho obhajcu vrahov, Fritza Grünspacha, na mieste vypuklo vzrušenie, ktoré sám nazval „nemeckou horúčkou“ (tak ho citoval súdobý ľavicový magazín Republik).

Kolektívny nepokoj ovládol celý luxusný hotel. Liebknecht si bol vedomý, čo ho čaká, naďalej preto predstieral falošnú identitu. Prezradili ho však iniciálky vyšité na jeho odeve. Pabst sa po odhalení presunul vedľa do Malej sály, aby situáciu konzultoval so svojím pobočníkom, kapitánom von Pflugk-Harttungom; pravdepodobne tam bol prítomný aj jeho zástupca, kapitán Rühle von Lilienstern. Spoločne sa dohodli na povolaní námornej jednotky kapitána Pflugk-Harrtunga, ktorá sídlila na ulici In den Zelten, aby sa „postarala“ o zadržaného Liebknechta.

Kapitán po vojakov zašiel v otvorenom voze značky NSU, teda tom istom automobile, v akom neskôr odviezli Liebknechta. Kapitán sa vrátil so svojím bratom a štyrmi mladými dôstojníkmi. Boli to prvý námorný poručík Ulrich von Ritgen a námorní poručíci Heinrich Stiege, Bruno Schulze a Hermann W. Souchon. Všetko to boli spoľahliví chlapi, každý s výškou okolo metra deväťdesiat.

Táto „prepadová jednotka“ vo vojenských uniformách do hotela Eden dorazila okolo 21:45. Liebknechta vyviedli z Malého salónu zhruba o hodinu neskôr. Krátko predtým však údajne prebehla stručná, no intenzívna politická výmena názorov. Liebknechta po nej odviedli dolu schodmi k bočnému východu z hotela. Hostia a uniformovaní vojaci mu popritom nadávali a opľúvali ho.

Vojaci sa zatarasili ulice pred hotelom, aby tak zaistili bezpečný prístup k vozidlu. Liebknecht a jeho strážcovia nastúpili do auta. Liebknecht sedel vzadu; Stiege vedľa neho, Kaleu Pflugk-Harttung pred ním a vedľa šoféra sedel Peschel. Schulze stál na pravej plošine, vojak Friedrich na ľavej.

Do auta naskočil aj poručík Liepmann, tiež Pabstov pobočník, ale neviezol sa s nimi ani jeden z námorných poručíkov. Liepmann sa sám považoval za vedúceho transportu, pretože všetci okrem neho mali oblečené obyčajné pešiacke vojenské kabáty, ale Pflugk-Harttung ho vyviedol z omylu. Medzitým sa však iný uniformovaný muž, vojak Runge, ktorý stál vnútri hotela vpravo od otáčavých dverí, cítil rovnako podvedený: kapitán Peri, ktorý nevedel o „rozhodnutiach“ prijatých o poschodie vyššie, Rungemu zaplatil za zabitie Luxemburgovej a Liebknechta v strachu, že by mohli opustiť hotel živí.

Runge cez sklenené otáčavé dvere zbadal, ako Liebknechta vyviedli bočným vchodom. So šoférom Güttingerom obehli hotel Eden a k autu dobehli práve vtedy, keď si Liebknecht sadal medzi dvoch prezlečených dôstojníkov. Runge ho udrel pažbou svojej pušky. Po tvrdom údere sa Runge inštinktívne napriahol opäť a krv vystrekla na Stiegeho nohavice. Liebknecht vykríkol, že krváca, a auto sa pohlo.

Muž v námorníckej čapici a pilotnej bunde, von Rzewuski, naskočil na auto, päsťou vrazil Liebknechtovi do tváre a zoskočil. Po tom, čo Liebknechta zavraždili, sa dôstojníci rozhodli jeho telo odviezť na stanicu prvej pomoci a vrátiť sa späť.

Krátko po desiatej večer dorazili do hotela Rosa Luxemburgová a Wilhelm Pieck. Previedli ich vstupnou halou, kde sa okolo nich zhŕkol dav vzrušených hostí a uniformovaných mužov, ktorí Luxemburgovej nadávali do „kuriev“. Sprievod ju takto vyviedol na prvé poschodie hotela. Pieck čakal v úzkom kúte medzi miestnosťami, kým Luxemburgovú odviedli k Pabstovi do Malej sály. V tom čase bol ešte Liebknecht hneď vedľa, v salóne.

Pabst si na toto stretnutie spomína takto: „’Ste pani Luxemburgová?‘ Odpovedala: ‚Rozhodnite sa sám.‘ Povedal som jej, že podľa fotografie to musí byť ona, a ona odvetila: ‚Ak tak vravíte!‘ Zistil som teda len to, čo som už beztak vedel predtým.“ Krátko po tomto rozhovore Liebknechta vyviedli zo salónu a bočnými dverami doň priviedli Luxemburgovú. Pred Pabstom si zarovnala lem svojej sukne, ktorú si poškodila po ceste, a prečítala si čosi z Goetheovho Fausta.

Liebknechta vyložili na stanici prvej pomoci blízko berlínskej zoo o 23:15 – už len ako neidentifikované mŕtve telo. Námorní dôstojníci sa vrátili späť do hotela a v Malej sále podali Pabstovi správu o vykonanej práci. Rosu Luxemburgovú odviedli okolo 23:40. Prvý poručík Vogel, ktorý bol poverený velením transportu, ju vstupnou halou odviedol k hlavnému vchodu.

Podobne ako pri Liebknechtovi (a opäť bez toho, aby o tom bol informovaný Pabst), Runge stál opäť pripravený pri dverách rozhodnutý získať odmenu, ktorú mu sľúbil kapitán Petri. Odmietol dokonca striedanie stráží naplánované na jedenástu hodinu. Pri prechádzaní otáčavými dverami viedol Vogel Luxemburgovú pred sebou. Runge využil situáciu a Luxemburgovú brutálne udrel pažbou. Zamdlela, padla dozadu a popri tom sa jej vyzula topánka a odletela príručná taška. Vojak Kurt Becker si ju uchmatol ako trofej. Jeden z dôstojníkov na stráži, Albrecht Freiherr von Wechmar (neskôr vojenský poradca filmu o Luxemburgovej vražde, ktorý natočil Dieter Ertel), z tejto tašky o čosi neskôr ukradol list od Clary Zetkinovej. Historikovi Hermannovi Weberovi ho v roku 1969 predal za pár stoviek mariek.

Ležiac na zemi, Luxemburgová dostala od Rungeho druhý úder. Až vtedy pocítil Vogel potrebu „zasiahnuť“. Odtiahol ju do auta a vhodil ju na zadné sedadlá. Z úst a nosa jej tiekla krv.

Vojak Max Weber si sadol po jej ľavici, napravo sedel vojak Willy Grantke. Ďalší vojak Hermann Poppe sa postavil na ľavú plošinu, za volantom (na pravej strane) sedel Hermann Janschkow, vedľa neho bol Richard Hall. Vogel si nastúpil tiež. Ako otvorený Priamus vyrazil na cestu, von Rzewuski sa opäť naklonil dopredu a dvakrát udrel bezvedomej Luxemburgovej do tváre; potom z auta vyskočil. Posádka sa vydala smerom k mostu. Na úrovni Nürnberger Straße, zhruba štyridsať metrov od vchodu do hotela, zrazu ktosi zblízka vystrelil. Guľka „preletela ľavou stranou tváre pod okom a vyletela na opačnej strane len o čosi nižšie,“ čo viedlo k „oddeleniu lebky“ a „výstrelom uvoľnenej spodnej čeľuste“.

Rosa Luxemburgová bola na mieste mŕtva. Bolo 15. januára 1919, do polnoci ostávalo pätnásť minút.

Fotografia: manifestácia za pohreb Rosy Luxemburgovej, Frankurt nad Mohanom, 1919. Zdroj: Múzeum histórie vo Frankfurte nad Mohanom/Wikimedia Commons.

Klaus Gietinger je nemecký scenárista, režisér a historik. Žije vo Frankfurte nad Mohanom. Vydal niekoľko kníh o nemeckom fašizme, komunistickom hnutí a histórii automobilových nehôd. 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články