Prinášame vám odborný článok zo zborníka vydaného Univerzitou Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, v ktorom sa autor venuje odborom a odborárom v kontexte ich politizácie po roku 1989.
Úvod
V prípade, ak sa zamýšľame na nad tým, čo sa od roku 1989 zmenilo v živote spoločnosti okrem iných okolností je potrebné sa obzrieť aj na pôsobenie dôležitej súčasti občianskej spoločnosti. Pretože tak ako boli a stále sú dôležité pre fungovanie a rozvoj demokracie všetky oficiálne politické inštitúty, od samospráv až po najvyššie ústavné funkcie, tak sú pre našu spoločnosť dôležité aj rôzne viac či menej formalizované občianske aktivity, združenia a hnutia. Takouto inštitúciou, ktorá má v Európe hlboké korene, tradície a zároveň dôležité funkcie sú aj Odbory, alebo Odborové organizácie, ktoré na Slovensku fungujú na základe legislatívy.
Ak sa pozrieme na novinové titulky alebo reči mnohých politikov, tak počúvame o tom, že odbory na Slovensku sú spolitizované, alebo ako s nim netreba debatovať. Dnes sú tieto tvrdenia postavené hlavne na fakte, že KOZ a niektoré odborové zväzy majú uzavretú dohodu o spolupráci so stranou Smer. Väčšinou ale tieto tvrdenia šíria tí, čo samotnú zmluvu nikdy nevideli, nepoznajú jej obsah, nepoznajú alebo zamlčiavajú kontext jej vzniku. Prípadne, ak sa rozpráva o odborároch, tak mnohí skĺzavajú k nálepkám typu komunisti a boľševici.
Politické angažovanie odborov v zahraničí
Podľa politologičky D. Malovej, „ktorékoľvek záujmové združenie si v demokracii môže slobodne vyberať svojich partnerov aj politické strany. Spolupráca odborov s ľavicovými politickými subjektmi funguje vo viacerých západoeurópskych krajinách.“ Zároveň však D. Malová upozorňuje, že „nadstraníckosť akejkoľvek organizácie však končí tým, keď si vyberá pre svoju spoluprácu politickú stranu a navyše dáva ešte odporúčania, ako sa správať pri voľbách.“
Odbory si v prípade bližšej spolupráce s politickými stranami musia dávať pozor na nezávislosť a strážiť si svoju pozíciu, ktorou má byť ovplyvňovanie sociálneho a ekonomického postavenia zamestnancov. M. Uhlerová upozorňuje na nebezpečenstvo, keď politická strana získa vplyv na konanie odborov: „Odborové hnutie stráca svoje odôvodnenie, len čo sa stáva nástrojom slúžiacim pre potreby nejakej externej sily. Odbory by nemali prijímať príkazy od politických strán, a tak isto neuzatvárať vzťahy, ak tieto nepomáhajú špecifickým sociálnym a ekonomickým funkciám odborov.“
Že naozaj ide o bežnú prax v západných demokraciách je možné demonštrovať na nasledujúcich príkladoch:
- súčasný švédsky premiér Stefan Löfven je na poste predsedu vlády od roku 2014, od roku 2012 bol predsedom švédskej sociálnodemokratickej strany robotníctva, pričom predtým pôsobil ako predseda odborového zväzu (IF Metall);
- v Rakúsku sú dlhodobo členmi tamojšieho parlamentu viacerí funkcionári odborového zväzu ÖGB, ktorí sa tam dostali na kandidátkach socialistov a konzervatívcov;
- vo Veľkej Británii sú členmi parlamentu odborári, nominanti Labour party založenej odbormi v roku 1900;
- v USA má previazanosť odborov a Demokratickej strany taktiež hlboké historické korene;
- americký prezident R. Reagan (v úrade 1981-1989) bol v rokoch 1947-1952 a 1959-1960 prezidentom hereckých odborov Screen Actors Guild (SAG).
História odborov v Čechách a na Slovensku
A teraz sa pozrime do minulosti odborov, nakoľko bez pochopenia minulosti a vývoja odborov nie je možné komplexne pochopiť ani aktuálny stav.
Vznik odborov na území Slovenska a Čiech možno datovať na koniec 19. storočia, kedy postupne vznikali odborové organizácie a ich centrála Odborové sdružení Českoslovanské (založená 1897), zásadný rozvoj odborov však nastal až po roku 1918, kedy vznikla prvá Československá republika. Československo patrilo medzi najprogresívnejšie krajiny sveta, čoskoro po svojom vzniku zaviedlo osemhodinový pracovný čas, dovolenku, prestávky v práci a ďalšie prozamestnanecké benefity.
V roku 1922 vznikajú na popud KSČ tzv. červené odbory (ČO), ktoré do značnej miery oslabili dovtedy hegemonistické Odborové sdružení Českoslovanské (OSČ). V roku 1930 však vedenie ČO prišlo do konfliktu s vedením KSČ, ktorý bol založený na nedemokratických pokusoch KSČ ovládať odborovú organizáciu – následkom tohto konfliktu bol prechod drvivej väčšiny členov ČO do OSČ. Podobný úspech sa podaril OSČ v roku 1926, kedy uzavreli dohodu o zlúčení s odborovými organizáciami združujúcimi robotníkov nemeckej národnosti. OSČ stálo za demokraciou a ČSR aj v rokoch 1935-1939, kedy dejinné udalosti doslova zmietli spoločnú republiku a jej hlavní predstavitelia za tento postoj zaplatili životom. R. Tayerle zomrel v roku 1942 v Mauthausene, R. Klein v roku 1941 v Buchenwalde, A. Hampl v roku 1942 v berlínskom väzení Moabit. OSČ po obsadení ČSR nemeckými vojskami zaniklo. V rokoch 1939 až 1945 v Čechách fungovali dve odborové ústredia Ústředí veřejných zaměstnanců (ÚVZ) a Národná odborová ústředna zaměstnanecká (NOÚZ), obe však boli pod kontrolou úradov a nefungovali na demokratických princípoch. V rámci NOÚZ vznikli však štruktúry, ktoré sa podieľali na odboji a následne po oslobodení sa tieto pustili do znovuobnovovania nezávislých odborov.
Na Slovensku v tej dobe fungovalo Slovenské kresťansko-sociálne odborové združenie, ktoré bolo zakázané Tisovým režimom v roku 1942 a definitívne bolo zrušené v roku 1948.
Dôležitou udalosťou, ktorá mala vplyv na odbory v Československu bolo obsadenie nemeckej odborovej centrály nacistami z SS a SA 2. mája 1933. Predstaviteľov odborov zavreli v koncentrákoch, majetok zhabali a v Nemecku vytvorili svoju vlastnú alternatívu odborov. Vznik totalitnej akože odborovej organizácie „Deutsche Arbeitsfront“ predznamenal aj budúcnosť odborov v Československu, ale aj preto, že ako je spomínané vyššie, odborárov na Slovensku mnohí označujú za komunistov. To, že totalitné režimy integrovali do svojich štruktúr odbory, neznamená, že po zmene ich fungovania a riadenia boli aj naďalej skutočnými odbormi. Skutočné odbory sú len tie, ktoré fungujú na demokratických princípoch a v demokratických krajinách.
Veľmi podobne sa po roku 1945, ale hlavne po roku 1948 podarilo KSČ pretvoriť nezávislé odbory na organizáciu vykonávajúcu jej vôľu. KSČ, poučená fiaskom z roku 1930, kedy sa im rozpadli ČO, od začiatku budovala odbory ako zhora riadené organizácie, v ktorých jednotliví členovia nemali možnosť rozhodovať o naozaj dôležitých záležitostiach. Všetky odborové organizácie v Československu najneskôr v 1948 prešli aj so svojím majetkom do Revolučného odborového hnutia (ROH).
Počas obrodného procesu v ČSSR sa začali meniť aj odbory a postupne sa z centra riadený kolos začal meniť na viac demokratický, kde sa menil smer rozhodovania zo zhora nadol na systém zdola nahor. Tento proces bol ale po invázii vojsk Varšavskej zmluvy zastavený a zvrátený.
V roku 1989 sa robotníci postavili na stranu revolúcie aj napriek odporu vedenia ROH a znova sa naštartoval proces demokratizácie odborov, pričom odbory a odborári sa podieľali na organizácii generálneho štrajku koncom novembra 1989. Samotné ROH bolo v marci 1990 zrušené a na zjazde bola vytvorená nová odborová štruktúra.
Od vzniku KOZ až po zmluvu so Smerom
Búrlivé zmeny po roku 1989 boli orámcované nielen prechodom od autoritárstva k demokracii, ale aj rozpadom spoločného štátu a presadením sa politiky neoliberalizmu, ktorá odborom ako takým neprisudzovala žiaden význam. V rámci tohto poprevratového chaosu dochádzalo nielen k štiepeniu odborov a poklesu odborovej organizovanosti, ale i k hľadaniu novej tváre a usadzovaniu odborov ako dôležitej súčasti spoločnosti.
Rovnako búrlivo ako sa menila spoločnosť, menili sa aj odbory, pričom je potrebné uvedomiť si, že po roku 1989 už nešlo o totalitnú organizáciu, a tak nie na všetko mali jednotlivé odborové organizácie a zväzy, nehovoriac o jednotlivých členoch, rovnaký názor. V podstate od začiatku fungovania Konfederácie odborových zväzov (KOZ) dochádzalo k prepojeniu na politiku. V roku 1991 protestovala KOZ voči destabilizácii politiky po tom, ako bol prvýkrát odvolaný V. Mečiar z postu predsedu slovenskej vlády. V roku 1997 sa KOZ voči tomu istému V. Mečiarovi tvrdo postavila, nakoľko zaviedol mzdovú reguláciu, ktorá zasahovalo do kompetencií odborov, kolektívneho vyjednávania, ale i do platných kolektívnych zmlúv. V. Mečiar na oplátku zrušil Tripartitu a začal zakladať tzv. promečiarovské odborové zväzy a zamestnávateľské združenia.
Po tom, ako sa KOZ a odborové zväzy v nej združené postavili na stranu opozície pred voľbami v roku 1998, bolo novou vládou obnovené fungovanie Tripartity na základe zákona. Po roku 2002, kedy nová vláda začala realizovať množstvo reforiem, sa KOZ postavila na odpor voči časti z nich (obmedzovanie právomocí odborov), došlo znova k zrušeniu Tripartity (v roku 2004). Zrušenie Tripartity malo byť trestom za to, že KOZ zorganizovala v roku 2003 hodinový generálny štrajk (500 tis. účastníkov) a požadovala vypísanie referenda na konanie nových volieb. Aj napriek radikálnosti týchto krokov KOZ nešlo o nič, čo by nebolo legitímne a nezvyčajné napr. v západnej Európe.
Po tom, ako bola zrušená Tripartita a dialóg s odbormi neprebiehal na žiadnej úrovni, prišla od vtedy vznikajúcej strany Smer žiadosť o podpis dohody o spolupráci medzi odbormi a stranou R. Fica. Vnútroodborový dialóg o tom, či takúto zmluvu podpísať bol živý a nie všetky základné organizácie a odborové zväzy združené v KOZ s tým súhlasili, no demokraticky rozhodla nadpolovičná väčšina, ktorá odhlasovala súhlas s touto zmluvou. Po roku 2006, kedy strana Smer vyhrala voľby, bola Tripartita znova obnovená a v nasledujúcich rokoch sa ju už žiadna slovenská vláda nepokúšala zrušiť.
Okrem nálepiek, spomínaných na začiatku článku, ktorými sú označované odbory ako organizácia sa zvykne hovoriť, že členovia odborov sú voličmi Smeru. Tak sa pozrime na výsledky jedného sociologického výskumu, ktorý bol zameraný na zamestnancov jedného veľkého zamestnávateľa na východe Slovenska.
Ak tieto údaje porovnáme s oficiálnymi výsledkami volieb, tak môžeme skonštatovať, že podpora strany Smer medzi odborármi nebola ani len zďaleka taká vysoká, ako sa zvykne hovoriť.
Odbory a politika
Odbory ako každá spoločenská organizácia majú právo ovplyvňovať svoje okolie a takéto ovplyvňovanie sa logicky nezaobíde bez toho, aby nejakým spôsobom nezasahovali do politického diania. Takéto zasahovanie môže prebiehať formálne cez nejaké inštitúcie, alebo menej formálnym spôsobom, ktorý záleží od okolností, legislatívy, tradície a iných vplyvov, ktoré sú v každej krajine rozdielne.
Odbory majú právo ovplyvňovať:
- prozamestnávateľskú/prozamestnaneckú politiku,
- hospodársku politiku,
- sociálnu politiku,
- a stimulovať verejnú diskusiu.
Odborová organizovanosť
A teraz sa pozrime na vývoj odborovej organizovanosti. V roku 1989 sme mali 100% odborovú organizovanosť, čo vyplývalo z povinného členstva v odboroch. Následný pokles bol preto logický a vlastne normálny. Bohužiaľ sme po roku 1989 v našom geopolitickom priestore naskočili na vlnu tzv. washingtonského konsenzu, ktorý zdôrazňoval, že silnú strednú triedu nám prinesie slobodný trh a nie sociálne hnutia, ktoré ju priniesli na „západe“ a všetky sociálne hnutia boli odpisované jednostranne vedenou verejnou debatou, ktorá takéto aktivity označovala a vlastne dodnes označuje ako komunizmus.
Môžeme si to porovnať s odborovou organizovanosťou v krajinách, ktoré mali iný prístup k odborom a sociálnym hnutiam. V Dánsku v roku 1990 tamojší sociálni demokrati presadili koncept „Flexicurity“, ktorý stál na troch pilieroch – flexibilný trh práce, silná sociálna ochrana a aktívna politika na trhu práce. Zároveň ale posilnili postavanie, právomoci a silu odborov. Na Slovensku neoliberálna politika, presadzovaná sčasti po roku 1989 a hlavne po roku 2002, znamenala čo najviac zflexibilniť trh práce, čo najviac znížiť sociálnu ochranu a na trhu práce sa nerobila žiadna aktívna politika. Rovnako boli obmedzované právomoci odborov. V kontexte týchto rozdielov v prístupe k odborom ani nemohla byť reakcia odborov iná a na ich základe predchádzajúcich informácií je možné skonštatovať, že odbory boli do zmluvy so stranou Smer dotlačené.
Dôsledky prístupov k odborom a občianskej spoločnosti
Prístup k občianskej spoločnosti, ktorý sme si demonštrovali na prístupe k odborom sa odráža aj na schopnosti občanov byť aktívnymi členmi spoločnosti. V krajinách, kde je prístup vlád k občianskej spoločnosti nesprávny, sú občania vo väčšej miere neparticipatívni, neaktívni a rezignovaní. Samozrejme, nejde len o odbory, ktoré sú témou tohto článku. Rovnako „zlé meno“ je na Slovensku pripisované tzv. tretiemu sektoru a neziskovým organizáciám.
Na nasledujúcom obrázku je graficky znázornená dynamickosť zmeny podielov obyvateľov, ktorí nie sú členmi žiadnej organizácie (vrátane odborov).
Záver
O tom, že sa politici často správajú pokrytecky k odborom a je jedno z akej strany sú, by sa dalo rozprávať hodiny, vrátane uvedenia praktických príkladov. Prístup politikov k odborom za posledných 30 rokov sa však podarilo, možno trochu s humorom, vystihnúť satirickej stránke Cynická obluda.
Vylučovanie občianskej spoločnosti z verejnej diskusie a ovplyvňovania politík štátu na Slovensku prinieslo niektorým politikom dočasne pozitívne výsledky, ktoré však mali nedozerné následky na spoločnosť ako takú. Na nízku aktivitu občanov vo veciach verejných doplácame po 30 rokoch od zmeny režimu všetci a ak sa chceme posunúť vpred, neostáva nám nič iné, než občiansku aktivitu a dôležitosť záujmových združení (vrátane odborov) rehabilitovať.
Preto za najväčšiu chybu posledných 30 rokov považujem to, že sme porušili spoločenskú dohodu a veľkej časti spoločnosti vzali dôstojnosť a sen o lepšom živote pre ich deti, zatiaľ čo inej, úzkej skupine ľudí umožňujeme unášať nám štát.
Text pochádza z publikácie:
Jana ŠUTAJOVÁ, Gabriel EŠTOK, Alexander ONUFRÁK (eds.): 1989-2019: 30 rokov zmien: kam kráčaš demokracia. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, ŠafárikPress, 2021. ISBN 9788081529900.
