V súlade s imperatívom, že senzácia predáva lepšie ako seriózna informácia, sa senzácie a škandály stali súčasťou našej každodennosti. Aktuálnou ilustráciou prelomenia hraníc medzi bulvárom a serióznou žurnalistikou je nedávna séria článkov denníka, ktorý sa na každom rohu chváli tým, že „zametá s hlúposťou“.
Žiaľ, opak je pravdou. Senzačná reportáž o (údajnej) epidémii syfilisu v Trebišove vytvorila pokrivený obraz temného Bronxu, evokujúc atmosféru filmov noir s postavami z polosveta. Bolo by to aj smiešne, keby to nebolo oveľa závažnejšie. Reportáž, lemovaná nezodpovednými výrokmi niektorých lekárov, prelomila etické štandardy nielen tým, že s jasne čitateľným rasistickým podtextom označila skutočné alebo domnelé detské obete sexuálneho násilia ako „prostitútky“. Vážny problém takéhoto typu žurnalistiky spočíva v tom, že hoci sprístupňuje určité informácie, neuvádza ich v správnom kontexte. Tým odpútava pozornosť od štrukturálnych problémov, za ktoré sú zodpovedné inštitúcie, samospráva a štát, a zameriava ju na údajné správanie samotných obetí.
Jasne etnicky definovaná skupina ľudí, ktorí boli predmetom článku, žije v nesmierne zlých podmienkach, v hygienicky nevyhovujúcom prostredí: v osídlení bez štandardného odvozu odpadu, bez prístupu k vode a bez kanalizácie. Namiesto lovenia senzácií by novinári mohli prejaviť záujem o to, prečo sú bytové a hygienické podmienky ľudí, o ktorých píšu, také beznádejné, že umožňujú vznik a šírenie rozličných epidémií. Nielen v Trebišove, ale aj v iných mestách sme v uplynulých rokoch boli svedkami veľkých epidémií žltačky, ktoré vypukli v segregovaných rómskych osídleniach bez vody a kanalizácie, o ktoré samosprávy ani štát neprejavujú dostatočný záujem.
Otázky, ktoré nezazneli, sú: Ako je možné, že celé desaťročia existujú okrajové časti miest a dedín, tzv. rómske osady, kde nie je štandardne zabezpečený vývoz odpadu? Niektoré samosprávy odôvodňujú túto situáciu tým, že im dlhodobo dlhujú za odvoz komunálneho odpadu alebo na daniach. Novinárov by však mohlo zaujímať, kedy a akým spôsobom tieto dlhy vznikli a či samosprávy pri ich vyčísľovaní vždy konali férovo a v záujme svojich obyvateľov. Pokiaľ sú tieto dlhy masové a vysoké (a nevymožiteľné), prečo obce nepristúpia k dlhovej amnestii a radšej držia ľudí v pasci alebo ich vydajú exekútorom?
Existuje ešte množstvo ďalších otázok: Ako je možné, že vôbec existujú rómske osídlenia, ktoré celé desaťročia nemajú zabezpečený prístup k vode? Je odpojenie domácností od vody naozaj vhodným spôsobom riešenia ich dlhov voči vodohospodárskemu podniku či obci? Ak by novinári, „čo separujú dobré od zlého“, chceli, mali by si položiť aj otázky: Ako je možné, že v osade existuje škola rekonštruovaná z fondov EÚ, no bez telocvične? Prečo je kompletne segregovaná a sústreďuje všetky rómske deti aj z iných spádových oblastí? Prečo v osídlení, kde žijú stovky detí, nie je jediné športovisko či ihrisko? Aké sú reálne životné šance týchto detí? Nie kvôli ich školským výsledkom alebo nedostatku úsilia, ale pre to, že ich reálne najvyššou možnou priečkou sociálneho vzostupu je štúdium na alokovanom pracovisku odbornej školy, umiestnenom na opačnom konci osady.
Sú otázky, ktoré by si tí, čo „sa hrabú v špinavostiach“, mohli položiť: Ako je možné, že štát patriaci do skupiny najbohatších krajín sveta, pri epidémiách, ktoré sa dajú definovať ako ohrozenie verejného zdravia a ktoré sú spôsobené najmä katastrofálnym nedostatkom základnej fyzickej infraštruktúry, nevie prijať účinné opatrenia? Žiaľ, senzácie vzbudzujúce články sú premárnená príležitosť poukázať na štrukturálne problémy, inštitucionálnu diskrimináciu, dlhodobú nečinnosť niektorých samospráv a štátu v situáciách, ktoré sú kritické nielen pre Rómov, ale aj pre celú spoločnosť.
Autor je sociológ.
Článok pôvodne vyšiel v denníku Pravda.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: jean lousi maziers.
