Tempo práce na akademickej pôde sa zvyšuje paralelne s tým, ako sa univerzity korporatizujú. Súčasťou boja o zachovanie kvality vzdelávania a akademickej kolegiality je spomalenie a zasadzovanie sa o lepšie pracovné podmienky pre všetkých členov akademickej obce. Úvahu Barbary Seeberovej a Maggie Bergovej z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.
Akadémia šliape na plyn. Korporatizácia akceleruje hodinové ručičky na úkor výučby, vzdelávania a kolegiality. „Hnutie pomalosti“ – vychádzajúc z oblasti gastronómie – je reakciou na šialené tempo a homogenizáciu súčasnej kultúry. Máme za to, že spomalenie akademickej praxe nám poskytne čas na záchranu humanistického vzdelávania a umožní nám brániť sa korporatizácii univerzít.
Carlo Petrini vo svojej knihe Slow Food Nation (2007) upozorňuje, že „pomalosť“ by sme nemali vnímať kategóriou rýchlosti. Pomalosť je o rozdiele medzi „pozornosťou a rozptýlením; pomalosť nie je otázkou trvania, ale schopnosti rozlišovať a hodnotiť, napomáha kultivácii radosti, poznania a kvality.“
Byť profesorom je privilégium. Nemáme tým na mysli nižšie tempo práce, prenechávanie menej príjemných povinností na nižšie postavených kolegov, letné voľno, ospravedlniteľné prekračovanie uzávierok či väčšiu pedagogickú slobodu. Ako sme to vyjadrili už v knihe The Slow Professor (2016), toto privilégium spočíva v ochrane práce, ktorá je dôležitá. Množstvo akademickej práce rastie a táto práca sa prekarizuje, svoj vplyv na ňu majú technológie, konzumný model vzdelávania či posilňujúci sa význam univerzitného manažmentu. V priebehu jedinej generácie sa charakter univerzity významne zmenil. Dnes sú univerzity podnikmi. Vyučovanie a učenie sa sú štandardizovanými procesmi, zdôrazňuje sa flexibilita zručností a štandardizácia času nevyhnutného na ten-ktorý pracovný úkon. Oboje sa zhodnocuje skôr kvantitatívne než kvalitatívne. Výskum je závislý na súboji o granty a chrlení výstupov – a to, pokiaľ možno, v čo najkratšom možnom čase. Kolegialita je po novom chápaná ako užitočné získavanie si kontaktov.
Súčasný život možno charakterizovať rozptýlenosťou a fragmentáciou. Aby sme zachránili intelektuálny a pedagogický život univerzity, musíme opäť uvažovať nad našim vnímaním času a nad tým, ako ho zmeniť. Možno by sme mali zvážiť oslobodenie sa z kazajky rozplánovania práce do poslednej minúty. V horúčkovitom tempe len sotva môžeme podávať najlepšie výkony.
Musíme si tiež uvedomiť štrukturálne zmeny, ktorými univerzita prechádza. Neschopnosť držať tempo nie je našim zlyhaním. Výučba a učenie sa by v sebe mali niesť element zápalu. Hnutie pomalosti je nám blízke, pretože ním formulovaná kritika súčasnej kultúry je založená na význame radosti a spoločenskosti. Osobný stres a hľadanie alternatívnych ciest k duševnej pohode majú politické dôsledky. V strese sme voči širšiemu spoločenskému kontextu bezmocní. V prostredí korporátnej univerzity sa na úkor komunity a spoločenskej kritiky darí agresívnemu individualizmu a excelovským tabuľkám.
Pomalá výučba neznamená znižovanie štandardov. Je skôr o potláčaní rozptýlení, aby sme sa mohli sústrediť na našu tému a poslucháčov. Musíme znovuobjaviť schopnosť sústrediť sa na utváranie družnej triedy, v ktorej poslucháči môžu čeliť výzvam vzdelávania a zároveň v nich aj nachádzať radosť.
Pomalé učenie je o odolávaní imperatívu okamžitej užitočnosti, trhovej zhodnotiteľnosti a potenciálu grantovej využiteľnosti. Je o ochrane myšlienky vzdelávania ako skúmania s otvoreným koncom. Pomalé učenie dokáže zlepšiť kvalitu výučby na strane pedagógov i poslucháčov.
V súčasnosti väčšina z nás jednoducho nemá čas na rozvoj skutočnej kolegiality. Ako akademici sme si vzájomne čoraz odcudzenejší a pristupujeme na nadiktované pravidlá hry: máme tendenciu vnímať štrukturálne problémy (vrátane neuspokojivých pracovných podmienok) ako zlyhanie jednotlivcov. Odpor voči korporatizácii sa za takýchto podmienok javí byť zbytočným. Kolegialita, správne chápaná ako prax komunity, by mala byť o vzájomnej podpore, nie o neustálom zlepšovaní sa. Mala by byť o zdieľaní úspechov i neúspechov, o spolupráci, ale aj o súťaživosti. Kolegialita ponúka solidaritu.
Vnímame systematické nerovnosti v univerzitnom prostredí, ale zároveň veríme, že prístup pomalosti je potenciálne relevantný naprieč spektrom akademických pozícií. Pomalosť je korporátnej univerzite nepriateľská. Akademici pracujúci na plný úväzok (požívajúci tak plnú pracovno-právnu ochranu) majú povinnosť usilovať sa o zlepšovanie pracovných podmienok pre všetkých členov akademickej obce. Znepokojuje nás, že pracovné nároky na fakultách sa konštantne zvyšujú. Musíme sa pozastaviť a reflektovať, aký systém tvoríme pre seba navzájom a ďalšie generácie akademikov.
Fotografia: Ontario Hall, jedna z ikonických budov Queen’s University v Ontariu, kde pôsobí Maggie Berg, spoluautorka tohto textu. Zdroj: Wikimedia Commons.
