Pravicový koláč s ľavicovou polevou

od Michal Andrej Molnár

Najnovší dokument budúcej politickej strany Progresívne Slovensko „Vízia jednej krajiny“ opakuje svoj recept liberalizmu so štipkami sociálnej demokracie.

Reakcie naň ukazujú nefunkčnosť hlavnej tézy centristického populizmu a jeho stratégie: ak na vás útočia sprava i zľava znamená to, že to robíte dobre. Rozdelenie na pravicu a ľavicu je naďalej zmysluplné a s ním aj kritika centrizmu.

Reakcie niektorých hysterických pravičiarov a antikomunistov popisovali úvod programu, ako „vystrihnutý z Komunistického manifestu“ a fiškálny program ako „silno ľavicový“. Tieto nezmysly však len dokazujú, ako ďaleko sme sa dostali od medzivojnového obdobia. Vtedy bola horná sadzba daní z príjmu na úrovni 70-90 %, čo podporovali aj pravicové strany (aj keď pravičiari znižovali výdavky na rozpočet). Veci považované za pravicové pred 70-100 rokmi sú v súčasnosti boľševizmom. Ale pozrime sa na víziu Progresívneho Slovenska z dnešného pohľadu.

Sú v nej prítomné rôzne politické prístupy, ktoré vedľa seba existujú, až sa niekedy dostávajú do rozporu. Jednota vízie je tvorená centristickou ideológiou. Táto je sama o seba zmiešaninou povojnového liberalizmu, klasického liberalizmu a sociálnej demokracie. Vízia sa snaží v úvode vytvoriť pocit ľavicového programu pomocou nádeje. Na nádeji a povznášajúcom pocite pokroku z boja proti útlaku a nedôstojnosti bola založená aj sociálna demokracia. Máme s ňou však čo dočinenia aj dnes?

Základom je umiernený neoliberalizmus

Sloboda ako rovnosť šancí a dôstojný život je plne v logike povojnového liberalizmu, teda liberalizmu, ktorý akceptoval sociálne-demokratický režim (pretože vtedy ho ešte miera zisku nenútila niekde hľadať úspory a uprednostňovať zisky pred mzdami). Víziou sa ťahá túžba po návrate tejto doby, po resuscitácii moderny, pokroku, v korporatistickom duchu „rastú aj mzdy aj kapitál“. Zároveň program ukazuje svoje slovenské a celosvetové jadro, ktorým je stále jadro klasického liberalizmu a až vulgárneho triedneho šovinizmu.

Víziu možno logicky zhrnúť do týchto vyjadrení:

A/ prichádza radikálna zmena v hospodárstve, ktorá nesie najmä charakter väčšej špecializácie, prekarizácie pracujúcej triedy, decentralizácie a digitalizácie výroby, a ďalší ústup časti strednej a vyššej triedy z produktívnej sféry do úlohy „investorov“ – poberateľov renty a úrokov.

B/ Na túto zmenu nie je Slovensko pripravené.

C/ Aby na ňu bolo pripravené, je potrebné: zmena školstva, pravidiel pracovného trhu, a zaradenie do jadra EU.

Prvá časť vízie teda skôr pripomína esej a predpoveď, než politický program a sleduje podobnú logiku akou je logika naratívu prichádzajúcej klimatickej katastrofy. Prvé strany sú prezentáciou tejto novej ideológie: populizmus prebratý od ľavice, dôraz na občiansku spoločnosť, decentralizáciu a demokraciu zmiešaný s typickým liberalizmom a občasným šovinizmom, ako napríklad, keď po kritike neoliberalizmu nasleduje veta: „Iní zas očakávajú od štátu neobmedzenú ochranu a prevzatie zodpovednosti za vlastné životy“ (str. 10). Kto? Ľavica? Chudobní? Rómovia?

Ďalšie vety prezrádzajú základnú taktiku a politickú filozofiu tejto novej ideológie – inkluzívneho kapitalizmu. Snaží sa tradičnú ľavicu – marxizmus a sociálnu demokraciu označiť za vylučujúcu a preto regresívnu (podobná je i kritika zľava, ktorá označuje marxizmus za eurocentrickú filozofiu). „Dnešným problémom Slovenska teda nie je primálo či priveľa štátnych zásahov, ale fakt, že štát nezvláda plniť toto svoje poslanie.“ Logika racionálnej alokácie a udržania dnešného zloženia rozpočtu a výšky príjmov charakterizuje technokratický a centristický prístup k fiškálnej politike.

Potom nasleduje odsek centristickej ilúzie o „úspechu“ progresívnych strán (Macron je jediný, ktorý mi napadá a jeho úspech dnes vyzerá ako najhorší nástup prezidenta v dejinách Piatej republiky). Ďalšia pasáž odhaľuje už spomínanú ľavokapitalistickú ideológiu – zdieľaná ekonomika ako komodifikácia jej doteraz komunitných výhod spojená s koncentráciou výrobných prostriedkov – prekérne sociálne a komunitné podnikanie ako riešenie nerovnosti kapitalizmu. Celá vízia dokonca na dvoch miestach používa marxistické výrazy – reprodukcia (28) a vykorisťovanie (125), z toho ten druhý nesprávne.

Nezamestnaní ako neschopní?

Prichádza tiež kritika liberalizácie (17), ktorá je ale v konkrétnych návrhoch podporovaná a navrhovaná. Nerovnosť ako produkt zručností, talentu a určite nie triednych výhod sa tiahne celým programom. Tí druhí z „rôznych dôvodov“ tieto zručnosti nevlastnia. Znamená to azda, že sú neschopní? „Nový regulačný rámec“ (17) a „nové nástroje ochrany zamestnanca“ (18) sa nikde ďalej nerozoberajú. Celá vízia PS tu vsádza na to, aby sa zo Slovenska v dnešnej situácii stal budúci Izrael a Silicon Valley s vedeckým a „ľudským kapitálom“. Prekarizácia a podvodné praktiky s touto formou zamestnania spojené, ktoré sledujú len zvyšovanie ziskov a vykorisťovanie, sa nijako nekritizujú, ale akceptujú ako realita. Ľudia s nižším vzdelaním sa stanú nadbytočnou populáciou, industriálnou rezervou. Znova ich chyba? Dôchodková reforma sa v dokumente ani implicitne nerozoberá. Chce ísť azda PS v tomto ohľade pravicovou cestou. Spomienky o nerovnosti a rozdieloch sú v tejto časti len rétorické bozky doľava, ktoré nemajú takmer žiadny odraz v skutočných návrhoch.

Celá vízia PS, ktorá stavia na tom, opustiť dnešný model konkurencieschopnosti, zlyháva v tom vidieť a pomenovať príčiny tohto stavu, ktorými sú celosvetová triedna nerovnosť, imperializmus a koncentrácia kapitálu. Ten donucuje krajiny sa správať podľa jeho vôle. Pochybujem, že tento stav bude možné napraviť inak ako medzinárodnými a geopolitickými zmenami a ak áno, bude to politické rozhodnutie, nie dôsledok lepšieho školstva.

Obsahovo sa v programe dokonca ukrývajú aj iné marxistické koncepty, alebo koncepty dnes označované za „marxistické“, ako napríklad vysoká pridaná hodnota (rozumej vysoká relatívna nadhodnota). Vo vízii sa píše: „Nedostatok pracovníkov súčasne prispieva k rýchlejšiemu rastu reálnych miezd“ (26, 2). Tým progresívci nechtiac opakujú jeden zo základných poznatkov marxizmu, že kapitál potrebuje k svojej reprodukcii dostatočný prebytok pracovnej sily, teda rezervnú armádu, aby mzdy boli nízke a vykorisťovanie bolo dostatočne vysoké. Ak to tak nie je, kapitál sa neakumuluje alebo iba pomaly.

Proti rasizmu…

Podpora znevýhodnených je síce plne v logike liberalizmu, ale v slovenskom kontexte si zasluhuje označenie „pokroková“ a „ľavicová“. Nasledujú ďalšie zmienky o nerovnosti pre ľavicové publikum (28). Áno, rasisticky utlačovaní ľudia nemajú šancu na dôstojný život, ale rovnako tak mnohí nezamestnaní, chudobní, veľká časť dôchodcov a pracujúcich (31).

Až potiaľto sa program unúval prezentovať občasné drobky „ľavicovosti“, ďalej však naplno rozvíja svoje jadro, ktorým je klasický liberalizmus v umiernenejšej forme, odmietajúci celkom odstrániť štát (čo v praxi nerobili takmer žiadni liberáli, práve naopak, v 19. storočí vo Veľkej Británii zvyšovali výdavky, príjmy, aj dane relatívne k HDP, podobne v USA). Na problémy súdnictva (40) nie je dostatočne odpovedané, chápanie problému korupcie ostáva v technokratickom prístupe, v zmysle: „my sme iní“.

Viaceré témy a návrhy načrtnuté v tejto časti nie sú ďalej rozvinuté, ako napríklad na str. 35: ako uchrániť ľudské práva od exekutívy inak, než posilnením ľudovej suverenity oproti štátnej suverenite a demokratizáciou štátnej byrokracie, ako aj legislatívy? Nemecký model posilnenia súdnictva ide práve smerom posilňovania štátnej suverenity a je udržateľný len v stabilných časoch (a možný je len s funkčným a nepreťaženým súdnictvom). Otázkou je, ako by mal militantný liberalizmus (42) vyzerať. A patria podľa PS medzi extrémistov aj marxisti?

Progresívne Slovensko sa jasne hlási k „zastupiteľskej demokracii“ (36) a ako tomu rozumiem, odmieta nevyhnutnú zmenu politického systému, ktorý je rovnako zodpovedný za korupciu, ako aj za nefunkčnosť, spomalenosť a oligarchizáciu štátu. Spomínajú síce občiansku participáciu, ale akú formu považujú za akceptovateľnú? Čo tak zrušiť voľný mandát? Alebo zaviesť odvolateľnosť poslancov? Povinnú vnútrostranícku demokraciu? Transparenciu vo financovaní strán? Obmedzenie príspevkov? Znížiť potrebný počet podpisov na vypísanie referenda? Znížiť alebo zrušiť kvórum na platnosť? Záväznosť referenda? A to najpodstatnejšie, čo to presne je tá „liberálna demokracia“? Je to jediná forma demokracie? Alebo pôjdeme ďalej a zdemokratizujeme rozpočet, či zákazky alebo byrokraciu?

…ale odtiaľ potiaľ

Zahraničná politika PS je jej najväčším kameňom úrazu a je najviac „pravicová“. Akceptuje technokratický prístup a nedemokratickú zmenu štruktúr EÚ, ktoré sa dejú najmä s úmyslom zlepšovania podmienok pre kapitalizmus z iniciatívy „progresívnych“ elít. Predpovede v tejto časti (46-47) sú rovnako ako inde nepodložené a nerozvinuté. Kto rozhodol o viacrýhlostnej integrácii a kto o jadre? Prečo si myslíte, že by malo Slovensko byť v jadre? Nie je tento vývoj prejavom úprimného imperializmu najväčších krajín EÚ, ktoré sú ochotné presadzovať vlastné záujmy bez ostatných a perifériu pretvoriť na kolónie?

Téma migrácie (48) predstavuje pre mňa najväčšie prekvapenie programu, pretože som očakával jasne liberálny postoj. Ale postoj, ktorý hovorí o „legálnej a regulovanej“ migrácii, regulácii toku, novom práve a „sebestačnosti v tranzitných krajinách“ stavia PS prakticky na úroveň s konzervatívnou pravicou, len bez otvoreného rasizmu. Z multikulturalizmu a migrácie sa stáva „ekonomický potenciál“ (48), ktorý nemá iný význam než vykorisťovanie migrujúcej pracovnej sily (tak to vždy bolo a v dohľadnej dobe zostane). Postoj k obrane, militarizácii a NATO je potom čerešnička na torte pre milovníkov vojny a imperializmu. EÚ má mať armádu a viesť rovnaké imperialistické vojny ako USA a Slovensko musí zvýšiť rozpočet na dvojnásobok alebo viac (49).

Pokračovanie už čoskoro…

Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.

Autor študuje na Viedenskej univerzite.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články