Pri príležitosti 101. výročia ruskej revolúcie prinášame skrátený preklad článku „Why we remember 1917“ z magazínu Socialist Worker.
Pred sto rokmi odo dnes, keď sa k moci v Rusku dostala vláda pracujúcich, sa svet obrátil hore nohami.
Osem mesiacov predtým bol zvrhnutý ruský vládca, cár. Stalo sa to po výbuchoch štrajkov a pouličných protestov, ktorým trvalo iba päť dní na to, aby zosadili krutého a zdanlivo všemocného tyrana. Už len to by stačilo na to, aby sa Rusko roku 1917 dostalo do historických knižiek.
No masová mobilizácia, ktorá ukončila cárovu vládu neskončila. Dočasná vláda, ktorá sa dostala k moci začiatkom roku 1917, nedokázala uspokojiť naliehavé požadavky pracujúcich más, roľníkov, vojakov a námorníkov, čo ich poháňalo k vzbure – predovšetkým, aby ukončili krviprelievanie prvej svetovej vojny.
7. novembra –alebo 25. októbra podľa starého juliánskeho kalendára, ktorý sa vtedy v Rusku používal- vykonali tieto masy niečo, čo sa nikdy predtým, ani nikdy potom v udržateľnej podobe nepodarilo: zvrhli vládu oddanú obrane systému súkromného vlastníctva a vojne v mene „revolučného štátu komunálneho typu“, ako ho nazval Lenin, zasadzujúceho sa za mier pre vojakov a námorníkov, pôdu pre roľníkov a chlieb pre pracujúcu triedu.
Dokonca aj o 100 rokov neskôr ostáva tento príklad hrozbou. Ruská revolúcia od začiatku trpela nekončiacou kampaňou ohovárania, ktorá sa pokúšala zdiskreditovať ju – nespomínajúc fyzickú kampaň občianskej vojny a invázie, ktorá napokon, ak nie hneď, úspešne udusila štát pracujúcich.
No napriek tomu všetkému nebolo možné vymazať 1917. rok. Mnoho miliónov ľudí bolo inšpirovaných jeho najdôležitejšou črtou – že šlo o neuveriteľný príklad masovej demokracie. Všetci úprimní svedkovia revolúcie, dokonca aj jej kritici, tento fakt o Rusku roku 1917 uznávajú.
Demokracia nabrala novú a unikátnu podobu, ktorá umožnila zvoleným zastupiteľom slobodne vybraným z fabrík, zákopov a fariem po celom Rusku, robiť spoločné (kolektívne) rozhodnutia. Títo zastupitelia alebo delegáti sa zišli na pracoviskách alebo v miestnych, potom regionálnych, a národných radách – alebo „sovietoch“, čo je iba iné slovo pre rady po rusky.
Soviety sa po prvýkrát objavili nie na naliehanie straníckeho vyhlásenia, ale ako výsledok boja po nepodarenej revolúcii v Rusku pred niekoľkými rokmi. Objavili sa znova hneď potom, ako padol cár, hneď ako sa objavili podobné organizácie v revolučných povstaniach iných krajín a podmienok.
Pád dočasnej vlády a vytvorenie sovietov ako vládnucej moci v Rusku sa do dejín zapísali ako Októbrová revolúcia na základe toho, kedy sa podľa juliánskeho kalendára udiala; alebo ako boľševická revolúcia, kvôli vedúcej úlohe, ktorú zohrala strana revolučných socialistov.
…
Ruská revolúcia by nebola možná bez stoviek tisíc revolucionárov združených v boľševickej strane, spolu s tými na ľavom krídle menševikov, socialistických revolucionárov a anarchistických strán.
Boľševici vo februári nevolali po povstaní za zvrhnutie cára, no keď začalo, podnietené štrajkami textílnych pracovníčok na Medzinárodný deň žien, boli po rokoch štúdia a boja pripravení na to, aby uprednostnili taktiku, stratégie a politickú analýzu, zohľadňujúcu silu aktivít robotníckych más a demokracie.
Boľševici podporili výzvu na októbrové povstanie, ktoré malo zvrhnúť dočasnú vládu, no až potom, ako ich strana a jej spojenci získali dostatok argumentov a presvedčili masy ľudí k revolučným názorom. Lenin a boľševici usúdili, že získali vedenie konkrétne – keď strana prešla od malej menšiny v sovietoch začiatkom roka1917 k jasnej väčšine v októbri.
Americký novinár Albert Rhys Williams, ktorý bol očitým svedkom revolúcie, zachytil tento vzťah dokonale, keď napísal: „Revolucionári nevykonali revolúciu. Spravili revolúciu úspešnou.“
V tejto poznámke je zachytené hlboké ponaučenie z limitov toho, čo sú schopní dosiahnuť radikálni organizátori sami, kým sú oni a ich idey stále v menšine – a tiež potvrdenie toho, prečo záleží na tom, že sa jednotlivci rozhodnú zasvätiť svoje životy revolúcii pracujúcej triedy dovtedy, kým sa tento cieľ väčšine ľudí javí ako vzdialený.
…
Ak je potrebný nejaký ďalší dôkaz o význame ruskej revolúcie, je potrebné vziať do úvahy jej úspechy – nielen počas tých pár rokov, kedy prežila a než podľahla kontrarevolúcii vedenej Josifom Stalinom, ale už počas prvých dní po Októbri.
Národný kongres sovietov, fungujúci ako najvyšší riadiaci orgán v Rusku, vyslal delegátov, aby vyjednali podmienky ukončenia zapojenia sa Ruska v prvej svetovej vojne. Zavrhol spojenectvá cárskeho režimu s inými imperiálnymi mocnosťami a ich nároky na utláčané národy.
A nielen to, štát pracujúcich podporoval rozličné iniciatívy, od organizovania komunitných kuchýň po systematické vzdelávanie v prevažne negramotnej spoločnosti. Tie boli nevyhnutné preto, aby pokrok v emancipácii a slobode, vyhlasovaný sovietmi za skutočnosť, pocítili všetci ľudia na svojich životoch.
To je tým, čo sa stáva odrazu možné vo chvíli, keď má pracujúca trieda moc – nielen právo protestovať a vzdorovať, ale moc pretvoriť svet ako kolektívny vládca spoločnosti.
Dnes takúto moc zúfalo potrebujeme, ak chceme zachrániť planétu; použiť rozsiahle zdroje modernej ekonomiky, aby bolo zabezpečené bezplatné vzdelávanie, zdravotná starostlivosť a viac; aby vymizol rasizmus, sexizmus a všetky formy útlaku; aby sa napravili stáročia imperialistických vojen a okupácií.
Z dejín vieme, že pracujúci a utláčaní ľudia môžu dosiahnuť reformy, ktoré tu a teraz zlepšia podmienky a prostredie, v ktorých žijeme. Tieto boje sú rozhodujúce pre každodennú činnosť socialistov, pretože podporujeme každé rozšírenie demokracie a víťazstvo spravodlivosti osebe, avšak aj preto, že tieto boje pripravujú pracujúcich na boj ešte o viac.
…
No nie je revolúcia iba ilúziou? Historickou zvláštnosťou, nepredstaviteľnou v modernom svete? To sa nám zvykne často hovoriť, a nielen vládnucou triedou a inštitúciami, ktoré kontrolujú.
Istotne dnes nežijeme v revolučných časoch – a tento druh masových bojov, ktorý by si kládol za cieľ revolúciu, nebol v nedávnej histórii bežný. Podmienky masového vraždenia svetovej vojny a ekonomickej biedy, ktoré poháňali ruskú revolúciu, nie sú podmienkami, ktorým čelíme dnes.
No so zvyšujúcim sa imperialistickým napätím, obzvlášť v Ázii, sme bližšie k svetovej vojne,ako by nám chceli nahovoriť médiá. Arogancia a chamtivosť vládnucej triedy ostávajú nedotknuté – až do miery, kedy od reality odtrhnuté twittovanie „najmocnejšieho muža na planéte“ odráža rovnako prázdneho, neľudského ducha, ktorého u cára vo svojich Dejinách ruskej revolúcie pozoroval Leon Trocký.
…
Tvárou v tvár takémuto svetu sa dnes často nezdá, že by sociálne hnutia disponovali sebadôverou na to, aby vstúpili do štrajku alebo protestu, a ešte menej, aby prevzali fabriky a kancelárie, a povstali voči vládnucej triede.
No nezabúdajte: sebadôvera sa nadobúda v boji, začínajúc v zdanlivo skromných bojoch, ktoré nesmerujú k zmene sveta, ale končia prispením k väčšej transformácii. A keď sa vzdelávací proces dostane do pohybu, môže ísť veľmi, veľmi rýchlo.
To je jednou z najtrvácnejších lekcií roku 1917 – to, ako revolučný rok zasiahol a premenil masy ľudí, ktoré by si nikdy nepredstavovali, že by boli niečoho takého schopné.
V Dejinách ruskej revolúcie cituje Trocký bývalého cárskeho generála, ktorého slová vystihujú pretrvávajúci odpor vládnucej triedy k tomuto aspektu revolúcie:
Kto by veril, že sa vrátnik alebo dozorca budovy súdu odrazu stane hlavným sudcom odvolávacieho súdu? Alebo zdravotník manažérom nemocnice; holič veľkým funkcionárom; ten, čo bol včera vlajkonosičom vrchným veliteľom; sluha alebo bežný pracovník mestským plánovačom; olejovač vlakov správcom divízie alebo prednostom stanice; zámočník vedúcim fabriky?
Kto by si to dokázal predstaviť? To bol prísľub ruskej revolúcie a tragédia, že neprežil –a, fakticky, nemohol-, aby sa dnes stal príkladom skutočného života.
Takže sa tento prísľub ešte len bude musieť realizovať – ale je to jeden malý krok pre novú generáciu socialistov, aby odhalili a pochopili dejiny ruskej revolúcie, aby sa jej ponaučenia mohli použiť na dosiahnutie budúcej socialistickej spoločnosti.
Foto: Zhromaždenie v petrohradských Putilovových závodoch. Zdroj: Wikimedia.
.jpg){kind=link}