Revolučný konzervatívec Hegel

od Peter Takáč

Ak sa rozliční filozofi dokážu na niečom zhodnúť, tak je to odsúdenie alebo zatratenie Hegla. Jeho dielo sa pre mnohých z nich stalo vďačným zdrojom kritiky ale aj inšpirácie. Keďže v auguste ubehlo 250 rokov od jeho narodenia, môžeme sa opýtať: Bol Hegel skôr konzervatívec alebo revolucionár?

S výnimkou Herakleita, sme pred Heglom nedokázali myslieť rozpor. Odkedy Aristoteles zadefinoval zásady logiky, nebolo možné myslieť dva protikladné stavy súčasne. Ako môže existovať A a zároveň ne-A? Buď niečo je modré alebo nie je. Podľa Hegla však rozpor hýbe svetom a preto by bolo smiešne tvrdiť, ak by rozpor nebolo možné myslieť.

Ak je rozpor podstatou bytia, potom sa musí rozpor nachádzať aj v samotnom rozpore. Teda musí niekde končiť a začínať a veci musia byť v procese neustálej premeny. Kamene menia polohu, kvety kvitnú a vädnú, búrku strieda sucho, život sa mení na smrť a opäť v nový život. Naše myslenie zachytáva určitý moment, v ktorom sa veci nachádzajú alebo nachádzali. Rozum má schopnosť abstrahovať od procesu zmeny. Síce hovoríme o tej istej zmrzline, no tá sa medzitým roztopila, alebo o tom istom dieťati, z ktorého sa medzitým stal dospelý človek. Na opis nového stavu potrebujeme použiť nové, adekvátnejšie pojmy, ktoré by zodpovedali pozmenenej situácii. Aj tak však budú vždy zaostávať za realitou. Za skutočnosťou, ktorá nám ako vlak prebieha pred očami.

Za naše pojmy síce nevidíme, ale to neznamená, že sa svet nevyvíja ďalej. Podľa Hegla múdra sova Minerva symbolizujúca filozofiu vylieta až po zotmení. Keď zbehol deň a všetko sa už udialo, začíname veciam rozumieť. Alebo ako sa ľudovo hovorí: po bitke je každý generál. Po vojne, zápase, či určitom čase nám veci dávajú zmysel a zmierujeme sa s rozporuplnou minulosťou. Iné je to s prítomnosťou, kedy sa konfrontujeme s novou, ešte nespracovanou realitou. Tá pre nás môže byť aj šokujúca.

Nemecká filozofia sa napríklad snažila vstrebať osloboditeľský odkaz Francúzskej revolúcie 18. storočia, ktorú Hegel považoval za vrcholný prejav ľudskej slobody. Nemci mali pochopiť to, čo sa vo Francúzsku udialo prakticky: nielenže sa skoncovalo s neopodstatnenými privilégiami šľachty a široké vrstvy dostali práva, ale došlo aj k neželanému teroru. Podľa Hegla tomu tak bolo preto, že rozumové princípy boli aplikované priamo, bez ohľadu na existujúce spoločenstvo. Vynechal sa podľa neho ten sprostredkujúci stupeň, ktorý by ideu slobody postupne priniesol medzi ľudí. Hegel sa preto domnieval, že ľudskú slobodu je možné naplniť v racionálnom štáte. Jednotlivci by nielenže boli jeho súčasťou, ale ho aj podporovali, pretože by napĺňal by ich práva a súhlasili by s jeho princípmi. Ako upozornil Peter Singer, práve z tohto dôvodu nemožno jeho predstavu stotožňovať s nacistickým alebo stalinským štátom.

Heglov rozporuplný odkaz rozdelil jeho dedičov na politických konzervatívcov a revolucionárov. Dilema, ktorú im zanechal vo svojom diele, znela: Je po Francúzskej revolúcii potrebná ďalšia spoločenská zmena, ktorá by priniesla harmóniu a zmierené sociálnych rozdielov alebo je dosiahnutý stav konečným štádiom dejín? Má sa vývoj zastaviť už teraz, pretože sa rozum už stal skutočnosťou, alebo až vtedy, keď bude skutočnosť rozumná?

Podľa mladého Karla Marxa, ktorý bol hegeliánom, dozrel čas na to, aby nočnú sovu filozofie vystriedalo zakikiríkanie galského kohúta. Nový revolučný začiatok mal nadobro zmeniť pomery starej spoločnosti a priblížiť skutočnosť nedostatočne naplnenej myšlienke práv a rovnosti ľudí. Po neúspešných pokusoch o jej realizáciu v mieste svojho zrodu sa Heglova filozofia dostala prostredníctvom Lenina do Moskvy. Lenin spravil z Heglovej dialektiky nástroj revolučnej praxe, keďže sa domnieval, že nie nemenné zákony ekonomiky, ale zákony politickej zmeny sú rozhodujúcimi faktormi spoločenského diania.

V Nemecku sa už táto filozofia nedostala k slovu, pretože, ako vyhlásil konzervatívny teoretik národného socializmu Carl Schmitt, v deň Hitlerovho nástupu k moci „Hegel, takpovediac, zomrel.“ Racionálnu komunitu štátu nahradila prírodná komunita krvi, v ktorej práva neplatili univerzálne. Spolu so zákonmi ich určoval ich vodca, ktorý si Heglov racionálny štát podriadil svojej svojvôli.

To, že je omylom spájať Hegla s národno-socialistickou ideológiou potvrdil aj jej strážca, Alfred Rosenberg. Podľa neho sa s Francúzskou revolúciou dostala do popredia doktrína moci cudzia tej pokrvnej a svoj vrchol dosiahla s Heglom. Pre nás nenacistov tak ostáva úloha nájsť alebo vytvoriť model štátu, ktorý by realizoval slobodu jednotlivcov a dodržiaval ich práva. V časoch, kedy má väčšina politických strán a subjektov štát v nevôli sa to však javí ako úloha ťažšia ako kedykoľvek predtým.

Zdroj obrázka: Wikimedia.


Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.

Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!

Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/

Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.

Ďakujeme za Vašu priazeň.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!