Potrebujeme rozvojových cirkusantov?

od Jakub Žaludko

„Prečo tak seriózne?” pýta sa vysmiaty kandidát, prichádzajúci do miestnosti, v ktorej jedna nemenovaná medzinárodná rozvojová mimovládka práve drží sériu pohovorov.

Výberová komisia jeho otázku ignoruje a namiesto pozdravu mu ukazuje na stoličku. V relatívnom pokoji čakajú na najhoršie. Vedia s kým majú tú česť. Už sa báli, že sa neukáže.

„Chcete vidieť kúzelnícky trik?”, pýta sa ich po chvíli ticha so širokým úškrnom siahajúcim až pod ľavé ucho.

Nereagujú ani na jeho druhú otázku. A aj keď to Joker bez odporu druhej strany nemá rád, uvedomuje si, že sa dostal do kompromisnej situácie.

„Staré dobré časy sú už dávno za vami čo?”, opýta sa ich do tretice a pomaly vstáva zo stoličky vykračujúc smerom k svojim budúcim kolegom.

Zviaže ich a dá im na ústa lepiacu pásku. Nechali sa. Bez odporu. Na podobné situácie sú zvyknutí. Vraj ich prepustí, len ak zrušia svoju charitatívnu činnosť.

„Ako sme sa sem dostali?!“, počuť ich hlasné výkriky cez pásku.

O mimovládnom rozvojovom sektore

Ako prvé spomeniem problémy ktoré tento sektor ženú každý deň do práce: globálna chudoba a hlad, klimatická zmena, ekonomické a spoločenské nerovnosti, ekologická degradácia životného prostredia… Bez nich by rozvojová práca stratila zmysel.

Ako druhý sa ukazuje problém, zakorenený v podstate tohto sektora. Vyrástol z inštitucionálneho prostredia globálneho kapitalizmu, ktoré tieto problémy sám vytvoril v „požehnaných“ časoch druhej polovice 20. storočia v USA a povojnovej Európe. Občiansky sektor tieto neduhy, ktorých mená sa cyklicky obmieňajú bez zmeny významu, začal spratávať pod koberec, alebo v lepšom prípade upratovať úplne. Čo by si predsa pomyslela nezainteresovaná verejnosť pri pohľade na tento bordel?

V rade treťom tento sektor dostal, za výmenu pomoci” lokálnym hnutiam odporu a alternatív k systému po celej planéte, možnosť kolonizovať ich svet. A to aj po formálnom konci kolonializmu. Dostal možnosť predať týmto hnutiam trademark humanizmu a ľudskosti, s pridaným bonusom pohodlia univerzalizmu ľudských práv či rozvojových cieľov. Manufaktúrny kruh tejto zmluvy s diablom je uzatvorený symbolickým násilím, v podobe stereotypizácie slabších a nerozvinutých, ktorým my rozvinutí musíme upratovať pred domami.

V rade štvrtom nezostáva nič iné len tlieskať. Tento sektor totiž, úplne bez srandy, nie je nikým a ničím nútený prichádzať s alternatívami k systému, ktorého neduhy denno denne sleduje a upratuje po nich. Iba žeby…

O Jokerovi

Na druhej strane tu máme persónu Jokera, kandidáta vtipálka, pre ktorého je pozícia rozvojového cirkusanta ako uliata. Táto mýtická postava známa z komiksových Marvel svetov má za sebou drsný život. Počas náhodnej nehody mu za čias, kedy bol ešte len skrachovaným komikom, zomrela žena. On sám bol nezávisle od toho gangstrami donútený konať zločin. V sérii kriminálnych udalostí sa z neho stalo „monštrum”, aké poznáme napríklad zo známeho filmu The Dark Knight.

Joker na rozdiel od normálnych ľudí postráda ľudskú morálku a civilizačné hodnoty, ktoré držia súčasný svet ako tak pokope. Túto svoju realitu s radosťou projektuje na ľudí, ktorí sú mu protikladom: oduševnených humanistov a konateľov dobra. Jeho cieľom býva priviesť takto nastavených ľudí na okraj vlastnej ilúzie dobra, ktorú sú napokon nútení uchopiť a prekonať.

Jemu podobných ľudí je možné stretnúť aj na našich uliciach. Vyznačujú sa tým, že im súčasná spoločnosť nevytvára priestor na sebarealizáciu. A tak len ticho kráčajú a usmievajú sa. Vznik tohto priestoru je totiž len otázkou času. Aj oni, za podmienky poznania miery potrebného (ne)demokratického konfliktu potrebného na systémovú zmenu, môžu byť práve tou chýbajúcou demokratickou linkou, prepájajúcou svet západných mimovládok so svetom ľudí, na ktorých experimentujú so svojím humanitárnym biznisom.

Rozvoj bez srandy je nuda

Asi už je v tomto bode jasné, že dotyční mimovládkari a mimovládkarky nehľadali cirkusanta, v tom pravom, akrobaticko-gymnastickom zmysle slova. Hľadali cirkusanta-vtipkára minimálne s dvoma tvárami. A aj keď ich na pohovore potrápil, našli ho, prijali ho za svojho. Zvládli to.

A aj keď sú stále zviazaní a umlčaní mantinelmi systému v ktorom pôsobia, po dlhom čase pociťujú vzdialenú realitu, prítomnosť a sem-tam sa prihodí aj vízia budúcnosti. Vedia totiž, že Joker so svojím receptom vie ako na to: deštrukciou civilizovanej morálky plnej sebaklamu, vytvára možnosti na postavenie sveta, ktorý oni poznajú len z knižných abstrakcií. Sveta, v ktorom slovo ďakujem nemá iný, ako žartovný význam.

Asi je tiež jasné, že úvodný metaforický skeč je len fiktívny. A to je aj tak trochu na škodu veci. Práve preto, milý mimovládny rozvojový aj nerozvojový sektor, skúsme si spomenúť čo to je zábava. Ak vám to nejde, vezmite medzi seba vtipkárov. V súčasnosti už v našom sektore nepotrebujeme ďalšie profesionálne esá…

 

Autor pracuje v mimovládnom sektore.

Foto: Ilustračné. Autor: Winterwind. Zdroj: flickr.com. 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!