Dobre vychovaní ľudia vedia, že v spoločnosti miliardárov nie je slušné spomínať dane. Mladý holandský historik Rutger Bregman túto čiaru prekročil.
Jeho vystúpenie na Svetovom ekonomickom fóre v Davose vyvolalo rozruch, keď na téme daní dokonca nástojil. Diskutovať s tými najvplyvnejšími o tom, ako zmeniť svet k lepšiemu a nehovoriť pritom o spravodlivom podiele, ktorým by k nemu mali prispieť, sa mu totiž zdalo, ako byť na konferencii hasičov, na ktorej nie je dovolené hovoriť o vode.
Pôvodne mal Bregman hovoriť o všeobecnom základnom príjme a skrátení pracovného týždňa, čo sú myšlienky, ktoré dnes podporujú aj podnikatelia zo Silicon Valley ako Richard Branson či Elon Musk. Keď však podľa vlastných slov spomenul aj dane, istý Američan sa naňho zadíval tak, akoby bol z inej planéty. Osvietení superboháči a prominenti obklopujúci sa najnovšími intelektuálnymi trendmi, vyzývajúci na participáciu, transparentnosť a charitu, ostali zaskočení.
Darí sa všetkým?
Kým do roku 2008 bola atmosféra v Davose optimistická a od roku 2009 zase, naopak, panická, tá tohtoročná bola podľa účastníkov až na výnimky skôr ospalá. Podľa všetkého sem zrejme neprenikli správy o možnej ďalšej kríze, a to aj napriek tomu, že už i riaditeľka MMF Christine Lagardeová citovala správu Oxfam, podľa ktorej 26 miliardárov vlastní toľko bohatstva ako polovica ľudstva.
Na Kena Goldmana, bývalého finančníka firmy Yahoo, pôsobil panel konferencie venovaný nerovnosti príliš jednostranne. Ako upozornil, netreba zabúdať na to, že Spojené štáty majú momentálne najnižšiu mieru nezamestnanosti za posledných 50 rokov (3,7 %), a to aj nezamestnanosti mladých či černochov. Áno, to je fakt. Faktom však je aj to, že v krajine žije 40 miliónov ľudí v chudobe (na hranici chudoby je každý tretí Američan). Ide o masy zarábajúce minimálny plat, prípadne s viacerými džobmi, penzistov alebo o domácnosti majúce problém zabezpečiť dostatok jedla pre všetkých svojich členov.
V obdobnej situácii sa podľa Svetovej banky ocitá celá polovica obyvateľov Zeme, žijúca z menej ako päť a pol dolára denne. Prakticky to znamená, že od chudoby ich delí jeden lekársky recept, keďže nemajú zdravotnú starostlivosť, prípadne rok neúrody od toho, aby sa znova prepadli do chudoby, pretože nemajú na poistenie. Na ich nedôstojnú realitu sa neberie ohľad a pozerá sa na ňu len cez čísla, ktorými je ťažké pochopiť zvolenie populistov, ako je Trump v USA, Bolsonaro v Brazílii či odchod Británie z EÚ.
Globalizácia a technológie
Vďaka globalizácii a technológiám je svet síce prepojenejší a bohatší, no má aj menej víťazov. Ako píše Bregman vo svojej knihe Utópia pre realistov, technologický pokrok dokáže urobiť spoločnosť agregátne prosperujúcejšou, no žiaden ekonomický zákon nezaručuje, že z toho budú mať prospech všetci. Na ilustráciu, zatiaľ čo sa hodnota štyroch najväčších amerických korporácií za posledné polstoročie zdvojnásobila, počet ich zamestnancov sa scvrkol na štvrtinu. A tento trend bude pokračovať. Podľa výskumníkov Oxfordskej univerzity bude najbližších 20 rokov strojmi ohrozená takmer polovica pracovných miest v Spojených štátoch a viac ako polovica v Európe.
Jediný spôsob, ako vyjsť z tejto situácie bez sociálnej katastrofy, je masová redistribúcia. Teda spravodlivé prerozdelenie ziskov z pôdy, ropy a inovácií, ktoré niekto nadobudol vďaka kontrole nad tým, čo už existuje. Facebook nad fotkami a videami, Uber nad rozvozom ľudí, Amazon tovaru, Pfizer a GlaxoSmithKline nad liekmi. Finančný sektor zase navyše ťaží z trhu s nehnuteľnosťami a dôchodkami, a jeden z najbohatších ľudí sveta, Mexičan Carlos Slim, zbohatol vďaka monopolu v telekomunikáciách. Vysoké dane pre superbohatých môžu nielenže odradiť od rentiérstva a zvrátiť koncentráciu moci, môžu tiež priniesť skutočné inovácie a dať ľuďom viac zmysluplnej práce.
Nedávno sme sa dozvedeli, že firma Amazon, vedená najbohatším človekom planéty, za dva roky zdvojnásobila svoje zisky, no nezaplatila z nich žiadnu daň. Nijako tak neprispela na chod spoločnosti, ktorú využíva vo svoj prospech. Jej prínosom boli iba pracovné miesta, ktoré prednedávnom sľubovala priniesť aj do New Yorku, v prípade odpustenia daní. Je však sporné, či by takáto úspešná firma mala iba brať a pritom odmietať prispievať na spoločné školy, dopravu, výskum či zdravotníctvo. Či ľudia, ktorých zamestnáva, majú iba bojovať o prežitie, alebo mať dôstojný životný štandard. Napokon, iba roboty nízku kúpyschopnosť ľudí nenahradia.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Zdroj foto: Wikimedia.
