Verím, že nebudem preháňať, keď poviem, že Mária Trošková sa stala za pomerne krátku dobu istým symbolom a akousi kultúrnou referenciou, ktorú som za obdobie jej mediálnej slávy nejedenkrát rozpoznala v niekoľkých prirovnaniach či metaforách na sociálnych sieťach. Mária Trošková vstúpila do bulvárneho sveta začiatkom roku 2015, kedy sa o nej ako o 28-ročnej asistentke Roberta Fica začalo písať v kontexte jej predchádzajúcej kariéry erotickej fotomodelky.
Či už cez jej priezvisko alebo jednoduchý vzťahový prívlastok – Ficova asistentka, Mária Trošková bola v celom tomto mediálnom zhluku organizovanom portálmi pluska.sk a topky.sk vnímaná ako autonómny jedinec len zriedka. Aj to len vtedy, keď bola zmieňovaná jej sexualita, prezentovaná ako nástroj na trhu práce. Ako nástroj, ktorý slúži niekomu a niečomu, ale nie jej samotnej.
Keď sa v jej prípade hovorilo o tzv. slut-shamingu, nebola som prekvapená. Slut-shaming môžeme voľne preložiť ako rituálne „zahanbovanie pobehlíc“ a predstavuje istú formu sociálnej stigmy zameranej na ženy. Jedným z charakteristík slut-shamingu je snaha trestať ženy za to, že prekračujú konvenčné predstavy o ženskej sexualite. V prípade Márie Troškovej toto rituálne zahanbovanie dotváralo množstvo online galérií s jej komerčnými erotickými fotkami. Avšak, súčasťou slut-shamingu je aj určitý paradox. Konkréte ten, že schopnosť žien „predávať“ svoju sexualitu je považovaná za niečo prirodzené a všeobecne platné (napr. v známom tvrdení „prostitúcia – najstaršie povolanie“). Ako taká im ich sexualita nepatrí, ale je len nástrojom v obrovskom kolobehu sveta, v ktorom dominujú muži. Fyzické vlastnosti Márie Troškovej sú tak v niekoľkých článkoch Plusky a Topiek prezentované ako prirodzené nástroje na trhu práce, ktoré môžu a budú využité. Sú to však nástroje, za ktoré by sa mala ona sama hanbiť.
Rýchly prehľad v online „spravodajstve“ s menom Márie Troškovej ma oboznámil s jednou vecou – bulvár vážne pochybuje o jej kvalifikácii na pozíciu štátnej radkyne na Úrade vlády SR. A to i napriek tomu, že už ako asistentka poslanca SMER-SD pôsobila a absolvovala aj vysokoškolské štúdium. Som v zásade proti tomu, aby sa Márii Troškovej odoberala jej individualita a autonómna sexualita. Napriek tomu mám v sebe (ako by povedalo Ministerstvo školstva o vzdelávaní k ľudským právam LGBT menšiny) mentálny chaos.
O niečom podobnom píše vo svojej štúdii Roberta Guerrina v kontexte Berlusconiho vlády. Druhé Berlusconiho volebné obdobie bolo totiž v Taliansku považované za zaujímavé z hľadiska vyššieho počtu žien v pomerne konzervatívnej vláde. Ako však autorka ďalej píše, tieto ženy zastupujúce konzervatívne politické strany, nie sú nevyhnutne zobrazované ako osoby schopné konať. Ženy v talianskych vládnych pozíciách boli často v médiách prezentované ako neschopné, ako atraktívne dámy, ktorých úlohou bolo v prvom rade pôsobiť prívetivo a esteticky, podobne ako rosničky, a tak utvárať dokonalý mačistický obraz Silvia Berlusconiho. Ako autorka píše: „Berlusconiho vláda nastolila novú formu povrchnej ženskosti. Ženskosti, ktorej hlavnou úlohou je byť dekoratívna. Ide o ženu, ktorá sama neexistuje, ale je vnímaná cez mužské oči“ (s.168). Médiá tento obraz len dotiahli do dokonalosti.
Vo feministickej filozofii i aktivizme sa často (aj vďaka filozofkám ako Simone de Beauvoir a Carole Pateman) kritizuje zobrazovanie mužov ako jedincov samých osebe a žien ako ich doplnkov. I preto je prítomnosť žien a ich zobrazovanie v niektorých inštitúciách vnímané ako problematické. Mnohokrát sú ženy v politických štruktúrach videné ako tie, ktoré reprezentujú celé svoje pohlavie, ale robia tak v štruktúrach, v ktorých dominujú muži. Ide tu o tzv. hegemonickú maskulinitu.
V talianskom kontexte sa zamestnávanie atraktívnych žien so spornou kvalifikáciou stalo za posledné desaťročia osobitným aspektom politickej kultúry s vlastným názvom – velinismo (z tal. velina – víla) – velinizmus. Podľa Roberty Gerriny však velinizmus skrýva hrozbu pre politické inštitúcie i záujmy žien v politických štruktúrach. Ženy sú totiž stereotypne vnímané ako doplnok muža, a zároveň ako symbol samotného ženstva v politike. Okrem toho je tu prítomné tzv. relačné zobrazovanie žien (napr. cez jednoduché pomenovanie „Ficova asistentka“), ktoré automaticky oberá aj Máriu Troškovú o jej osobitosť. Mária Trošková tak existuje už iba cez pohľady ostatných, čím slúži napríklad bulvárnym médiám na kritiku vládnych štruktúr.
Ak chceme prestať živiť mediálny velinizmus, musíme si uvedomiť, že Mária Trošková je v prvom rade človek, ktorý sa pretĺkal slovenským trhom práce a svoju príležitosť našiel na Úrade vlády SR. To, či Trošková má dostatočnú kvalifikáciu na svoje pracovné zaradenie, alebo nie, je na polemiku (i keď médiá zdôrazňujú skôr druhú možnosť). V prvom rade však musí byť Mária Trošková vnímaná ako žena pohybujúca sa v štruktúrach hegemonickej maskulinity, v ktorých je atraktivita žien videná ako takmer nevyhnutná predispozícia asistentskej pozície.
I preto navrhujem nevenovať Márii Troškovej žiaden mediálny priestor (tak, ako to chvályhodne urobili niektoré mienkotvorné médiá) a odstrániť ju ako metaforu pre štátnu iracionalitu z nášho slovníka. Ak to, ako vnímame mužov a ženy, zároveň spôsobuje, že sa muži a ženy týmto predstavám prispôsobujú, potom hovoriť o nej či skôr o jej vzhľade, len živí obraz jej zamestnávateľa ako dominantného muža a v skutočnosti poškodzuje nielen ju (ako to zažila Monica Lewinsky pred pár rokmi), ale aj ženskú časť slovenskej spoločnosti. I keď Mária Trošková nezastáva volenú reprezentatívnu funkciu, pre mnohých predstavuje ženskosť predierajúcu sa cez štruktúry, v ktorých dominujú muži. Ak to má byť ženskosť dekoratívna, potom najlepšie bude, keď si ju nik nebude všímať a budeme vnímať Máriu Troškovú len ako ďalšiu rádovú zamestnankyňu.
Referencie:
Guerrina, R. (2014). (Re)presenting women: Gender and the politics of sex in contemporary Italy. In Celis, K., Childs, S., 2014. Gender, conservativism and political representation, Colchester: ECPR Press, p. 161 – 183.
Autorka je politologička.
Foto: By 20th Century Fox – source This is a screenshot from a trailer which can be viewed here, Public Domain, https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=465373.
