Všetko najlepšie, Friedrich Engels

od Michael Roberts

Pred dvesto rokmi sa narodil Friedrich Engels. Mali by sme sa mu poďakovať za to, že pomohol svojmu priateľovi Karlovi Marxovi – ale tiež za jeho vlastnú kritiku kapitalizmu.

28. novembra tomu bolo 200 rokov od narodenia Friedricha Engelsa, velikána socialistického hnutia devätnásteho storočia – a po štyri desaťročia aj najbližšieho spolupracovníka Karla Marxa. Po smrti svojho priateľa v roku 1883, venoval Engels značnú časť svojich posledných rokov úpravám a šíreniu Marxovho diela.

No ako zdôrazňuje ekonóm Michael Roberts vo svojej novej knihe Engels 200: Jeho prínos k politickej ekonómii, Engels samotný bol taktiež inovatívnym mysliteľom. Od svojej práce o vzťahu ľudstva k prírode až po spisy o financiách ponúkol Engels ostrý pohľad na mnoho problémov, ktorým musia dnes socialisti čeliť.

Roberts hovoril s Davidom Broderom z magazínu Jacobin o úlohe Engelsa pri formovaní myslenia mladého Marxa, relevantnosti jeho myšlienok na nezamestnanosť a bytovú otázku, a o tom, prečo by nemal byť vykresľovaný ako čisto dogmatická postava. Rozhovor pre Pole preložil Peter Takáč.

Engels, ktorý bol v roku 1842 poslaný do firmy svojho otca v Manchestri, začal pracovať na práci Podmienky pracujúcej triedy v Anglicku. Pri tejto štúdii vychádzal z rozhovorov s robotníkmi, zo siete svojich „informátorov“ a zo štúdie oficiálnych štatistík. Vy zdôrazňujete, že práca nepriniesla iba obraz strádania, ale pomohla tiež vysvetliť, ako sa v kapitalistickej ekonomike určujú mzdy spôsobom, ktorý sa odlišoval od klasických politických ekonómov.

Áno, v zrelom veku 24 rokov zverejnil Engels svoju podrobnú štúdiu o podmienkach robotníkov v Manchestri na vrchole priemyselnej revolúcie. To ho priviedlo k záveru, že námezdná práca je novou formou vykorisťovania, ktorá je vlastná kapitalizmu, odlišnou od otroctva alebo poddanstva.

Zavádzaním technológií a strojov, ktoré nahrádzajú prácu, kapitalizmus vytvoril stálu „rezervnú armádu práce“. Veľkosť tejto rezervnej armády by kolísala s ohľadom na vrtochy kapitalistického cyklu rozmachu a prepadu. Kapitál však vždy vyvíjal všeobecný tlak na znižovanie miezd pracovníkov – a teda aj na podiel príjmov idúci pracujúcim.

Engels má pre svoju tézu empirický základ: „Z tohto prebytočného počtu obyvateľov je podľa správ komisárov zákona o chudobných v priemere milión a pol v Anglicku a vo Walese. . . “ Engels však zdôrazňuje, že tieto „oficiálne“ údaje o nezamestnanosti sú podhodnotené: „Tento milión a pol zahŕňa iba tých, ktorí skutočne požiadajú farnosť o pomoc; veľké množstvo tých, ktorý prežívajú bez toho, aby sa uchýlili k tej najnenávidenejšej pomoci v núdzi, do toho nie je zahrnuté.“ Mohli by sme zopakovať túto kritiku moderných oficiálnych údajov o nezamestnanosti, ktoré často nezohľadňujú pracujúcich nepoberajúcich dávky, ale majúcich vôľu sa zamestnať.

Konkurencia medzi kapitalistami ich vedie k tomu, aby svojim pracujúcim platili čo najmenej, a pritom od nich vymáhali stále viac a viac práce: odborová organizovanosť sa stala zásadnou. Fakt, že odborová organizovanosť pomáha udržiavať úroveň reálnych miezd a podiel pracovnej sily na produkcii, odvtedy potvrdili mnohé štúdie.

Engelsova teória má moderný význam. Po väčšinu posledných štyridsiatich rokov platy v USA stagnovali u všetkých pracovníkov s výnimkou tých najlepšie platených a nerovnosť dramaticky vzrástla. Podiel pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje kolektívna zmluva, klesol v rokoch 1979 až 2019 z 27 percent na 11,6 percenta, čo znamená, že miera pokrytia odbormi je v súčasnosti menej ako polovica ako bola pred štyridsiatimi rokmi. Výskum ukazuje, že neorganizovanie sa v odboroch malo v tomto období značný podiel na raste nerovnosti – okolo 13–20% u žien a 33–37% u mužov. Ak tento podiel aplikujeme na údaje o ročných príjmoch, tak zistíme, že pracujúci ľudia v súčasnosti prichádzajú rádovo o 200 miliárd dolárov ročne, a to v dôsledku erózie odborového pokrytia za posledné štyri desaťročia – pričom tieto peniaze sa prerozdeľujú smerom nahor k bohatým.

Engelsa prezentujete ako predchodcu – komunistu pred Karlom Marxom, ktorý stvoril koncepty a kategórie, ktoré sa spájajú s jeho priateľom a spolupracovníkom. Vyzdvihujete najmä Engelsove Umrisse, ktoré napísal vo veku iba dvadsaťdva rokov. Čo inšpirovalo tento jeho text – a aký vplyv mal tento „prvý marxista“ na vývoj Marxových vlastných štúdií?

No, Marx raz Engelsovi napísal: „Ako vieš, so všetkým vždy pricházam oneskorene a vždy idem v tvojich stopách.“ V prípade politickej ekonómie to bola pravda. Engelsova skúsenosť na začiatku 40. rokov 19. storočia, keď pracoval v továrni na bavlnu svojho otca v Manchestri, mu otvorila oči o priamej materiálnej podstate „odcudzenia“ za kapitalizmu. Malo podobu vykorisťovania a chudoby státisícov vidieckych pracovníkov, ktorí zaplavili mestá v takzvanej anglickej priemyselnej revolúcii.

Na prvých stretnutiach Engels naliehal na Marxa, aby si prečítal diela súčasných ekonómov a mohol tak porozumieť rozporom kapitalizmu. Filozofická kritika kapitalizmu bola dôležitá, ale zásadná bola vedecká kritika kapitálu a ekonómov. Prvý s tým prišiel Engels. V Manchestri od októbra do novembra 1843 napísal Engels svoje prvé ekonomické dielo s názvom Náčrt kritiky politickej ekonómie (Umrisse). Bolo napísané s cieľom povzbudiť Marxa, aby sa sústredil na svoju vlastnú kritiku politickej ekonómie a kapitalizmu.

Engelsova kritika predstavuje brilantnú analýzu myšlienok súčasných ekonómov, ktorá odhaľuje ich rozpory. Začína tiež rozvíjať niektoré z vecí, ktoré sa stali základnými kategóriami marxistických teórií hodnoty a krízy, dávno pred Marxom. Zdôrazňuje súkromné vlastníctvo ako základ modernej kapitalistickej výroby; objasňuje podstatu hodnoty v kapitalizme (vrátane teórie nájmu); poukazuje na pretrvávajúce napätie medzi hospodárskou súťažou a monopolom, voľným obchodom a ochranou; a ponúka vysvetlenie opakujúcich sa a pravidelných cyklov rozmachu a prepadu moderného kapitalizmu. Všetko sú to zárodky (a niekedy viac ako zárodky) neskoršej Marxovej kritiky v Kapitáli.

V Umrisse sú obmedzenia, ktoré Marx neskôr prekonal. To, čo Engelsovmu vysvetleniu chýba, je Marxova teória nadhodnoty – že iba práca vytvára hodnotu, ale vďaka monopolu na výrobné prostriedky sú kapitalisti schopní privlastniť si hodnotu vytvorenú prácou. Zo samotnej práce robia komoditu, pracovnú silu, a tak získajú prebytok predajom komodity za vyššiu hodnotu, ako sú mzdy pracovnej sily. Tento objav, ako vždy zdôrazňoval Engels, bol jedným z hlavných vedeckých úspechov Marxa.

Podľa môjho názoru, napriek svojim obmedzeniam, ostáva príspevok mladého Engelsa do politickej ekonómie osviežujúco moderný a relevantný, aj keď naň väčšina ekonómov, vrátane marxistických, zabudla.

V akom zmysle rozvinul Engels koncept „financializácie“?

Financializácia je v súčasnosti medzi heterodoxnými a marxistickými ekonómami módnym slovom. Tento pojem naznačuje, že finančný sektor sa stal dominantným v modernej kapitalistickej akumulácii a väčšina veľkých nefinančných spoločností a aktivít sa skutočne zmenila na finančné operácie, ktoré už nie sú pre celú spoločnosť produktívne. Žijeme vo svete finančného kapitálu, nie kapitalizmu.

Z prípravy tejto krátkej knihy som zistil, že Engels pred prekonal Marxa v tom, keď rozpoznal vzrastajúcu úlohu finančného kapitálu v modernom kapitalizme. Predovšetkým ako prvý použil marxistický výraz „fiktívny kapitál“, kedy kapitalisti investujú skôr do finančných aktív, ako sú akcie a dlhopisy, než do hmotných aktív, ako sú továrne a robotníci.

Fiktívny kapitál si robí nároky na budúcu hodnotu vytváranú pracujúcimi v produktívnych odvetviach – sú „fiktívne“, pretože táto nová hodnota sa nemusí nikdy uskutočniť a môže eventuálne viesť k finančnému krachu. V roku 1844 Engels poznamenal: „Potom prídu odvážni špekulanti pracujúci s fiktívnym kapitálom, žijúci na úver, umierajúci, ak ho nedokážu rýchlo predať; vrhajú sa do týchto všeobecných búrlivých pretekov o zisky, znásobujú chaos a zhon svojou bezuzdnou vášňou, ktorá vedie ceny a výrobu k šialenstvu.“

Neskôr, po Marxovej smrti, Engels ďalej rozvinul svoju koncepciu fiktívneho kapitálu, pričom zohľadnil vývoj finančného kapitálu v Británii a Spojených štátoch. Engels s odkazom na Marxov Kapitál uviedol: „V tom čase [1865] bola burza stále miestom, kde si kapitalisti navzájom odoberali nahromadený kapitál.“ Teraz sa veci zmenili. „Udiala sa zmena, ktorá dnes pripisuje burze oveľa vyššiu a neustále rastúcu rolu a ktorá bude mať so svojim vývojom tendenciu sústreďovať všetku výrobu, priemyselnú, poľnohospodársku a všetok obchod, komunikačné prostriedky ako aj výmennú funkciu, do rukách burzových špekulantov, aby sa burza stala najvýznamnejším predstaviteľom samotnej kapitalistickej výroby. “

Ale nemyslím si, že by Engels súhlasil s modernou teóriou financializácie. Moderná teória sugeruje, že 1) finančná činnosť je v súčasnosti hlavným zdrojom nadhodnoty a že 2) finančný prebytok je dnes hlavnou príčinou kríz, a nie prebytkom produktívneho kapitálu v pomere k ziskovosti zapríčiňujúcim nadvýrobu. Engels zastával názor, že áno, úver sa môže „oddeliť od obchodu s komoditami a môže rozvinúť svoje svoje vlastné, osobitné zákony a samostatné fázy určované svojou povahou“, ale iba „za určitých podmienok stanovených výrobou a obchodom s komoditami a v rámci týchto limitov. “ Krízy sú výsledkom nadprodukcie kapitálu, nie finančného prebytku.

Dôležitý súbor Engelsových intervencií sa týkal „bytovej otázky“. Zatiaľ čo trval na tom, že túto otázku je možné vyriešiť, iba ak bude uchopená ako súčasť širšej „sociálnej otázky“, vyvrátil tiež analógiu Pierra-Josepha Proudhona, ktorá priamo porovnávala vzťahy medzi prenajímateľom a nájomcom k vzťahom medzi kapitalistami a robotníkmi. Prečo je táto analógia zavádzajúca – a aký druh prístupu k nedostatku bytov a vysokému nájomnému naznačuje táto kritika?

Sociálni reformátori si boli v polovici devätnásteho storočia dobre vedomí šokujúcich podmienok bývania pracujúcich, ktorí boli nútení platiť neprimerané nájomné prenajímateľom, ktorí stláčali ich mzdy aj na kraj, aby žili v biede. Na tom sa dnes pre milióny ľudí nič nezmenilo. Prominentní socialisti potom, ako Proudhon, videli riešenie ukončenia súkromného statkárstva v premene nájomného idúceho nájomcom na splátky hypotéky na obydlia, ktoré by potom vlastnili. Sociálny reformátor Sax zastával názor, že vlastníctvo „domu a záhrady“ zmení pracovníkov na kapitalistov tým, že im umožní v ťažkých dobách generovať príjem alebo úver z nehnuteľností a tiež zlepší ich pocit „sebahodnoty“.

V sérii esejí Engels odmietol toto riešenie bytovej krízy. Rátal s tým, že akákoľvek politika zameraná na kontrolu nájmu alebo obmedzenie obrovských úrokov bankárov pri hypotékach nebude stačiť na vyriešenie „bytovej otázky“. Ako povedal,

Prichádza náš proudhonista, ktorý sa domnieva, že ak by sme zakázali jeden poddruh kapitalistov, a to takých kapitalistov, ktorí priamo nenakupujú žiadnu pracovnú silu, a preto tiež nevytvárajú podmienky pre žiadnu produkciu nadhodnoty, aby nadobudli zisk alebo úrok, bol by to krok vpred. Množstvo neplatenej pracovnej sily odobratej robotníckej triede by však zostalo úplne rovnaké, aj keby mali byť prenajímatelia a bankári zajtra zbavení možnosti získať pozemkové renty a úroky.

Na vyriešenie bytovej krízy bolo potrebné ukončiť súkromné vlastníctvo pôdy a domov. Pre Engelsa neexistovalo nič také ako bytová kríza sama osebe, iba kríza kapitalizmu, v ktorej podmienky bývania tvorili iba „jedno z nespočetných menších, druhotných ziel spôsobených vykorisťovaním pracovníkov kapitálom“.

Engelsova kritika má moderný význam. Vezmite si veľmi obľúbený krok Margaret Thatcherovej vo Veľkej Británii v 80. rokoch na podporu priameho predaja obecného bývania s veľmi veľkými zľavami pre nájomníkov – rozširuje sa vlastníctvo domov na úkor verejného bytového fondu. Táto politika práva na nákup je dnes jednou z priamych a hlavných príčin nedostatku dostupného bývania v Spojenom kráľovstve (za posledných tridsaťpäť rokov boli v rámci schémy odpredané takmer tri milióny domov vo verejnom vlastníctve). Právo na kúpu dokonca zlyhalo na základe vlastných privatizačných zásad, pretože mnohí, ktorí využili svoje právo na kúpu, ho predali súkromným prenajímateľom, ktorí ich potom prenajali nájomníkom za dvojnásobnú alebo trojnásobnú mieru oproti predchádzajúcemu verejnému nájmu.

Potom, ako podporoval Marxovu prácu finančne, urobil Engels po smrti svojho priateľa mnohé pre jej úpravu a rozšírenie, taktiež bol uctievanou osobnosťou socialistického hnutia. No mnoho teoretikov ho za toto úsilie zatratilo a obvinilo ho z vytvorenia vulgarizovaného marxizmu, ktorému prisúdil falošný „systémový“ charakter. Jeho prístup bol označený za mechanický alebo dokonca proto-stalinistický. Čo si myslíte že vedie k takýmto argumentom – a obstoja prísnejšiemu preskúmaniu?

Áno, zdá sa, že Engels vyvoláva u niektorých marxistov veľa kritiky. Dôvodom toho sa zdá byť to, že z marxizmu urobil teoretický systém transformácie masového politického hnutia. Mnohým marxistickým „akademikom“ sa to nepáči. Z tohto dôvodu radšej vykresľujú Marxa ako „liberálneho mysliteľa“ na rozdiel od „záludného“ komunistického Engelsa. Je pravda, že Engels sa pred Marxom stal komunistom. A je pravda, že sovietski myslitelia za Stalina pomocou Engelsových diel naznačili, že prechod od kapitalizmu k socializmu bol neúprosný a rozhodný, ako to ukazuje príklad Sovietskeho zväzu. Toto však bolo rovnaké skreslenie Engelsa ako skreslenie „liberálnych marxistov“ post-sovietskej éry Západu.

Podľa môjho názoru nemožno nijako zásadne oddeliť Marxa a Engelsa v ich materialistickej koncepcii histórie a vedeckého socializmu. Úzko spolupracovali na všetkých svojich štúdiách viac ako štyridsať rokov, pričom každý z nich dôverne poznal názory toho druhého. Samozrejme, že sa nezhodli na každej bodke a čiarke, pretože boli nezávislými mysliteľmi, ale v kľúčových otázkach a prístupe sa zhodli. Ak nie, vedeli by sme o tom!

Ako povedal Marx Engelsovi po dokončení jeho majstrovského diela, Kapitál: „Bez teba by som to dielo nedokázal nikdy dokončiť a môžem ťa ubezpečiť, že vždy ma to na svedomí ťažilo ako nočná mora, že si dovolil mrhať svojou vzácnou energiou hlavne kvôli mne, a že si musel zdieľať všetky moje malé strasti.“

Engels býva obviňovaný z toho, že vyzdvihoval maximálny rozvoj výrobných síl prostredníctvom neobmedzenej ľudskej nadvlády nad prírodou. Ale vaše poňatie (podobne ako u Johna Bellamyho Fostera) ho namiesto toho považuje za predchodcu ekologického myslenia. Čo v jeho práci hovorí proti tomuto bežnému čítaniu – a je jeho ekologická kritika viac ako len morálne alebo sentimentálne odmietanie dopadov industrializácie?

Marx a Engels sú často obviňovaní z „prométeovskej“ vízie ľudskej sociálnej organizovanosti – konkrétne toho, že ľudské bytosti môžu pomocou vedomostí a technickej zdatnosti vnucovať svoju vôľu planétu a tomu, čo sa nazýva „príroda“, a to v dobrom i zlom.

Toto obvinenie je zameraný najmä na Engelsa, ktorý, ako sa tvrdí, zaujal buržoázny „pozitivistický“ pohľad na vedu: vedecké poznatky boli progresívne a ideológii neutrálne, rovnako ako aj vzťah medzi človekom a prírodou. Moderná „zelená“ kritika Marxa a Engelsa skutočne spočíva v tom, že si neuvedomovali, že homo sapiens ničí planétu, a tým aj seba. Namiesto toho mali Marx a Engels dojemnú, prométeovskú vieru v schopnosť kapitalizmu rozvíjať produktívne sily a technológie do tej miery, aby bolo možné prekonať akékoľvek riziká pre planétu a prírodu.

Ale v skutočnosti mal Engels (ešte raz) navrch pred Marxom v tom, že prepojil ničenie a poškodzovanie životného prostredia s industrializáciou. Keď ešte žil v rodnom meste Barmen (dnes Wuppertal), ako osemnásťročný si napísal niekoľko denníkových poznámok o nerovnosti bohatých a chudobných, o zbožnom pokrytectve cirkevných kazateľov a tiež o znečistení riek.

V Umrisse Engels poznamenal, ako idú súkromné vlastníctvo pôdy, snaha o zisk a degradácia prírody ruka v ruke. Akonáhle sa Zem stane komodifikovanou kapitálom, podrobí sa rovnakej degradácii ako práca. Teraz vieme, že COVID-19 a ďalšie pandémie patogénov sú dôsledkom snahy kapitalizmu industrializovať poľnohospodárstvo a uzurpovať si zvyšnú divočinu, čo vedie k „spätnému úderu“ prírody keď ľudia prichádzajú do kontaktu s patogénmi, voči ktorým nemajú imunitu.

V tejto pandémii COVID-19 teda stojí za to vrátiť sa k jednému z veľkých Engelsových diel: The Part Played by Labor in the Transition from Ape to Man (Úloha práce pri prechode opice k človeku). V tomto nedokončenom diele ukazuje Engels intímne spojenie medzi ľudskou prácou a prírodou – spojenie, ktoré by v prípade jeho narušenia bolo zničujúce pre ľudstvo aj pre ostatné druhy planéty. Pre neho,

na každom kroku sa nám pripomína, že v žiadnom prípade nevládneme nad prírodou ako dobyvateľ nad cudzím ľudom, ako niekto, kto stojí mimo prírodu – ale že my, s mäsom, krvou a mozgom, patríme k prírode a existujeme v jej strede a že všetko naše zvládnutie toho spočíva v tom, že oproti všetkým ostatným tvorom máme výhodu, že sa dokážeme naučiť jeho zákony a správne ich uplatňovať.

Engels napadol názor, že „ľudská prirodzenosť“ je vo svojej podstate sebecká a prírodu len zničí. Tento argument opísal ako „odpudivé rúhanie sa človeku a prírode“. Ľudia môžu pracovať v súlade s prírodou a ako jej súčasť. Vyžaduje si to väčšie znalosti o dôsledkoch ľudského konania. Ale ako povedal Engels: „Nadobudnutie tejto kontroly si vyžaduje niečo viac ako iba vedomosti.“ Veda nestačí. „Vyžaduje si to úplnú revolúciu v našom doteraz existujúcom spôsobe výroby a s ňou aj v celom našom súčasnom spoločenskom poriadku.“ „Pozitivistický“ Engels, zdá sa, stále podporoval Marxovu materialistickú koncepciu dejín.

Foto: Socha Engelsa vo wuppertalskom parku. Zdroj: Pixabay.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!