Venezuela robí Spojeným štátom už dlhšie vrásky na čele. Do doby, než bol za prezidenta zvolený Chávez, šlo všetko ako po masle.
Ako hovorí historik Miguel Tinker Salas, od roku 1922, keď sa Venezuela na medzinárodnej scéne objavila ako najväčší producent ropy, sa USA zapojili do konsolidácie jej štátnej moci. V tom čase pôsobila v krajine vojenská diktatúra Juana Vincenteho Gómeza, no po jeho smrti v roku 1935 začala fungovať pod tzv. americkou sférou vplyvu. Všetky nasledovné vlády boli ovplyvňované politickými a ekonomickými misiami USA.
USA preto neboli pripravené na príchod niekoho ako bol Chávez, ktorý bol zvolený v roku 1998. Spočiatku si mysleli, že by s ním mohli spolupracovať, prípadne prečkať, kým dovládne, Chávez sa však vzoprel dovtedy zaužívaným praktikám. Oddelil sa od voľného trhu panujúceho na kontinente, staval sa proti závislosti na ekonomike USA a hľadal nové spojenectvá s krajinami Tretieho sveta. Prvý pokus o zmenu režimu bol preto uskutočnený už v apríli 2002 časťou armády. Spojené štáty o ňom nielenže vedeli, ale naňho dali súhlas. Po jeho neúspechu sa pokračovalo v ďalších rozličných snahách o zmenu, ako financovanie opozície prostredníctvom americkej nadácie NED a ďalších. Chávez sa však k moci dostal voľbami a svoje víťazstvo v nich aj niekoľkokrát potvrdil.
Po jeho smrti v 2013 videli USA a opozícia príležitosť vyeskalovať napätie v krajine. Neuznali zvolenie Chávezovho nasledovníka Nicolása Madura a podporovali opozičných lídrov až po súčasného Juana Guaidóa. Maduro býva zobrazovaný ako nedôveryhodný autoritatívny líder, s ktorým sa nemá rokovať. Napriek tomu tu sú snahy vyjednávať s opozíciou, ktorej časť odmietla participovať na volebnom procese. Mali teda príležitosť ukázať, že je skorumpovaný alebo ho v nich poraziť.
Kým prezident Obama označil Venezuelu za „jasné a prítomné nebezpečenstvo pre národnú bezpečnosť USA“, napriek tomu, že nemá žiadne signifikantné vzdušné alebo námorné sily, či rakety dlhého doletu, Trump pristúpil k sankciám. Ich dôsledkom, tak ako v prípade Kuby či Iránu, nie je kýžená zmena režimu, ale zvýšenie utrpenia tamojších širokých vrstiev.
Sankcie, v kombinácii s nekompetentným Madurovým vládnutím, majú v prípade ekonomiky založenej na exporte ropy, značný dopad na fungovanie spoločnosti. Bránia Venezuele vziať si pôžičku, vyjednať dlh, robiť investície, nakupovať zariadenia do rafinérií, teda mobilizovať zdroje, ktoré majú k dispozícii. Bank of England dokonca zablokovala prístup Venezuely k zlatu v hodnote miliardy dolárov, ktorými sa Maduro u OSN zaviazal pomôcť svojim ľuďom sužovaným chudobou a podvýživou.
Od januára tohto roku Trump stretol s lídrom opozície Guaidóm, ministrom zahraničia Mikeom Pompeom a poverencom USA vo Venezuele Elliottom Abramsom, a hovorili o blížiacej sa zmene v krajine bohatej na ropu. Podľa odhalenia bezpečnostného poradcu Michaela Boltona sa Trump dokonca doslovne vyjadril, že by „bolo skvelé napadnúť Venezuelu!“ Okrem toho, že by takýto zásah vo Venezuele destabilizoval celý región (do okolitých krajín už v dôsledku krízy ušlo 5 z 30 miliónov obyvateľov), to potvrdzuje predstavu, že USA diktujú politiku v krajine. Ukazuje sa však, že nie sú ochotné prijať komplexnosť situácie a iný pohľad na politiku, takže ju musia ešte viac zhoršovať a „napomáhať zmene“.
V apríli prezident a ministerstvo spravodlivosti USA obvinili venezuelskú vládu z podielu na pašovaní drog. Napriek tomu, že pre to neposkytli žiadne dôkazy, aby zabránili údajnému riziku vyslali k jej brehom bojové lode. Toto podozrenie ale spochybňuje správa amerického Úradu pre stíhanie drog (DEA) z decembra 2019, ktorá nespomína, že by sa venezuelská vláda podieľala na uchovávaní alebo presune kokaínu a heroínu. Namiesto toho tvrdí, že sa pašujú cez Strednú Ameriku a Mexiko z Kolumbie, ktorej prezident mimochodom má s Trumpom dobré vzťahy.
Začiatkom mája došlo k ďalšiemu neúspešnému pokusu o puč. Skupinka nespokojných venezuelských vojakov a amerických zelených baretov vpadla do krajiny v domnení, že spôsobí zmenu vlády. Mali v pláne zajať Madura, naložiť ho na lietadlo a dopraviť do USA, ktoré naňho medzitým vydali zatykač. Tento plán tragicky zlyhal a spôsobil Guaidóvi i Trumpovi, ktorí popreli, že by sa na ňom podieľali, značnú hanbu. Predsa len sa však ukázalo, že opozícia mala dohodu so špeciálnymi jednotkami o zvrhnutí Madura. Uverili totiž predstave, že vláda balancuje na hrane a chýba len kúsok, aby došlo k jej zmene. Nechceli priznať komplexnosť problémov, v ktorých sa krajina nachádza.
A zdá sa, že to nechcú pochopiť ani tí, ktorí podporujú tieňového prezidenta Guaidóa. Aj keď sa sem z iniciatívy ministra Korčoka nešťastne zaplietlo aj Slovensko, nič to nemení na tom, že drvivá väčšina krajín naďalej uznáva legitímne zvolenú vládu Nicolása Madura. Guaidó, na rozdiel od neho, nebol zvolený ľuďmi, ale parlamentom, pričom mu drukujú medzinárodné sily udržiavajúce krajinu v bolestivom zovretí sankcií. Kto si myslí, že to pomôže, zabúda na to, že ľudia nezabúdajú a v demokracii budú mať vždy posledné slovo.
Obrázok: Opozičný líder Juan Guaidó. Zdroj: Wikimedia.
Súvisiace:
Koniec socializmu (vo Venezuele)?
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
