Žili sme v socializme: Helena (28)

od Redakcia

Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.

Ako ďalej s výchovou troch detí – po roku 1948 a nástupe socializmu

Rok 1948 niesol v sebe veľa politických i spoločenských zmien, čo veľmi negatívne poznačilo i mojich rodičov. V tomto ťažkom revolučnom období mama s babkou len ťažko zvládali počiatky novej situácie v rodine súvisiace s otcovou chorobou. Uvažovali, ako zvládnuť roľnícke hospodárstvo bez chlapskej ruky, a ešte k tomu aj výchovu a opateru troch malých detí.

Mama s babkou v tomto ťažkom položení požiadali rehoľné sestry premonštrátky v kláštore v T., ktoré prevádzkovali menší sirotinec, o dočasnú pomoc s výchovou detí. Otec, ešte ako zdravý, často chodieval do ich kláštora vypomáhať fyzickou prácou v záhrade, ovocnom sade i vo vinici. Rýľoval, strihal, striekal, ošetroval, oberal ovocné stromy a vinič. Kláštoru vypomáhal i naturáliami – dopestovanými rastlinnými i živočíšnymi produktmi. Rehoľné sestry si jeho fyzickú pomoc vážili, a preto mňa a staršiu sestru vzali pod svoju opateru.

Vzťah k rehoľnému rádu premonštrátok otec nadobudol ešte v útlej mladosti, keď jeho najstaršia sestra Klementína vstúpila do kláštora v O. na K. Jej život v rehole nebol dlhý, chorľavela a nestihla zložiť ani večné sľuby, keď v roku 1933 vo veku 30 rokov zomrela na tuberkulózu. V tejto súvislosti nadobudla rodina otca pozitívny vzťah k rehoľnému rádu premonštrátov nielen v O., ale aj vo V., D. a v T.

V t-om kláštore premonštrátok boli aj rehoľné sestry z otcovej rodnej dediny. Niektoré boli vrstovníčky jeho i jeho sestry Ernestíny preto otca dobre poznali. Vďaka tomu sme sa so staršou sestrou ocitli pod ochranou sirotinca v T. Mama s babkou sa mohli viac starať o hospodárstvo, najmladšiu sestru, ktorá zostala doma v ich starostlivosti, a tiež o ošetrovanie chorého otca. Bolo toho odrazu na nich dve až priveľa.

Pobyt v sirotinci v T. v roku 1949

Do sirotinca, kláštora premonštrantiek v T., nás so sestrou doviedli, keď som nemala ešte ani 8 rokov a staršia sestra mala o rok viac. Rehoľné sestry mali v kláštornom sirotinci 12 až 14 detí, a my so sestrou sme boli najmladšie a na nejaký čas sa stali jeho súčasťou. Najmladšiu sestru si mama s babkou ponechali doma. Bola ešte maličká.

Na jeseň v roku 1949 sme nastúpili do základnej cirkevnej školy v T. Ja do druhého ročníka a sestra do tretieho. Bývali sme v kláštornom sirotinci na K. ulici. Do školy sme chodili na H. ulicu. Spolužiaci aj učitelia sa čudovali, prečo sme v sirotinci, keď máme živých oboch rodičov. Ťažko sa nám to vysvetľovalo. Samé sme to nechápali. Boli sme ešte malé, nerozumeli sme tomu a ani nad tým neuvažovali. Bolo nám veľmi smutno, často sme plakávali.

V sirotinci nás nik nepohladil, neprivinul, neprihovoril sa, neprejavil aspoň malú náklonnosť alebo lásku. Takmer denne sme nariekali za mamou. Boli sme najmladšie zo všetkých chovancov a všetko bolo pre nás cudzie, iné ako doma. Museli sme sa však podriadiť situácii a správať sa podľa jeho tvrdej zabehnutej regule.

Z domu sme si priniesli veľmi biednu a malú výbavu, a preto sme bývali takmer dva mesiace oblečené v tom istom prádle, teplákovom obleku so sukňou, biednom kabáte, bagančových chatrných topánkach, pančuchách a na hlave sme mali šatku. Nemali sme ani domáce papuče. Na nedeľu sme nemali sviatočné oblečenie, tak nám občas obliekali šaty, ktoré sirotincu daroval nejaký
dobrodinec. Šaty nám boli veľké a boli sme v nich ako utopené, ale boli nedeľné. Vlastne sme boli rady, že máme na sebe aj niečo iné ako naše obnosené veci.

V jesennom období, keď ešte hrialo teplé slniečko, sme sa vo voľnom čase hrávali na dvore alebo v altánku kláštornej záhrady, kde bolo niekoľko ovocných stromov, zelenina a vinič, na ktorom práve dozrievalo hrozno. Trhať ovocie bez dovolenia sme nemohli, iba keď sme sa v tajnosti zakradli pod vinič a pár sladkých bobulí odtrhli a zjedli.

Strava v sirotinci bola pomerne slabá a bývali sme hladné. Dosť často sme sa zakrádali do šopy, kde rehoľné sestry nechávali vychladnúť uvarené zemiaky pre ošípané a hydinu. Tajne sme si z nich ošúpali a s drobnou vyradenou cibuľkou, tiež pre ošípané, zjedli.

Dievčatá spávali v spoločnej spálni na prvom poschodí kláštora. Na medziposchodí bol záchod pre rehoľné sestry bez splachovania s otvorom až do suterénnej žumpy. Tento sme v noci mohli používať i my dievčatá, ale iba v noci. Cez deň sme používali vonkajší suchý záchod nastavený na spoločnú žumpu z horného WC.

Denný režim v sirotinci začínal ranným budíčkom, ktorý bol už o 6.30. Každý deň sa začínal rovnako – rannou modlitbou k svätej Barborke. Modlili sme sa ju nahlas spoločne, a to hneď, ako sme zliezli z postelí i počas obliekania. Staršie siroty poustielali postele a spálňu vyvetrali. V spálni nás spalo celkom 9 dievčat. Spávali sme na bielych kovových posteliach. Aj posteľné prádlo bolo biele. Pyžamo alebo nočnú košeľu sme nepoznali. Spávali sme v spodnom prádle, ktoré sme nosili aj cez deň.

Chlapčenská miestnosť bola zároveň aj spoločenská izba na prízemí, kde sme trávili voľný čas, stravovali sa, písali si úlohy a učili sa. V miestnosti si chlapci každý večer rozkladali postele na spanie, a keď sme prišli na raňajky, už boli zase odpratané. Ani neviem, kde sa umývali. V noci chodili na potrebu do suchého záchodu na dvore.

V spoločnej miestnosti bol dlhý nižší stôl a nižšie drevené stoličky. Na ľavej strane miestnosti stáli skrinky na odkladanie školských potrieb, učebníc a písaniek. V strede steny bol malý stolík, na ktorom stál vangel. Službukonajúce staršie chovankyne v ňom vždy po jedle umývali riady, ktoré ukladali do skrinky v stene. Teplú vodu si vo veľkom vedre nosili z kuchyne kláštora. Pomyje vylievali v šope do vedra. Rehoľné sestry ich použili na miešanie krmiva pre zvieratá, ktoré chovali pre potreby stravovania v kláštore.

Nasledovala ranná toaleta. Každé dievča malo svoj lavór s vodou, kde si umylo tvár a ruky bez mydla. Zuby sa vtedy neumývali. Učesali sme sa a hneď sme išli na rannú omšu, ktorá sa slúžila v kaplnke na prvom poschodí vedľa našej spálne.

Po omši sme išli na raňajky do spoločnej miestnosti, ktoré väčšinou pozostávali so suchého chleba a vareného mlieka. Niekedy bývala aj biela káva s chlebom, ktorú som mala rada. Varené teplé mlieko som neznášala, a už z pohľadu naň sa mi zdvíhal žalúdok. Keď som ho nasilu vypila, vzápätí som ho vyvrátila a zostala som hladná. Iné raňajky som už nedostala. Jedna zo starších chovankýň mala pri raňajkách so mnou súcit. Volali sme ju Španárka, ani neviem prečo mala takú prezývku. Pri raňajkách sa nado mnou zľutovala a moje mlieko vyliala do vody, v ktorej doumývala hrnčeky. Potom som raňajkovala len suchý chlieb. Desiate do školy nám nedávali, a tak som v škole bola nielen bez raňajok, ale aj bez desiaty. Musela som byť hladná až do obeda, čo bolo pre mňa nekonečné. Často som sa od hladu nedokázala sústrediť na vyučovanie.

Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články