Žili sme v socializme: Helena (6)

od Redakcia

 Prinášame vám ďalší diel zo série Žili sme v socializme: Helena.  Dnes nám pani Helena porozpráva o výstavbe jéj rodného domu a o všetkých ťažkostiach, ktoré jej rodinu počas výstavby sprevádzali. Prajeme vám príjemné čítanie. 

Výstavba rodného domu v roku 1926 (moje rodisko)

Rodina Tomáša a Angely B., mojich starých rodičov, rozrastaním rodiny bola nútená riešiť vlastnú bytovú otázku svojpomocne, nezávisle od svokrovcov, s ktorými spočiatku bývali. I keď finančných prostriedkov na tento účel v dome nebolo, nedostatok ich prinútil zobrať si pôžičku od spolku Roľníckej vzájomnej pokladnice v T. na stavbu rodinného domu.

Úverová banka požadovala pravidelné splácanie úveru, a to bez odkladu. Neraz splácanie dlhov privádzalo rodinu do zúfalstva, pretože úroky na požičané peniaze boli neúnosne vysoké. Starí rodičia spomínali, že ako splácali tak splácali, stále boli na rovnakej úrovni dlhu a takmer celý život boli zadlžení. Úroky úveru rástli rýchlejšie, než boli schopní dávať dohromady peniaze k pravidelným splátkam. Pritom mali neustále za pätami exekútora, ktorý sa im vyhrážal.

Rodina starých rodičov B. začala s výstavbou rodinného domu v roku l926. Rok pred výstavbou, t. j. v roku l925, sa im podarilo získať pozemok z parcelácie grófskeho pasienku. Pasienok sa nachádzal za kostolom pod hájom na takzvanej Podhájskej ulici. Starým rodičom bol pridelený druhý pozemok z kraja od pravotočivej zákruty hlavnej cesty do T., oproti pomníku Silvester.

Príprava stavby rodinného domu

Stavba nového rodinného domu starých rodičov Tomáša a Angely B. v rokoch 1927 – 30 pracovne, ale najmä finančne zaťažila celú rodinu. Vzhľadom na to, že sa rodina rozrastala, bolo nevyhnutné riešiť vlastnú bytovú otázku. V starom pôvodnom dome uprostred Hlavnej ulice obce, kde rodina pred stavbou domu bývala, sa rozrastajúca rodina v malom priestore neúnosne tiesnila.

Keďže sa mladej rodine Tomáša B. naskytla možnosť stavebného pozemku na grófskom pasienku, neváhali a pustili sa do stavby domu. Už samotná príprava a zháňanie stavebného materiálu i jeho jednoduchá výroba doma, predstavovali nemalé úsilie najmä pre otca rodiny Tomáša B., ale aj jeho ženu Angelu.

I keď rodina žila v chudobe a nedostatku, musela nájsť odvahu na stavbu vlastnej strechy nad hlavou, a to aj za cenu ujmy na zdraví Tomáša, i za cenu veľkého zadlženia rodiny. Bola to drina v chudobe, ktorú museli podstúpiť, vydržať, aby sa mohli posunúť aspoň o malý krok dopredu.

Stavebný materiál

Výstavba sa začala budovaním základov domu, ktoré museli byť dostatočne pevné, a preto do nich zabudovávali tvrdý materiál. V tom čase bola vhodným materiálom vypálená tehla z trnavskej alebo pezinskej tehelne, z ktorej sa robili nielen základy, ale aj všetky rohové múry domu, ako hlavné nosníky pre pevnú a stabilnú konštrukciu domu.

Iný tvrdý materiál, ako bol štrk, kameň z kameňolomu, cement, chudobným rodinám dostupný nebol, a preto používali len materiály, ktoré boli finančne únosné. V prípade nevyhnutnej potreby si piesok a štrk priviezli svojpomocne na vlastnom konskom alebo kravskom záprahu z najbližších možných ložiskových zdrojov od rieky Váh, čo bolo od obce poriadne ďaleko.

Svojpomocná výroba stavebného materiálu

Jednoduchá technológia výroby surovej tehly, používanej na stavbu rodinných domov, resp. výplne priečok v dome, sa používala až do polovice minulého storočia, zhruba do roku 1960. Výplň stien, priečok medzi rohovými múrmi predstavovala surová tehla, ktorú si stavebník – môj starý otec vyrábal podomácky, svojpomocne.

Na jej výrobu sa používala ílovitá hlina z miestneho hliníka, ktorá sa miešala s ražnými a pšeničnými plevami. Bolo si treba zostrojiť nádobu, zvanú garbovňa, čo bola asi 50 cm vysoká nádoba zhotovená z drevených dosiek. V nej osvedčenou jednoduchou technológiou stavebníci s rodinnými príslušníkmi vlastnými silami miesili zmes na výrobu tehál.

Dôležité bolo zmes dostatočne premiešať, dokonca poriadne vymiesiť. Keďže žiadna mechanizácia tejto práce v tom čase ešte neexistovala, miesiť museli vlastnými nohami, buď bosými alebo v gumených čižmách. V čižmách bolo miesenie oveľa ťažšie, pretože sa v hustej zmesi vyzúvali a miesiča poriadne fyzicky vyčerpávali. Do miesenia hlinenej hmoty bola neraz zapojená celá rodina i s deťmi.

Miesilo sa dovtedy, pokiaľ miesená masa nedosahovala potrebnú elasticitu a nezodpovedala vlastnej domácej norme. Dobre vymiesená hmota sa naberala naberačkou a ňou sa napĺňali pripravené drevené formičky, vopred zhotovené z obvodových doštičiek do tvaru pálenej tehly.

Formičky mali rozmery asi 20 x 40 cm. Stavebník ich porozkladal na vyrovnanej, vyčistenej a spevnenej ploche stavebného pozemku alebo humna. Naberačka vymiesenej hmoty pozostávala z cca 2 m dlhej drevenej rúčky, ktorá bola na konci zakončená pevnou miskovitou plechovou nádobkou s obsahom cca 2 litre.

Drevených obvodových formičiek bez dna bolo pripravených a rozložených toľko, koľko mal stavebník k dispozícii. Plochu pod naplnenými formičkami vopred pripravil urovnaním a utlačením pôdy alebo ich kládol na vybetónovanú suchú plochu. Formičky naplnené zmesou utlačili, zarovnali a zmes v nich nechali chvíľu stuhnúť a sformovať.

Stuhnutú zmes z formičiek vyklopili a nechali potrebný čas sušiť. Najvýhodnejšie bolo prirodzené sušenie na slnku alebo v prievane, a to aj niekoľko dní, čo stavebníkovi znižovalo náklady. Ak tehla dosiahla požadovanú tvrdosť, čiže do polosucha, potom ju šachovnicovo ukladali do radov nad seba k ďalšiemu dostatočnému vysušeniu. Len takto vysušená hlinená tehla bola vhodná na stavbu.

Miesenie masy na výrobu surovej tehly sa niekoľkokrát opakovalo a formovalo v rámikoch až dovtedy, kým ich nebolo vyrobených v dostatočnom množstve na celú stavbu. Rámiky si stavebníci medzi sebou požičiavali alebo si ich zhotovovali individuálne. Vyrobená surová tehla sa až do použitia na stavbe chránila pred zmoknutím, prikrývala sa snopmi kôrovia alebo otepmi slamy, alebo iným krycím materiálom. Pri murovaní sa vysušená tehla viazala s maltou, pozostávajúcou s haseného vápna, hliny, hlinitého piesku, pliev a vody.

Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej

Foto: ilustračné http://abov.vucke.sk/

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články