Február 2016, chata nad Terchovou. Slavo mi hovorí: Samčo je nominovaný na Rádiohlavu a ja verím, že ju dostane. Jaska, dostal. Šak cena bola vytvorená špeciál preňho. Kategória „pokusnej“ hudby.
Bolo to za ÁTTÖRŐ ERŐ, album vydaný na Silvestra 2015, vyprevádzaný do sveta heslom „za boha, za národ a za bizár!“ Dadaistické drobnosti „A kde je mama?“ alebo „Führeríček“ a plno iného umča spolu so Samčom robili baby s prezývkami Robo Rybolov a Omražťok. Omražťoka osobne nepoznám, ale mohli ste ju vidieť ako elfku v priamom prenose z odovzdávania cien. Rybolov je v Košicoch, kde má vlastné hudobné veci. A vlastné Koloseum.
Trojica spolupracovala predtým už dlhšie ako Ženské kruhy. Nahrávku maďarskej sily môžeme brať ako zavŕšenie strednodobého projektu. Zostava Ženských kruhov sa menila, o ďalších postavách sa dočítate v poznámkach na bandcampe pri ich prvom albume TE DEUM I am not Barbie z mája 2015. Bratislavská kaviareň a Ženské kruhy sú prirodzení spojenci v zvrhávaní Západu do záhuby, rodovo a politicky (hahahaha) korektný hudobný kolektív sa nemohol nestať miláčikom takzvaných elít. To nemôže byť náhoda.
V skutočnosti Samčo nikdy nezaprie a ani by ho nenapadlo zapierať v sebe gadža z valala; skrátka, keď som ho minule stretol na opernballe, dosť vyčnieval. Ako vlastne väčšinou keď ho stretnem. Keď chytí do ruky španielku a začne hrať, hocijako veľká skupina ľudí má o zábavu postarané na celú noc. Bol som šťastným svedkom napríklad na Vrbovských vetroch. On vážne poňal dosť tej hudby.
A potom s ňou experimentuje, teda ju pokúša. Zahrá „Nad Tatrou sa blýska“. Teda zahrá doprovod, ale zaspieva maďarský preklad textu. (Historický priam.) Naňho bola vymyslená apropriácia. Samčo si všetko privlastní. Nemorálne hovädo: vraj kopírovanie rozširuje hudbu. Absolútny nezmysel! Naspieva otčenáš ako cover nirvanovskej „Come As You Are“. Strašne sa rúha. Bude to výchovou?
Katolicizmus je preňho dosť exotická záležitosť, fascinujúca ako keď antropológov fascinujú domorodci. Naštudoval dogmy, rituál a hudobné formy tak dôkladne, že v 2010 nahral vlastnú „štandardnú“ verziu rímskokatolíckej omše. (Ma)sakrálnu hudbu. To ešte fungoval s Abuliom a Babom Gabom aj v kapele Vyschlí sysli (nejaké spolupráce stále sú) a okrem toho hrá s Vranovčanom Ketrynom v kombe Pentagramček. V recesistickej tradícii východu (Ali ibn Rachid, Chiki liki tu-a, Drišľak) produkujú „satanistický pop pre deti“. Kto to ešte nepočul, preboha robte so sebou niečo.
Začnem „štandardne“. Pochválim obálku najnovšieho (novembrového) rilísu. O platni alebo cedéčku totiž nemá veľmi zmysel hovoriť. Oplatí sa sťahovať – dostanete bonus 10 trackov k 23 oficiálnym. Ale obal som chcel chváliť. Dobrý obrázok. Dobre sa naň pozerá. Taký duchampovský. Cute and creepy. Najlepšie je, že obraz sa časom mení. Je to príbeh. Portrét Dorana Graya ako zombie horor. Celý tu.
Iný príbeh otvára zvukovú stopu. Respondent Melkor líči, ako píše diplomku o tom, že kreativita je základná a všeobecná ľudská schopnosť, niečo ako schopnosť plávať, z čoho sa spúšťame do Samčovej reakcie, dilatovaného surf-džemu „Na vlnách“.
V „Cestou do Šaštína“ sa vracia Robo Rybolov. S kolegyňou Waki prednášajú báseň Teodora Križku, básnika, prekladateľa, šéfredaktora „dvojtýždenníka časopisu Kultúra“ a tiež šéfredaktora www.protiprudu.org. Na stránke www.jozeftiso.sk sa nachádza sampel jeho angažovanej tvorby, inšpiratívna elégia Planý reparát: „Tak už zas popravujeme si Tisa, / viažeme sami sebe konopnú kravatu na krk. / Stovky nás už visia / a stovkám ešte šiju obopnú…“ Silný obraz. No „Cestou do Šaštína“ je opačný žáner; óda „na umelo vysadené záhorské smrekové monokultúry“. Robo a Waki pokračujú a idú a capella v satirickej miniatúrke „Chalo“, premosťujúc ku kántrirokovofolkofolklórnej balade „Breathariánska“ o istých ľudských výživných „excesoch“: „Anička vie to, čo ty nie / neje a nepije, zo vzduchu žije“.
Po prvom kloakovom „skite“ Samčo reaktivuje koncept sakrálnej hudby a slúži omšu „Te Varehum“ za odsúdeného hochštaplera a „kráľa Zemplína“ Mikuláša Varehu. Odohráva sa v Tarkovského jaskyni, teda v prázdnej vjazdovej hale pre sanitky nikdy nedokončenej nemocnice Rázsochy v Bratislave. Elektrická basa imituje organový bas. Originál z Vareha Beach na dolnom Zemplíne, inej rúcajúcej sa novostavby, pochádza poľná nahrávka bublania, zmixovaná s kovovými, vtáčími, poveternými(?) a inými ruchmi. V plnohodnotnej omši nesmie chýbať krédo – za Varehu. Ambientno-pseudoreligióznu atmosféru v závere dopĺňa reklamný brejk: Samčo cituje dobový reklamný leták na „Vareha Beer“.
Stred albumu vypĺňajú tri časti elektroakustickej operety založenej na textoch zo socialistického šlabikára zo 60. rokov. Druhá a tretia časť prerastajú do voľnej hlasovo-inštrumentálno-elektronickej improvizácie (sample napríklad z Internacionály). Áno, znie to tak otravne, úchylne, drakonicky infantilne, ako to znie. Ťažko editované umčo, ktoré ste vážení a milí diváci v publiku obecenstva mohli vidieť na vystúpeniach Ženskych kruhov.
Prehodíme už ktoviekoľkú výhybku, najbližších 8 minút venujeme vemenu (vemenujeme): improvizovaný chválospev na „vemä z mačky zeme“ sa bezcitne nabúrava do Gombitovej evergreenu „Správne dievča“ a prerábku slovenskej mutácie gospelu „Awesome God“ („náš Pán, on je kráľov kráľ“) hajdžekuje Džumelec ďalším rozkošným slovným nonsensom („niektoré pravdy sú vemenné“). Aj po traumatickej skúsenosti s „Te Varehum“ Samčo stále vie zosmoliť ešte otrasnejšiu blasfémiu.
V samčovskom univerze, neustále rastúcom a odumierajúcom, lebo ide o výnimočne dynamický živý systém, má v súčasnosti čestné postavenie entita kloaky. Minimálne názvom jej tiež venuje diptych, presnejšie dvojicu skladieb za sebou (14-15). V tomto štádiu, po trieštivej fraktúre trackov 9-11, už vplýva takmer upokojujúco, napokon, čo je rušivé na takej kloake?
„Capre diem“ obsahuje nenapodobniteľnú koláž stereotypov v myslení z ezoterickýčh blábolov, spovedí o strate menštruácie na raw vegan strave, úryvkov reklamných spotov, telenoviel, kreslených rozprávok a ďalšieho verbálneho odpadu. Menovite nevynechám popkultúrnu ikonu Lukáša Perného a jeho apokalyptické politické proroctvo. Samčo pojedol Zappu, osvojil si jeho schopnosť vyskladať vesmírny džem zo zbierky najväčších gýčov
Montgomeryovská mantra „Vlny“ je nateraz moja najobľúbenejšia vec. Na psychedelickú gitaru mám neovládateľnú slabosť a tento najnovší džem posunie do úplne iného svetla všetok ten predošlý zvukový chaos. Tematické spojenie so spomínanou „Na vlnách“ z úvodu sa mi nepodarilo objaviť. Fakticky tvorí dvojičku s nasledujúcou tiež bezslovnou improvizáciou „Klkktkdk“ (tentoraz takmer subliminálny odkaz na „všadeprítomnú tému kloaky“). A nie je celkom bez slov, využíva aj hlas, no najviac sa zmôže na kotkodákanie.
Samča som naposledy videl na koncerte v pivnici Kubíku v Trnave 27. októbra. Prvýkrát som tam počul „Kúp si selfie tyčku“, predposlednú a druhú najdlhšiu vec na albume. Hneď ma zaujala, dokonca som verejne tvrdil, že to bude hit. Niekedy to trvá, viete. Samčo sa tu vyžíva v polohe barda, trubadúra, antihitmejkra v najlepšej tradícii Dylana, Donovana, Buckleyho, Barretta, Giru a iných gerojov (dúfam, že ste prekukli môj anglo-americký bias), čo rovnako vážne ako svoju často poloimprovizovanú a polozmyselnú poéziu brali hudobný prejav a doprovod. Odhaľuje načisto zásadnú otázku súčasnosti: Žiješ svoj život aj ty tak, aby bol hodný záujmu? (A aby mal veľa subskrajberov?)
Varovec prodakšns (Samčov lejbel) v tomto roku nahrávkovo nadprodukoval menej než obvykle, vlastne po niekoľkých rokoch sústavného zaplavovania bandcampu nenadprodukoval vôbec. Nemyslím si, že by brat dážďoviek narážal na imaginárny kreatívny strop (s vlastnou ceiling cat, nepochybne). Na svojom fb profile má možno z recesie prefotený starý diplom „vzorného pracovníka kultúry“ (diplomy boli selfíčka komunizmu), no táto parodická štylizácia ho vystihuje lepšie ako by dokázala aj tá najdlhšia veta od Havrana.
Samuel skutočne patrí k najťažšie pracujúcim slovenským umčákom. Tento rok odohral sólovo alebo v spolupráci desiatky a desiatky koncertov, ako nadšenec do architektúry (hlavne panelákov) hostil putovnú prednášku o urbánnych bizarnostiach východného Slovenska, účinkoval v hudobno-vizuálnych projektoch Mira Tótha (napr. video-opera TYČ), publikoval pre Easterndaze alebo magazín Kloaka (osudové spojenie) a robil milión forintov vecí, o ktorých nemám páru, lebo keby som mal iba sledovať a spracovávaťjeho fb profil, nestíhal by som plniť ani len svoje základné životné potreby. Samčo je skrátka vzor pre nás všetkých, čo sa tvárime, že sa v niečom angažujeme, mea maxima culpa.
To, že Kuřátka sú jeho jediný plnohodnotný album s letopočtom 2k16 (okrem neho vydal ešte pod vlastným menom etudy pre piano v rozsahu epéčka), im iba pomohlo. Nech je totiž jeho produktivita akokoľvek obdivuhodná, občas – z diaľky – pripomína zarputilú snahu o verifikáciu hypotézy informačného overloadu, spusteného internetom a rozbahnením digitálnej technikológie. Existuje nejaký bod saturácie, tipping point, po ktorom už produkty ľudskej tvorivosti budú zmysluplne fungovať iba ako zdroje data-miningu?
Opýtam sa inak: má nejaký zmysel povedať, že zo Samčovho doterajšieho outputu považujem Kuřátka za album/kolekciu/nahrávku/výpotvor programovo, textovo, hudobne a tak celkovo porovnateľný/ú jedine s Grand Theft Audio 1 z roku 2010? Nič lepšie ako tieto dve veci podľa mňa zatiaľ nespravil. Raz sa budú deti namiesto bifľovania e-bukov učiť slovenský dejepis a nosku zo Samčových piesní. Čo znamená nielen, že som schopný povedať hocičo mi napadne, pokiaľ to znie efektne (ako istý prezident elekt), nielen, že úpadok slovenského školstva bude pokračovať, ale aj to, že Samčo je chodiaci padnutý harddisk tohto miesta a týchto čias. Údaje sú možno skorumpované, ale sú tam stále skoro všetky, a ich pôvodná podoba sa dá zrekonštruovať jednoduchým, priam rutinným procesom. Rozpomínaním a delením zrna od pliev.
Recenzia: Samčo, brat dážďoviek/Kuřátka umírají předčasně
(Varovec prodakšns, 1.11. 2016)
Ilustračné foto: Titulné foto albumu Kuřátka umírají předčasně. Zdroj: https://samcobratdazdoviek.bandcamp.com
