Ján Košč: Absolútnu chudobu vieme vyriešiť, treba však chcieť (rozhovor)

od Redakcia

V rámci predstavenia chystanej publikácie „K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí“ vám prinášame tématické rozhovory s autormi a editormi. Tentoraz je to sociálno-ekonomický analytik Ján Košč, vďaka ktorého entuziazmu a snahe sa myšlienku podarilo pretaviť do skutočnosti. Kniha vyjde v decembri 2021.

___

Často sa stretávame s názorom, že chudobní si za svoju chudobu môžu sami a keby sa snažili, vzdelávali, tak by chudobní neboli.

Americký miliardár Nick Hanauer túto manipulačnú techniku opísal na svojom vlastnom príklade. Keď ho sparafrázujem, tak vlastne povedal, že v Afrike je určite množstvo rovnako šikovných, ak nie šikovnejších ľudí ako on. Ich problémom je, že svoju šikovnosť a talent nedokážu uplatniť, pretože ich brzdia tamojšie reálie. Spoločnosť v Afrike tamojším obyvateľom neposkytuje také možnosti ako mal on v USA, v rodine v ktorej sa narodil a pri náhodných rozhodnutiach, ktoré sa nakoniec ukázali ako správne. Takže aj on sa stal miliardárom práve vďaka spoločnosti, v ktorej žije a tá istá spoločnosť by sa mala rovnako postarať, aby iní jej príslušníci neupadali do chudoby, pretože nie všetci môžeme byť milionármi a mnohokrát náš status nie je produktom snahy a vzdelávania, ale aj pôvodu a mnohých náhod.

Podľa hranice chudoby, definovanou Svetovou bankou, absolútna chudoba za posledné desaťročia zásadným tempom klesá. Žijú podľa Vás na Slovensku ľudia v absolútnej chudobe?

Okrem finančnej definície, ktorú používa svetová banka, existuje ešte jedna základná definícia absolútnej chudoby. Ak človek nemá splnené tri základné atribúty: bezpečné bývanie, dostatočnú stravu a vhodné oblečenie, pričom stačí, ak nie je splnená len jedná vec, tak sa nachádza v absolútnej chudobe. A ľudí, ktorým chýba niečo z týchto troch základných atribútov, máme bohužiaľ na Slovensku viac ako dosť.

A len tak mimochodom, aj definícia Svetovej banky je spochybňovaná odborníkmi, ako napr. Jason Hickel z LSE alebo Adam Wagstaff z Univerzity v Sussexe, ktorí hovoria o účelovom znižovaní hranice. Sanjay Reddy z New School v New Yorku a Thomas Pogge z Yale pred pár rokmi hovorili, že hranica chudoby by mala byť až o 42% vyššia. Peter Edwards z Univerzity v Newcastli vypočítal, že táto hranica by nemala byť vo výške tesne nad 1 dolárom v parite kúpnej sily, ale na úrovni 5 dolárov v parite kúpnej sily. Použitie takejto hranice by však znamenalo, že počet ľudí žijúcich v absolútnej chudobe by od roku 1981 narastal, namiesto doteraz deklarovaného poklesu.

Keď sa na chudobu na Slovensku pozrieme cez optiku administratívnej hranice chudoby, ktorú sme v EÚ stanovili na 60 percent priemerného mediánu príjmu, tak Slovensko patrí medzi krajiny, kde je chudobných relatívne nízky podiel. Myslíte si, že takýto pohľad je správny?

Takýto pohľad je už na prvý pohľad nesprávny. Podľa takto stanovenej hranice sme na tom lepšie, ako napríklad Fínsko, ak sa ale pozrieme na fínsky sociálny systém, tak tam proste nie je možné, aby sa ktokoľvek prepadol do takých problémov, do akých sa môžete dostať na Slovensku. Ekonóm Želinský na tento problém poukázal trochu iným prepočtom, kedy nepočítal administratívnu hranicu chudoby na základe národného mediánu priemerného príjmu, ale pozrel sa na európsky medián priemerného príjmu v parite kúpnej sily a tam mu vyšlo, že namiesto 12,4 % ľudí pod hranicou chudoby máme 43%. Ako k tomu povedal Želinský, nedá sa povedať, že takýto alternatívny prístup je lepší, no poukazuje na nedostatky pôvodného konceptu, ktorý robí zo Slovenska jednu z najmenej chudobou postihnutých krajín EÚ.

Ján Košč a Jozef Balica na tlačovke k minimálnej mzde v Prešove

Súhlasíte s tvrdením, že na Slovensku máme silný sociálny štát?

V porovnaní s Čile, alebo s Mozambikom určite silnejší. Ak sa pozrieme na celkovú daňovo-odvodovú kvótu – podiel daní a odvodov na HDP – tak patríme medzi krajiny EÚ s najmenším sociálnym štátom. Ak sa pozrieme na len sociálne výdavky, tak patríme medzi spodnú tretinu krajín OECD s najnižším podielom týchto výdavkov na HDP. A ak sa pozrieme na kvalitu sociálnej starostlivosti cez Index sociálnej spravodlivosti, tak sme pod priemerom OECD.

Často sa na verejnosti diskutuje o tom, aké sú sociálne dávky vysoké a ako motivujú ľudí nepracovať a žiť zo sociálnych dávok. 

Ak si niekto myslí, že na Slovensku sú vysoké sociálne dávky, tak mu odporúčam z nich skúsiť vyžiť. Výška sociálnych dávok určite nemotivuje nikoho nepracovať. Od práce demotivujú celkom iné náležitosti, ale to je asi celkom iná téma, ktorá je stelesnená emigráciou množstva našich spoluobčanov do blízkeho i vzdialenejšieho zahraničia.

Myslíte si, že znižovaním sociálnych dávok sa dá dosiahnuť vyššia zamestnanosť a snaha poberateľov sociálnych dávok pracovať?

Určite nie, takéto snahy sme tu mali a neviedlo to k ničomu konštruktívnemu, okrem podpory vysťahovalectva.

V sociálnej oblasti sa dlhodobo a po celom svete „bijú“ dva princípy sociálnej pomoci. Na jednej strane je proaktívna pomoc (Ex Ante), ktorej úlohou je predchádzať negatívnym javom a na druhej strane je reaktívna pomoc (Ex Post), ktorá reaguje na už prebiehajúce negatívne javy. Ktorý s z týchto prístupov preferujete vy a prečo?

Oba tieto prístupy sú dôležité, no stále som presvedčený, že prevencia voči akýmkoľvek negatívnym javom vždy bola a bude lacnejšia a aj efektívnejšia, ako hasenie problémov, ktoré sa nemuseli objaviť. Ako príklad nech nám slúži skúsenosť z aktuálnej koronakrízy. Ak by sme na Slovensku mali zavedenú obdobu nemeckého Kurzarbeitu, tak sme si mohli ušetriť veľkú časť zvýšenia nášho zadlženia. Žiaľ, ak by takýto systém niekto navrhol pred desiatimi-pätnástimi rokmi, tak by pravdepodobne bol označený za nedovzdelaného socialistu a komunistu, čo nerozumie ekonomike.

V minulých rokoch vlády prijímali rôzne sociálne opatrenia, ako vlaky zadarmo, vianočný príspevok/13. dôchodok, dôchodkový  strop, alebo dotované obedy. Boli tieto sociálne opatrenia, podľa vášho názoru prospešné a systémové?

Väčšina opatrení veľmi systémová nebola, na druhú stranu tam boli aj záležitosti, ktoré navrhol Inštitút finančnej politiky, ešte pod vedením Martina Filka, pričom tieto opatrenia boli viac ako pozitívne. Politici z vládnej strany Smer a koaličných strán si tam samozrejme dosadili aj svoje ad-hoc návrhy, ktoré im mali doniesť politické body, čo robia politici vždy a stále to budú robiť. Problémom je fakt, že náš nedostatočný a chybový sociálny systém nemá nikto z politikov odvahu zreformovať, pretože to by sa musel postaviť pred voličov a povedať im pravdu. Na to však dnešní politici odvahu nemajú.

Ako sa pozeráte napríklad na zrušenie dotovaných obedov, ktoré nahradil od júla vyšší daňoví bonus na dieťa, no zároveň zo systému vypadlo až 47 000 detí, ktoré nedostanú ani obed, ani ich rodičia nedostanú vyšší daňový bonus. Tento problém následne poslanci, namiesto ministerstva, riešli pozmeňovacím návrhom, no ani ten nevyrieši všetky  deti, ktoré v tomto prípade prepadajú cez sociálnu sieť.

Zrušenie dotovaných obedov považujem za najhoršie rozhodnutie, ktoré sa v posledných rokoch urobilo. Dotované obedy, ktoré poznáme pod pojmom „obedy zadarmo“, bolo asi najlepším a najsystémovejším rozhodnutím predchádzajúcich vlád. Namiesto normálneho prístupu sme sa však dočkali ideologicky podloženého zrušenia.

Ján Košč, autor publikácie Revolúcia pracovného času

Už predchádzajúca vláda prišla so zvýšenou materskou, ktorá je diferencovaná na základe statusu matky, podľa toho, či je ekonomicky aktívna, alebo nie. Súčasná vláda tento princíp plánuje zaviesť pri prídavkoch na dieťa. Aký je Váš pohľad na sociálny systém, ktorý je takto nastavený?

Toto nastavenie reflektuje tutlaný rasizmus v spoločnosti. Všetci vieme, že ide o snahu vyčleniť zo systému Rómov a pritom si málokto uvedomuje, že okrem spomínanej a nič neriešiacej ostrakizácie rómskych detí, toto opatrenie dopadá aj na množstvo nerómskych. A samozrejme, prídavky na deti by nemali mať nič spoločné s pomermi, v ktorých deti žijú a z ktorých pochádzajú. Malo by to byť skôr nastavené naopak, deti, ktorých matky pred materskou zarábali vysoko nadpriemerne, by mali dostávať prídavky na deti nižšie, alebo žiadne. Takto nastavený systém je opakom solidarity, ktorá by mala byť základným princípom sociálneho systému.

V Škandinávii už pred rokmi prišli s viacerými prevratnými konceptmi, ako „housing first“, alebo starostlivosťou o väzňov, ktoré priniesli zásadné zníženie počtu bezdomovcov a väzňov v týchto krajinách, pričom podľa výskumov, náklady na tieto projekty sú nižšie, ako náklady ktoré ušetrili tieto štáty na väzenstve a riešení bezdomovectva. Prečo si myslíte, že takéto projekty nemajú na Slovensku podporu ani politikov, ani verejnosti?

U nás presne k takýmto projektom chýba politická odvaha. Nie je populárne povedať, že budeme mať ústretovejší prístup k ľuďom, ktorí porušili zákon, pretože je lepšie povedať, že prísnejšie tresty a tvrdší prístup všetko vyrieši. Nevyrieši. V Škandinávii prišli na to, že pozitívny prístup vyrieši omnoho viac, majú najnižší podiel obyvateľov vo väzniciach z celého sveta a najnižší podiel návratu do väzenia po odpykaní trestu a vďaka tomuto prístupu ušetria obrovské investície napríklad do výstavby ďalších väzníc.

Ak povieme, že ideme dávať  zdarma byty bezdomovcom, väzňom, alebo obyvateľom vylúčených komunít, tak sa zväčša zdvihne vlna odporu verejnosti, ale aj politikov. Čo je podľa Vás príčinou takéhoto stavu verejnej debaty?

Koncept housing first je super vec, ale politici na Slovensku ho nedokážu ani len vysvetliť. Už vôbec nie presadiť v krajine, ktorá nedokáže zabezpečiť prístupné bývanie ani pre svoju strednú triedu. Ak sa na Slovensku robili politiky štýlom, postaraj sa o seba a zadĺž sa na celý život, pretože toto je trh a takto funguje ekonomika, tak potom je ťažké vysvetliť obyvateľom, že niekomu ten byt dáme zdarma, hoci nás to vyjde lacnejšie, ako napríklad riešiť neduhy bezdomovectva a vylúčených komunít.

Slovensko je podľa GINI koeficientu jednou z najrovnostarskejších krajín na svete, myslíte si, že je to naozaj tak?

Koeficient GINI sa počíta zo vstupných dát, ktoré sú na Slovensku neúplné. Na tento fakt upozornil pred rokmi ekonóm Martin Filko, upozorňuje na to aj sociologička Zuzana Kusá, no i množstva ďalších odborníkov. Preto sa je potrebné poobzerať aj po iných ukazovateľoch nerovnosti, aby sme získali komplexný pohľad. Zamerať sa na jeden koeficient je z tohto pohľadu nesprávne.

Milan Kuruc, Ján Košč a Adam Šumichrast na konferencii v NR SR

Na Slovensku máme rekordnú nerovnosť medzi mužmi a ženami a rovnako rekordnú regionálnu nerovnosť. Ako sa pozeráte na tieto fakty?

Presne o tom hovorím. A takýchto pohľadov je o dosť viac. Ak chceme o nejakej problematike získať komplexný pohľad je potrebné sa pozrieť na rôzne pohľady a aspekty problematiky. A čo sa týka príjmovej nerovnosti medzi mužmi a ženami, ako aj regionálnej nerovnosti, tak je to pekná hanba. Hanbou je nielen to naše umiestnenie, ale hlavne, že nemáme ani víziu, ani žiadne spôsoby ako z toho von. Samozrejme, vízie, koncepty, príklady dobrej praxe existujú a aj na Slovensku máme na tieto problematiky expertov, žiaľ, ich riešenia a nápady nie sú realizované ani na vládnej, ani na regionálnej úrovni.

Akými spôsobmi, by sme podľa Vás mali riešiť problém chudoby?

Spôsobov a možností existuje „milión“. Problémom na Slovensku je fakt, že sme majstrami v hľadaní dôvodov prečo to nejde a nie spôsobov, ako by to šlo. Ak by sme uplatnili čo i len polovicu z tých riešení a skúsenosti, ktoré odporúčajú naši experti, alebo sa už úspešne realizovali inde v zahraničí, tak by sme už dnes mohli byť celkom inde.

Dá sa vôbec chudoba ako taká naozaj vyriešiť?

Chudobu ako takú nevyrieši ani charita, ani zbierky, ale len systematické zmeny fungovania spoločnosti, ekonomiky, ale aj sociálneho systému. Záleží však aj na tom, akú chudobu chceme riešiť. Ak absolútnu, tak tú samozrejme riešiť ide, o tom som presvedčený. Ak však chceme riešiť relatívnu a subjektívnu chudobu, tak tam je to o dosť zložitejšie, pretože aj milionár sa môže cítiť chudobný v porovnaní s miliardármi. V každom prípade by sme na odstraňovaní chudoby mali kontinuálne pracovať.

Ďalšie videorozhovory

KOŠČ, J. – RUMAN, J. (eds.): K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí. Bratislava: Pracujúca chudoba, 2021. (pripravované)

Fotografie: Tomáš Halász (obálka knihy) a archív Jána Košča
Video: Julián Bosák (youtube Jána Košča)

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články