Alena Krempaská: Politické elity tieto témy len bohapusto a nepokryte zneužívajú (rozhovor)

od Ján Košč

V rámci predstavenia chystanej publikácie „K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí“ vám prinášame tématické rozhovory s autormi a editormi. Vyspovedali sme spoluautorku publikácie, programovú riaditeľku Inštitútu ľudských práv, Alenu Krempaskú. Kniha vychádza v týchto dňoch.

___

Často sa stretávame s názorom, že chudobní si za svoju chudobu môžu sami a keby sa snažili, vzdelávali, tak by chudobní neboli.

To je len súčasťou snahy predstaviť chudobu ako niekoho vlastnú, individuálnu zodpovednosť, tak ako vlastne v súčasnom svete čokoľvek, za všetko si môžeme sami, za nič nemôže štát, zamestnávateľ, spoločnosť. Narodiť sa do chudobného prostredia znamená mať menšie šance, dokonca aj na vzdelanie. Zároveň neplatí, že čím vyššie vzdelanie, tým vyšší plat, pretože tak by boli najvyššie platy vo výskumnej a vzdelávacej sfére, na univerzitách a Akadémii vied. Niekde má táto teória zjavné chyby.

Podľa hranice chudoby, definovanou Svetovou bankou, absolútna chudoba za posledné desaťročia zásadným tempom klesá. Žijú podľa Vás na Slovensku ľudia v absolútnej chudobe?

Samozrejme. Či už sa jedná o ľudí bez domova alebo ľudí, ktorí žijú pod hranicou životného minima.

Keď sa na chudobu na Slovensku pozrieme cez optiku administratívnej hranice chudoby, ktorú sme v EÚ stanovili na 60 percent priemerného mediánu príjmu, tak Slovensko patrí medzi krajiny, kde je chudobných relatívne nízky podiel. Myslíte si, že takýto pohľad je správny?

Tento pohľad hovorí najmä o tom, že u nás sú nízke platy. Potom to vyzerá, že z priemerného príjmu máme aj štatisticky málo chudobných.

Súhlasíte s tvrdením, že na Slovensku máme veľký sociálny štát?

Záleží na tom, s kým sa porovnávame. V porovnaní so Somálskom, ktoré je v štátnom rozklade a neexistuje tu de facto ani štát? Áno, v porovnaní s nimi aj my máme skutočne robustný sociálny štát. V porovnaní so susedným Rakúskom sme ekonomicky krajne pravicová krajina, ktorá sa o svojich občanov v sociálnej oblasti stará minimálne.

Často sa na verejnosti diskutuje o tom, aké sú sociálne dávky vysoké a ako motivujú ľudí nepracovať a žiť zo sociálnych dávok. 

Keďže základná dávka v hmotnej núdzi je na úrovni cca 61 eur, neviem, koho táto suma motivuje nepracovať. Všetkým, ktorí si to myslia, odporúčam vyskúšať si to.

Myslíte si, že znižovaním sociálnych dávok sa dá dosiahnuť vyššia zamestnanosť a snaha poberateľov sociálnych dávok pracovať?

Nie, priam naopak. Dávka v hmotnej núdzi je sociálna pomoc určená na to, aby človek dôstojne prežil, pokiaľ nemá alebo z rôznych dôvodov nemôže mať zamestnanie – po uplynutí obdobia podpory v nezamestnanosti, ak na ňu mal nárok. Pokiaľ má počas tohto obdobia človek aký-taký príjem, teda dávku, môže sa venovať hľadaniu si práce alebo zvyšovaniu svojich kvalifikácií, schopností, čohokoľvek. Pokiaľ nemá z čoho žiť, bude musieť v prvom rade na dennej báze riešiť prežitie seba a rodiny, akýmikoľvek prostriedkami.

Dlhodobá nezamestnanosť je založená na viacerých problémoch. Nielen na generačnej chudobe, nedostatku pracovných príležitostí v regióne, ale aj na exekúciách. Pokiaľ napríklad človek riskuje, že ak nastúpi do pracovného pomeru, po exekúcii mu ostane ešte menej ako pri poberaní dávky, ekonomicky výhodnejšie by zmýšľal každý. Čiže zvyšovanie zamestnanosti, návrat poberateľov na trh práce, si vyžaduje komplexnejší prístup. Mne je mimochodom mimoriadne odporný tento prístup, že chudobných musíme ešte potrestať za ich situáciu a tváriť sa, že si musia štátne almužny ešte zasluhovať. Bodaj by sme takto tvrdo pristupovali aj k politickým predstaviteľom, ktorí sú rovnako platení z našich daní.

V sociálnej oblasti sa dlhodobo a po celom svete „bijú“ dve princípy sociálnej pomoci. Na jednej strane je proaktívna pomoc (Ex Ante), ktorej úlohou je predchádzať negatívnym javom a na druhej strane je reaktívna pomoc (Ex Post), ktorá reaguje na už prebiehajúce negatívne javy. Ktorý s z týchto prístupov preferujete vy a prečo?

Preferujem prístup ex ante. Nielen preto, že ide o humánnejší, dôstojnejší prístup v súlade s dodržiavaním ekonomických a sociálnych práv ľudí. Pre tých, ktorí sa radi oháňajú peniazmi a šetrením, by malo hrať rolu, že prístup predchádzania chudobe a nie riešenie jej dôsledkov je lacnejší, stojí štátny rozpočet menej peňazí.

V minulých rokoch vlády prijímali rôzne sociálne opatrenia, ako vlaky zadarmo, vianočný príspevok/13. dôchodok, dôchodkový  strop, alebo dotované obedy. Boli tieto sociálne opatrenia, podľa vášho názoru prospešné a systémové?

Každé zavedenie sociálneho opatrenia je prospešné, všetky vymenované prvky určite pomohli jednotlivým ľuďom, deťom, rodinám. Prospešnejšie by boli, ak by časť z nich nezrušila hneď nadchádzajúca vláda v rámci „šetrenia“. Systémové by bolo zaviesť vyššie dávky v hmotnej núdzi, vyššiu a dlhšiu podporu v nezamestnanosti, vyššie rodinné prídavky a skokovo vyššiu minimálnu mzdu, ale keď neprší, aspoň kvapká.

Ako sa pozeráte napríklad na zrušenie dotovaných obedov, ktoré nahradí od júla vyšší daňový bonus na dieťa, no zároveň zo systému vypadlo až 47 000 detí, ktoré nedostanú ani obed, ani ich rodičia nedostanú vyšší daňový bonus. Tento problém následne riešili poslanci, namiesto ministerstva, pozmeňovacím návrhom, no ani ten nevyriešil všetky  deti, ktoré v tomto prípade prepadnú cez sociálnu sieť.

Je to hanba. Infraštruktúra pre obedy už bola pripravená, zvýšil sa podiel detí, ktoré vďaka tomu chodia do školy, boli zamestnaní ľudia do jedální. Do koho máme investovať, ak nie do detí a prečo nás majú mrzieť drobné výdaje na to, aby sa deti v škole aspoň najedli?

Už predchádzajúca vláda prišla so zvýšenou materskou, ktorá je diferencovaná na základe statusu matky, podľa toho, či je ekonomicky aktívna, alebo nie. Súčasná vláda tento princíp plánuje zaviesť pri prídavkoch na dieťa. Aký je Váš pohľad na sociálny systém, ktorý je takto nastavený?

Ako to počúvame dokola, aj v tomto prípade ide neustále o trestanie tých, ktorí alebo ktoré z rôznych dôvodov nemajú prácu. Ako keby už to samo o sebe nebolo dostatočne problematické a stresujúce, ešte si za to vyslúžia ďalší trest v podobe nižšieho prídavku. Tým, ktorí to potrebujú viac, tým sa štát snaží dávať menej. S týmto sa ale stretávame na každom kroku. Zoberme si napríklad bankovníctvo. Čím menej má človek peňazí v banke, tým má vyššie poplatky a má nevýhodnejšie podmienky pri pôžičke, ak pôžičku vôbec dostane. Naopak, ak ste bohatý, máte na ružiach ustlané a banka sa predháňa, ako vám ešte vyhovieť. Z logiky veci by to malo byť naopak, nie? Je mi samozrejme zjavné, že banka sa predovšetkým snaží o vlastný zisk, ale princíp je to svojim spôsobom zvrátený. Toto nie je krajina ani časy pre chudobných ľudí.

Ak povieme, že ideme dávať  zdarma byty bezdomovcom, väzňom, alebo obyvateľom vylúčených komunít, tak sa zväčša zdvihne vlna odporu verejnosti, ale aj politikov. Čo je podľa Vás príčinou takéhoto stavu verejnej debaty?

Vidím za tým dva hlavné motívy. Za prvé, podľa prieskumov viac než polovica Slovákov pokrýva iba základné životné potreby. Iba 3% Slovákov v prieskume uviedli, že cítia, že môžu voľne míňať. Slováci nie sú a nepovažujú sa za bohatý národ a z dobrých dôvodov nemajú pocit, že štát alebo globály kapitalizmus sa s nimi mazná. Pokiaľ oni teda tvrdo pracujú, aby uživili rodiny a stále im niekto vtĺka do hláv, že za svoju situáciu si môže každý sám, zle pociťujú, že iní ľudia „nepracujú“ a že sa im dostáva pomoci, z ich hľadiska „za nič“. Druhým, podľa mňa hlavným priťažujúcim faktorom, je, že u nás sa spája chudoba a s tým súvisiace politiky prevažne s Rómami, s mýtom, že pomoc „zneužívajú“, „nezaslúžia si ju“ a tak podobne. Akékoľvek verejné politiky, ktoré nie sú dostatočne komunikované a adresované pre širšiu majoritu, tak nevyhnutne vytvárajú dva tábory – tých, ktorí niečo „dostanú“ a tých, čo to „zaplatia“. Je to mimoriadne škodlivé, ničomu to neprospieva a politické elity posledných dekád tieto témy len bohapusto a nepokryte zneužívajú, etnickú a sociálnu neznášanlivosť len prehlbujú.

Slovensko je podľa GINI koeficientu jednou z najrovnostarskejších krajín na svete, myslíte si, že je to naozaj tak?

Z GINI koeficientu väčšinou vypadnú najbohatší a úplne najchudobnejší ľudia, lebo sú nezachytiteľní. To štatistiku skresľuje. Rovnako si myslím, že možno v GINI koeficiente vyzeráme ako rovnostárska spoločnosť, ale predovšetkým ako spoločnosť, kde máme všetci podobne nízke platy.

Na Slovensku máme rekordnú nerovnosť medzi mužmi a ženami a rovnako rekordnú regionálnu nerovnosť. Ako sa pozeráte na tieto fakty?

Pozerám sa na to ako na výsledok bačovania tejto republiky. Istým spôsobom je pochopiteľné, že povedzme do oblastí východnej hranice, ktorá vlastne predstavuje aj východnú hranicu hospodárskeho bloku Európskej únie a za ňou je chudobnejšia Ukrajina, nebude hlavná línia rozvoja krajiny, ktorý sa orientuje na ostatných susedov. Regionálne disparity sú ale vážnym problémom, ktorému by mohlo napomôcť napríklad správne nastavenie Plánu obnovy a najbližších eurofondov tak, aby smerovali do malých, lokálnych firiem.

Rekordná nerovnosť medzi mužmi a ženami je tiež daná nízkou aktivitou politických predstaviteľov v tejto oblasti. Nie je to téma, nikdy sa to poriadne neriešilo. Nie je až tak otázka diskriminácie, ale skôr sektorových rozdielov medzi tým, kde sa „tradične“ vyskytujú ženy a tým, kde sa „tradične“ vyskytujú muži. Tieto kopírujú čiastočne predsudky o rodových roliach a o tom, kto zarába a kto sa stará o rodinu. Čiže muži sú vychovávaní a tlačení do aktívnych, zárobkových zamestnaní a ženy viac do starostlivosti o rodinu. Bez odbúravania predsudkov a bez zlepšovania zlaďovania pracovného a rodinného života sa rozdiely v odmeňovaní zmenia len minimálne.

Dá sa vôbec chudoba ako taká naozaj vyriešiť?

Samozrejme. Chudoba by sa mala riešiť čo najskôr a čo najintenzívnejšie. Pokiaľ zainvestujeme v súčasnosti dostatočné prostriedky, predídeme dedičnej, generačnej chudobe ďalších pokolení. V prvom rade to znamená skutočné napĺňanie ľudských práv, teda povinností štátu zabezpečiť také hospodárske podmienky, aby boli každého ekonomické a sociálne práva naplnené. V slovenskom meradle to znamená zvýšiť investície do sociálnej pomoci, do budovania bývania pre ľudí bez domova a nízko-príjmové skupiny obyvateľstva. Zvýšiť minimálnu mzdu a bojovať proti praktikám nelegálneho zamestnávania alebo zamestnávania na minimálnu mzdu na znižovanie odvodov – praktiky, ktoré následne znižujú dôchodky, podporu v nezamestnanosti a ďalšie kategórie príspevkov pre daných ľudí. Investovať do regionálneho rozvoja, napríklad prostredníctvom podpory regionálnych, menších firiem skrz Plán obnovy, delením verejných obstarávaní na regionálnu, nie celoslovenskú úroveň s minimálnymi požiadavkami na uchádzača (napr. doložená existencia v regióne aspoň 5 rokov). Podpora sociálnych podnikov, podpora ekologických, zelených opatrení ako napr. obnova budov so zapájaním lokálnych firiem, čiže znova so zameraním na podporu zamestnanosti v regiónoch. V prvom rade sa odstránenie chudoby musí stať prioritou a reálnym politickým cieľom, aby sa vôbec podarilo ju vykoreniť a je hanbou, že tomu na Slovensku 21. storočia tak nie je.

Viac videorozhovorov (Youtube kanál)

KOŠČ, J. – RUMAN, J. (eds.): K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí. Bratislava: Pracujúca chudoba, 2021. (pripravované)

Autor videorozhovorov: Julián Bosák
Fotografie: Tomáš Halász (obálka knihy) a archív Aleny Krempaskej

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články