Anton Marcinčin: Problémom chudobných regiónov je centralizmus (rozhovor)

od Ján Košč

V rámci predstavenia chystanej publikácie „K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí“ vám prinášame tématické rozhovory s autormi a editormi. O chudobe a jej regionálnych dimenziách sme sa porozprávali s ekonómom, bývalým splnomocnencom vlády pre menej rozvinuté regióny a ekonómom Svetovej banky Antonom Marcinčinom. Kniha vyjde v decembri 2021.

___

Často sa stretávame s názorom, že chudobní si za svoju chudobu môžu sami a keby sa snažili, vzdelávali, tak by chudobní neboli.

Verím, že tento názor našťastie už nie je až tak častý.

Podľa hranice chudoby, definovanou Svetovou bankou, absolútna chudoba za posledné desaťročia zásadným tempom klesá. Žijú podľa Vás na Slovensku ľudia v absolútnej chudobe?

Áno, aj podľa starších štúdií Svetovej banky existujú na Slovensku ostrovy chudoby.

Keď sa na chudobu na Slovensku pozrieme cez optiku administratívnej hranice chudoby, ktorú sme v EÚ stanovili na 60 percent priemerného mediánu príjmu, tak Slovensko patrí medzi krajiny, kde je chudobných relatívne nízky podiel. Myslíte si, že takýto pohľad je správny?

Takto by som relatívnu chudobu neinterpretoval, odráža kvalitu štatistík a výšku stredného príjmu. Preto je vhodné používať viacero indikátorov.

Súhlasíte s tvrdením, že na Slovensku máme veľký sociálny štát?

Súhlasím, že máme vysoké daňové a odvodové zaťaženie pracujúcich ako vo veľkom sociálnom štáte. Služby určite nie.

Často sa na verejnosti diskutuje o tom, aké sú sociálne dávky vysoké a ako motivujú ľudí nepracovať a žiť zo sociálnych dávok. 

Treba si to vyskúšať. Dúfam, že debata sa za tie roku posunula. Aj keď postkovidová hospodárska kríza nás v tejto debate môže vrátiť desaťročia späť.

Myslíte si, že znižovaním sociálnych dávok sa dá dosiahnuť vyššia zamestnanosť a snaha poberateľov sociálnych dávok pracovať?

Myslím, že ich znižovaním sa dajú dosiahnuť iba sociálne podmienené nepokoje.

V sociálnej oblasti sa dlhodobo a po celom svete „bijú“ dve princípy sociálnej pomoci. Na jednej strane je proaktívna pomoc (Ex Ante), ktorej úlohou je predchádzať negatívnym javom a na druhej strane je reaktívna pomoc (Ex Post), ktorá reaguje na už prebiehajúce negatívne javy. Ktorý s z týchto prístupov preferujete vy a prečo?

Kombináciu. Samozrejme, vždy je lepšie problémom predchádzať, a to by malo byť jadrom pomoci, ale veci sa stávajú a treba ich riešiť.

V minulých rokoch vlády prijímali rôzne sociálne opatrenia, ako vlaky zadarmo, vianočný príspevok/13. dôchodok, dôchodkový  strop, alebo dotované obedy. Boli tieto sociálne opatrenia, podľa vášho názoru prospešné a systémové?

Boli milé, pre mnohých prospešné a určite nie systémové. Skutočná pomoc by, myslím, začala podporou rovného prístupu k vzdelávaniu, práci a verejným službám. V rámci vzdelávania určite nie som proti dotácii stravy, klubov, dopravy a pod.

Ako sa pozeráte napríklad na zrušenie dotovaných obedov, ktoré nahradí od júla vyšší daňoví bonus na dieťa, no zároveň zo systému vypadlo až 47 000 detí, ktoré nedostanú ani obed, ani ich rodičia nedostanú vyšší daňový bonus. Tento problém idú teraz poslanci, namiesto ministerstva, riešiť pozmeňovacím návrhom, no ani ten nevyrieši všetky  deti, ktoré v tomto prípade prepadnú cez sociálnu sieť.

Nie je to príklad politiky založenej na argumentoch, ani príklad dobrých procesov vo verejnej správe. Veľa energie sa tak mrhá na dočasné a zlé riešenia.

Už predchádzajúca vláda prišla so zvýšenou materskou, ktorá je diferencovaná na základe statusu matky, podľa toho, či je ekonomicky aktívna, alebo nie. Súčasná vláda tento princíp plánuje zaviesť pri prídavkoch na dieťa. Aký je Váš pohľad na sociálny systém, ktorý je takto nastavený?

Ukazuje sa, že čím vzdelanejšia matka, tým neskôr a menej detí má. Materská je potom do istej miery náhradou za stratený príjem. Neviem, či to bol pôvodný úmysel a či takáto materská bude úspešná vo zvyšovaní pôrodnosti. Lepší prístup k službám (bývanie, materské školy a pod.) by možno bol vo výsledku pre štátny rozpočet drahší, ale aj účinnejší. Pre štát je jednoduchšie zvyšovať dávky a, žiaľ, nechať ich rozplynúť sa v neefektívnom systéme.

V Škandinávii už pred rokmi prišli s viacerými prevratnými konceptmi, ako „housing first“, alebo starostlivosťou o väzňov, ktoré priniesli zásadné zníženie počtu bezdomovcov a väzňov v týchto krajinách, pričom podľa výskumov, náklady na tieto projekty sú nižšie, ako náklady ktoré ušetrili tieto štáty na väzenstve a riešení bezdomovectva. Prečo si myslíte, že takéto projekty nemajú na Slovensku podporu ani politikov, ani verejnosti?

Je to vec na prvom mieste sociálnej zodpovednosti a až potom nákladov. Žiaľ, zatiaľ takto nepremýšľame. Pre štát to sú len zbytočné komplikácie, keďže jeho logistické schopnosti, sa ukázalo počas pandémie, sú veľmi obmedzené.

Ak povieme, že ideme dávať  zdarma byty bezdomovcom, väzňom, alebo obyvateľom vylúčených komunít, tak sa zväčša zdvihne vlna odporu verejnosti, ale aj politikov. Čo je podľa Vás príčinou takéhoto stavu verejnej debaty?

Vracia sa nám naša dlhodobá kampaň proti marginalizovaným Rómom. Nielen pri bývaní, ale aj v rodinnej politike. Dnes zisťujeme, že sociálne slabý či mnohodetný nerovná sa Róm. Ako spoločnosť sa k tomu zatiaľ nechceme postaviť.

Slovensko je podľa GINI koeficientu jednou z najrovnostarskejších krajín na svete, myslíte si, že je to naozaj tak?

Mám silný pocit, že problém je v štatistikách, asi nie každý respondent je napr. ochotný priznať svoj príjem z trestnej činnosti, korupcie a pod. A ukazuje sa, že takýchto ľudí nie je zanedbateľný počet.

Na Slovensku máme rekordnú nerovnosť medzi mužmi a ženami a rovnako rekordnú regionálnu nerovnosť. Ako sa pozeráte na tieto fakty?

Reálne zrovnoprávnenie žien je u nás pomerne mladá záležitosť a skutočnému zrovnoprávneniu chýbajú mnohé systémové zmeny. A regionálne rozdiely sú, myslím, dôsledkom zotrvávania na centralistickom riadení, na čo, mimochodom, doplácajú nielen regióny, ale celá ekonomika. Takže, v oboch prípadoch ide o lipnutie na minulosti.

Akými spôsobmi, by sme podľa Vás mali riešiť problém chudoby?

Vzdelanie takpovediac od nula do sto rokov a vrátenie rozhodovacích kompetencií čím bližšie k ľuďom. Lebo to, ako riadime Slovensko dnes, je len, ak chcete, nahradenie Budapešti a Prahy Bratislavou. Je to pre regióny pohodlné, ale centralizmus nefunguje rovnako, ako nefungoval za Československa, Uhorska a pod.

Dá sa vôbec chudoba ako taká naozaj vyriešiť?

Otázka je, čo si predstavujeme pod slovom vyriešiť. Ukazuje sa však, že dobrá a prosperujúca spoločnosť nemôže existovať bez sociálnej zodpovednosti, ani bez účasti svojich členov na tvorbe a deľbe bohatstva.

Viac videorozhovorov

KOŠČ, J. – RUMAN, J. (eds.): K problematike chudoby a sociálnej neistoty na Slovensku v 21. storočí. Bratislava: Pracujúca chudoba, 2021. (pripravované)

Autor videorozhovorov: Julián Bosák
Fotografie: Tomáš Halász (obálka knihy) a archív Antona Marcinčina

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články