Zoči-voči protestom za prepustenie opozičného lídra Alexeja Navaľného je ruská ľavica rozdelená na otázke, či sa pridať k hnutiu, ktoré nekladie žiadne všeobecné sociálne požiadavky. Navaľného osobný stret s Putinom zdôrazňuje súčasnú prázdnotu ruskej demokracie. Prinášame článok Olega Zhuravleva a Kirilla Medvedeva z magazínu Jacobin. Preklad PT.
Mnoho ľavičiarov dnes varuje pred porovnávaním situácie v Rusku s ukrajinským hnutím Euromajdan – táto skúsenosť naozaj funguje ako strašiak, ktorého Kremeľ rád používa na odradenie potenciálnych demonštrantov. Tvrdia, že etnický nacionalizmus nie je v dnešnom Rusku populárny, neexistuje regionálna polarizácia v ukrajinskom štýle a štát nie je taký slabý ako na Ukrajine. V tomto zmysle by bolo mylné sa neustále obávať fašizácie občianskej spoločnosti, medzinárodného neoliberálneho otroctva, občianskej vojny a autoritárstva. Tí, ktorí takto argumentujú, majú v mnohých ohľadoch pravdu.
Ukrajinská skúsenosť nám však nehovorí iba o pochmúrnych výsledkoch, ktoré by priniesla revolúcia akou bola tá z roku 2014. Malo by nás to skôr pobádať zvážiť, prečo sa oligarchické kruhy tak ľahko „zmocnili“ antioligarchickej revolúcie. Na tom, že sa po protestoch proti exprezidentovi Viktorovi Janukovyčovi a jeho strane dostal k moci jeden zo zakladateľov tejto strany, oligarcha Petro Porošenko, je niečo zlovestné. Stalo sa to práve preto, že demonštranti v mene zachovania morálnej jednoty Majdanu odmietli politické sebaurčenie, pretože nebrali do úvahy „veľkú“ politiku a dokonca ani vlastných „oficiálnych“ vodcov opozície, a radšej sa sústredili na to, čo sa deje v uliciach.
Skúsenosti z iných post-sovietskych krajín, ako je Kirgizsko a Arménsko, ako aj z krajín Blízkeho východu, napríklad z Egypta, ukazujú, že demokratické povstania môžu samy priviesť k moci nedemokratické režimy alebo také, ktoré reprodukujú ten istý sociálny a ekonomický systém, proti ktorému protestovali. To isté možno očakávať aj v Rusku.
Od populizmu k polarizácii
Touto skúsenosťou „ukradnutých revolúcií“ sa naše post-sovietske krajiny zaradili medzi dominantné smerovanie globálnych protestov. So svojimi náprotivkami z celého sveta majú protesty v post-sovietskych krajinách spoločné tri veci: populizmus, boj proti diktátorovi a nezamýšľanú polarizáciu. Mnoho povstaní v posledných rokoch, od Occupy Wall Street až po ruské „hnutie za spravodlivé voľby“, na ktorom Navaľnyj postavil svoj úspech, malo populistický charakter a politický konflikt vyzeral ako konfrontácia medzi „ľudom“ a „zastupiteľmi“, pričom každej z týchto strán sa pripisovala triedna a ideologická príslušnosť. Hlavným terčom populistických protestov sa stáva odstránenie diktátora, napríklad Putina, Lukašenka alebo Mubaraka. Zároveň v spoločnosti narastá polarizácia, v ktorej vystupuje do popredia spor o hodnoty a vytláča artikuláciu triednych záujmov.
V postsovietskom kontexte sú tieto tri faktory prítomné ešte vo výraznejšej forme. Ak v západných krajinách zdôrazňujú teoretici a praktici populizmu, najmä ľavičiari, tvorivý proces, ktorý spája rôzne skupiny a formuluje všeobecné požiadavky, v Rusku sa populizmus neriadi týmto procesom, ale skôr mu predchádza. Post-sovietske Rusko je krajina, ktorá sa vyznačuje podceňovaním role sociálnych skupín, ochabovaním triedneho vedomia, hanobením všetkého „sovietskeho“ a „ideológií“ vo všeobecnosti, podkopávaním parlamentu a degradáciou straníckeho systému. V tomto zmysle poskytuje konflikt medzi „ľudom“ a „zastupiteľmi“ ľahko prístupný, elementárny jazyk protestnej politiky.
Keď je boj medzi záujmami rôznych sociálnych skupín prenášaný na úroveň politických strán a sociálnych hnutí a je obklopený diskusiami o tom, aké zmeny je potrebné urobiť, stáva sa populizmus spôsobom, ako tento boj zintenzívniť spojením rôznych neprivilegovaných skupín do podoby „ľudu“ a skombinovania rôznych požiadaviek do jednej agendy. Ale ak je spoločenský konflikt v spoločnosti potlačený a nie je zastúpený v politike, ak neexistuje tradícia ostrej politickej diskusie o budúcnosti krajiny a konkrétnych reformách, potom sa namiesto toho stane, že zastupitelia a opozícia bojujú o právo hovoriť v mene „ľudu“ – bez toho, aby museli do navrhovať akékoľvek budúce perspektívy. Táto bitka do vyčerpania môže trvať dlho, ale ak nevedie k jasnému pochopeniu toho, o čo sa vlastne konkrétne bojuje – za aký program a za akú budúcnosť – môže to nakoniec viesť len k nahradeniu niektorých ľudí vo vysokých funkciách inými, pričom súčasná situácia v ekonomike, kultúre a politike ostane rovnaká ako predtým.
V prípade Ruska Navaľnyj neponúka ucelený politický program, iba kombinuje opozičnú rétoriku od tej ľavicovo-populistickej až po neoliberálnu. Rovnako ako Putin, ponúka sám seba, nie nápad alebo program. Navaľného stratégiou je prinútiť Putina, aby ho uznal ako rovnocenného protivníka, a vtiahnuť ho do strategickej hry, kde budú ich príslušné kroky a protipohyby vyzerať ako boj medzi politickými gigantmi. Politické myšlienky sa pri tom všetkom používajú iba ako dekorácia, ktorá zdobí javisko, na ktorom sa odohráva boj dobra a zla stelesnený v konkrétnych charizmatických hrdinoch.
Populistický konflikt, ktorý nemá program, triedne zameranie ani ideový obsah, môže napriek tomu viesť k sociálnej polarizácii na základe rovnakých pravidiel: s dôrazom na konflikt medzi abstraktnými morálnymi hodnotami a lídrami, nie na sociálne záujmy. Také však budú aj výsledky: protestu sa zmocnia elity, ktorých triedne a ideologické záujmy, ktoré zostávajú dlho v tieni, sa nakoniec ukážu v novom politickom usporiadaní.
Problém s Navaľnym teda nie je len otázkou toho, či je skutočne zástancom pravicovej alebo neoliberálnej ideológie. Problém je v tom, že triedna a ideologická „neutralita“ moderných protestov sa paradoxne sama stáva súčasťou ich ideologického privlastnenia a – presnejšie – súčasťou mechanizmu, pomocou ktorého sú tieto „neutrálne“ povstania integrované zďaleka nie neutrálnymi lídrami a elitami.
Takže, mali by sme participovať?
Nemali by sme zabúdať, že skutočné problémy na Ukrajine po Majdane, ktorých sa Rusi tak obávajú, prezentujú oficiálne ruské médiá vo zveličenej a skreslenej podobe. Všetky tieto faktory nakoniec priviedli obrovskú časť prosovietskych alebo jednoducho konzervatívnych poslucháčov a divákov k hotovej politickej paralýze.
Aktívna časť spoločnosti sa medzitým zapojila do reality zatýkania a represie, z ktorej veľká časť smerovala proti ľuďom, mysliacim takmer ako my na ľavici. Tí, ktorí dnes vychádzajú do ulíc (nie všetci sa považujú za podporovateľov Navaľného), tak robia pod hrozbou väzby, väzenia, pokút, vylúčenia z inštitúcií a prepustenia z práce.
Výsledkom je, že títo ľudia sa nielenže stávajú obeťami režimu, ale aj rukojemníkmi rôznych mediálnych stratégií. Navaľného ústredie neustále pracuje na prispôsobení si protestu, a používa jeho meno z obavy, že nad ním stratí symbolickú kontrolu. To isté robia aj provládne médiá, aby oddelili „navaľnijovcov“ od zvyšku nespokojných ľudí. Toto je tiež prístup tej časti ľavice, ktorá trvá na tom, že bez ohľadu na rozdiely medzi protestujúcimi, všetci sú pod mediálnou (a zdanlivo politickou) kontrolou Navaľného tímu. Na jednej strane táto rétorika dokonale zapadá do vyššie opísanej predstavy, ktorá sa na základe toľkých neúspešných revolúcií odpolitizovala. Popiera tým však aj subjektivitu demonštrantov – čo je pre socialistov a komunistov pochybný postoj.
Ako by sme mali participovať?
Mnohí ľavičiari, varujúci pred účasťou v protestnom hnutí, hovoria: ľavicovo-populistická rétorika Navaľného ukrýva neoliberálny program, tak prečo by sme mali chcieť urýchliť jeho zavedenie – a vôbec, čo môžeme postaviť proti lídrovi s takými prostriedkami? Okrem svojej nacionalistickej minulosti a populistickej stratégie má Navaľnyj aj neoliberálnu agendu, o ktorej až tak veľa ľudí nevie. Áno, zdroje ruskej ľavice sú dnes neporovnateľné s Navaľného. Avšak, podľa nášho názoru môže byť ľavica svojou účasťou v protestnom hnutí silnejšia – a to čiastočne vďaka realite Navaľného neoliberálneho programu.
Popri podpore kampane za prepustenie Navaľného a vyšetrenie jeho otravy musí ľavica diskutovať s Navaľného sympatizantmi, vrátane tých zahraničných, o jeho programe a formulovať v týchto sporoch svoj vlastný program. Toto je príležitosť mobilizovať tých, ktorí sa v posledných rokoch objavili na verejnej scéne: ľavicoví politológovia, sociológovia a ekonómovia novej generácie. Prostredníctvom kompetentnej analýzy ekonomiky a spoločnosti a programovej obrany ekonomických záujmov väčšiny ľudí tak bude možné kompenzovať dočasné oslabenie ľavice pri mobilizácii ulice.
Preto pri debatách s Navaľnym o jeho programe, odhaľujúc veci, ktoré sú v rozpore s jeho rétorikou, a pri navrhovaní vlastných krokov na reformu hospodárstva a politiky, sa ľavica môže stať silnejšou. Účasťou v Navaľného hnutí musíme odistiť poistku na časovanej bombe, ktorú pod neho umiestnili jeho ekonomickí poradcovia. Navaľnyj musí byť jedným z lídrov opozície špecializujúcim sa na boj proti korupcii, a nie Protestným lídrom všetkých Rusov. Táto stratégia neumožní len posilniť ľavicu. Naším cieľom nie je len poraziť Navaľného, ale tiež spraviť z politiky priestor na diskusiu o sociálnych záujmoch, politických programoch a budúcnosti krajiny.
V súčasnosti existuje niekoľko oblastí potenciálneho rastu pre ľavicu. Obzvlášť dôležitá je mládež, vrátane tej v regiónoch postihnutých krízou. Za posledný rok alebo dva boli privedení k politike, prevažne na vlne navaľnizmu, ale je nepravdepodobné, že sa uspokoja s jeho neoliberálnymi receptami. Existuje tiež hnutie miestnych aktivistov a poslancov schopných prejsť od obrany záujmov miestnych obyvateľov k širšej pouličnej politike.
Všetky tieto aktívne skupiny v ruskej spoločnosti sú priamo alebo nepriamo zapojené do protestov – a potrebujú našu bezpodmienečnú podporu. Táto solidarita je oveľa dôležitejšia ako mnoho diskusií o kontroverznej a neistej politickej identite Navaľného a jeho najbližších spolupracovníkov.
(krátené)
Kirill Medvedev je básnik, prekladateľ a aktivista pôsobiaci v Moskve.
Zdroj foto: Wikimedia.
