Ad: Zdravíme poľských učiteľov, sme s vami
Slovenskí školskí odborári vydali vyhlásenie, v ktorom podporili štrajk svojich poľských kolegov. Učiteľ a spisovateľ Jaroslav Rumpli sa vo svojej kritike v denníku SME obul hlavne do predsedu Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na Slovensku Pavla Ondeka.
Jaroslav Rumpli / SME: Zdravíme poľských učiteľov, sme s vami
Nemám úmysel a ani mi nenáleží obhajovať predsedu Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy, rovnako ako mi nenáleží ho kritizovať, keďže nie som členom tohto odborového zväzu.
Nedá mi však nepozrieť sa na tvrdenie, ktoré autor vo svojom komentári vyslovil. Hoci to presne nešpecifikoval, predpokladám, že poznámka o zrade Ondeka a Odborového zväzu pracovníkov školstva a vedy na učiteľoch súvisí so štrajkom učiteľov v roku 2012.
Podľa dookola opakovanej legendy vtedy Ondek po troch dňoch štrajk prerušil proti vôli učiteľov a urobil tak preto, že dostal od vtedy vládnucej garnitúry neskutočnú politickú trafiku obecného poslanca kdesi v Hornej-Dolnej. Ak by toto tvrdenie nebolo smutné z hľadiska absolútnej neznalosti toho, ako prebiehajú procesy pri takýchto rozhodnutiach v rámci odborov, tak by to bolo skôr na smiech. Predseda odborového zväzu má určite významné kompetencie, no rozhodnutie zastaviť prebiehajúci štrajk medzi ne nepatrí, toto má v kompetencií len príslušný orgán odborového zväzu, kde má samotný predseda len jeden hlas.
Smutné však je, že nielen verejnosť, ale hlavne média skočili na túto vyloženú hlúposť a dookola ju už roky opakujú, pričom v rámci hesla, stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou, vytvorili absolútne nepravdivú legendu.
Odbory robili, čo mali
Realita však bola oveľa prozaickejšia, no nepasujúca do legiend o hrdých a nedocenených učiteľoch, ktorí bojovali do poslednej chvíle a ten zlý Ondek ich podlo zastavil. V roku 2012 vyhlásil Odborový zväz pracovníkov školstva a vedy neobmedzený štrajk učiteľov, ako následok nedohody počas kolektívneho vyjednávania. Samotný štrajk učiteľov nakoniec trval tri dni, ak nepočítame následné aktivity štafetového štrajku.
V prvom rade sa pozrime na samotný inštitút štrajku. Ide o zákonné odmietnutie nastúpiť do práce, ktorého účelom je znefunkčniť organizáciu/firmu, kým nedôjde k dohode na znení kolektívnej zmluvy.
Bez osobnej zaangažovanosti, bez schopnosti niečo obetovať a bez schopnosti vydržať, sa nepohneme.
Túto teóriu v prvý deň štrajku naplnili slovenskí učitelia veľmi dobre, pretože drvivá väčšina škôl bola v tento deň zatvorená alebo fungujúca len v obmedzenom režime. Druhého dňa však počet štrajkujúcich škôl a učiteľov rapídne klesol a tretieho dňa štrajku sa aktívne zúčastňovalo už len mizivé percento učiteľov.
Keď sa na tento stav, ktorý nastal v tretí deň štrajku pozrieme triezvymi očami, tak nie Ondek a „jeho“ odbory prerušili štrajk, ten zrušili svojím útekom z barikád samotní učitelia. Odborovému zväzu logicky neostalo nič iné ako vydať vyhlásenie o prerušení už neexistujúceho štrajku a návrat k rokovaciemu stolu. Vyčítať generálovi prehratý boj, keď mu zdupkalo vojsko je také príznačné pre našu spoločnosť, kedy bežne očakávame zázraky od tých ktorí nás zastupujú, ale my sami pritom okrem nastrčenej ruky a kritiky nie sme schopní urobiť nič viac.
Za rokovacím stolom sa zväzu podarilo vyrokovať vyššie zvýšenie miezd ako kedykoľvek predtým a vyššie, ako bolo v ponuke pred štrajkom – čo nemožno, pri všetkej úcte i neúcte, považovať za neúspech.
Špekulovať o tom, čo by sa podarilo vyjednať, ak by učitelia štrajk dotiahli do konca, asi nemá zmysel.
Dosiahnutá dohoda ešte pred podpisom išla na schválenie jednotlivým základným organizáciám odborového zväzu, ktoré tvoria samotní učitelia a tie ju odsúhlasili. Ak by prerušenie štrajku bolo naozaj zradou učiteľov, tak môžeme predpokladať, že by k odsúhlaseniu dohody základnými organizáciami neprišlo.
Niečo obetovať
Predseda Nových školských odborov Ľudovít Sebelédi o tom, že učitelia zutekali z barikád, sa v jednom rozhovore vyjadril nasledovne: „Vinu majú aj učitelia, ktorí v záujme žiakov, pod tlakom riaditeľov či v záujme vlastných výplat odstúpili“.
Ľudovít SEBELÉDI (rozhovor): Odbory sú dôležitá súčasť spoločnosti
V tom istom rozhovore Sebelédi povedal aj: „je len otázkou času, kedy ľudia pochopia zmysel a silu odborov. A to bez ohľadu na ich názov. Ten nie je až taký dôležitý, kresťanské, nezávislé, staré, nové. Rozhodujúce sú vôľa a počet členov“.
A presne v tomto je problém. Učitelia, rovnako ako všetci zamestnanci na Slovensku musia pochopiť, že bez osobnej zaangažovanosti, bez schopnosti niečo obetovať a bez schopnosti vydržať sa nikam nepohnú.
Ak je naozaj problémom osoba predsedu odborového zväzu, tak neexistuje ľahšia cesta, ako povstupovať do odborov a do vedúcich pozícií odborov si zvoliť lepších a schopnejších.
Otázkou je, či všetci tí krikľúni a kritici, ktorí by to robili lepšie, vrátane spisovateľa a učiteľa Jaroslava Rumpliho, sú vôbec členmi niektorých z odborov pôsobiacich na pôde školstva.
Skrátená verzia tohto komentára vyšla v denníku SME.
Zdroj obrázku: www.ozpsav.sk
