Elizabeth Schulte z magazínu Socialist Worker recenzuje texty nemeckej revolucionárka Clary Zetkinovej z roku 1923 o fašizme – a poukazuje na lekcie, ktoré si z nich môže vziať ľavica dnes. Preklad Peter Takáč.
Po celosvetovom vzostupe pravicových síl sa potreba objasniť korene fašizmu, jeho históriu, a prečo a ako ho je možné poraziť, stáva veľmi naliehavou.
Jedným z najjasnejších mysliteľov o tejto téme bola nemecká socialistka Clara Zetkinová, ktorej spisy s názvom Boj s fašizmom: Ako bojovať a ako zvíťaziť prinášajú dnešnému obecenstvu dôležité vhľady do podstaty fašizmu, jeho vzťahu ku kapitalizmu a najefektívnejších spôsobov akými ho dokáže socialistické hnutie poraziť.
Ako popredná členka nemeckej Sociálno-demokratickej strany (SPD) do roku 1917, kedy spolu s Rosou Luxemburgovou participovala na založení neskoršej Komunistickej strany Nemecka, je Zetkinová na ľavicovej scéne známa pre svoju marxistickú analýzu ženského útlaku a pomoc pri zakladaní Medzinárodného dňa žien v roku 1910.
V jednej z najväčších socialistických strán tej doby, SPD, zastávala funkciu editorky časopisu Die Gleichheit (Rovnosť), publikácie zameranej na ženské robotníčky.
Spolu s Luxemburgovou a Karlom Liebknechom bola Zetkinová súčasťou mnohých z dôležitých debát v rámci SPD, vrátane tej s ďalším vedúcim členom, Eduardom Bernsteinom, ktorá postavila do opozície socialistickú víziu revolučnej premeny spoločnosti a Bernsteinovú ideu, že socializmus je možné dosiahnuť sériou reforiem.
Zetkinovej boj proti reformizmu v jej strane pokračoval až do začiatku prvej svetovej vojny, keď spolu s revolucionárskou menšinou v SPD zastávala antiimperialistický postoj, vrátane opozície voči kolonializmu a pretekov v zbrojení, ako aj výzvy na hromadnú akciu za zastavenie prichádzajúcej vojny.
Svoje postoje prezentovala na stránkach časopisu Gleichheit a vo Švajčiarsku zorganizovala medzinárodnú mierovú konferenciu žien, na ktorej sa zasadzovala za to, aby sa pracujúci spojili proti vojne a svojim vládcom naprieč hranicami.
Zetkinová, Luxemburgová a Liebknecht v týchto debatách o vojne v rámci SPD prehrali. Namiesto toho, aby viedla opozíciu proti vojne stála SPD na strane nemeckej vládnucej triedy a poslala pracujúcu triedu Nemecka na jatky. Zetkinová a jej súdruhovia vytvorili Ligu Spartakovcov, ktorá sa neskôr stala ústrednou súčasťou KSN, založenej v roku 1918.
V januári 1919, v odpovedi na ľavicové povstanie, nariadil nemecký kancelár a člen SPD nemeckej armáde a pravicovým vojenským jednotkám Freikorps – predchodca nacistov – zatknúť lídrov tejto vzbury. Luxemburgová a Liebknecht boli zajatí, mučení a popravení.
Pád nemeckého monarchu, Cisára, v novembri 1918 vytvoril priestor pre to, aby sa socialistická revolúcia podobná tej, ktorá sa udiala v Rusku stala skutočne možnou. Žiaľ, revolúcia bola porazená.
Socialistická ľavica sa musela vyrovnať s ďalším desivým vývojom – temnými výhonkami fašizmu zakoreňujúcimi sa v Európe. To bolo jedným zo Zetkinovej najväčších bojov, za ktorý jej patrí ďalšie uznanie za analýzu prvotného stelesnenia sa fašizmu v Taliansku a za jej záväzok vybudovať opozíciu proti fašizmu na svetovej úrovni.
X X X
Píšúc v roku 1923 v počiatkoch vzostupu diktátora Benita Mussoliniho k moci v Taliansku, Zetkinová v úvodných stranách Boja s fašizmom ozrejmuje, že toto kontrarevolučné hnutie je novým fenoménom, odlišným od bežného teroru kapitalistickej triedy:
“V žiadnom prípade nejde o odplatu buržoázie za militantné povstanie proletariátu. V historických pojmoch a objektívne vzaté je fašizmus predovšetkým trestom za to, že proletariát neuskutočnil a neposunul revolúciu, ktorá začala v Rusku. A základňa fašizmu neleží v malých stavoch, ale širokých sociálnych vrstvách, širokých masách, zasahujúcich dokonca aj do proletariátu.
Musíme pochopiť tieto podstatné rozdiely preto, aby sme sa s fašizmom dokázali vyrovnať úplne. Iba vojenské prostriedky si ho nedokážu podmaniť, ak smiem použiť tento termín; musíme s ním zápasiť na zemi politicky a ideologicky.”
Fašizmus, tvrdí Zetkinová, sa zásadne líši od kapitalistickej reakcie na úsilie pracujúcich chopiť sa moci – je to viac ako len kontrarevolučný čin násilia a teroru. Táto analýza stála v ostrom kontraste voči reformistickým sociálnym demokratom, s ktorými sa v tom čase Zetkinová prela.
Zetkinová sa pozerala na príklad Talianska, kde počiatočná revolta pracujúcich, inšpirovaná ruskou revolúciou roku 1917, dosiahla vrchol v roku 1920, keď sa pracujúci chopili fabrík, obsadili ich a sformovali robotnícke rady, aby ich mohli riadiť a aby ich skupiny ozbrojených pracujúcich mohli brániť.
Hnutie továrenských rád sa rozšírilo po Taliansku, do ktorého boja sa pridávali aj vojaci a roľníci. Začalo sa zdať, že revolučné prevzatie moci pracujúcimi je možné.
Nanešťastie, organizácie, ktoré mohli pomôcť posunúť tento boj ďalej, ako Socialistická strana a odbory, v tejto snahe neuspeli. Vlna revolty sa otočila a pracujúci boli demoralizovaní.
V dôsledku tohto nedostatočného chopenia sa moci boli organizácie pracujúcich oslabené a zraniteľné voči útoku. Fašisti, opierajúci sa o časti vládnucej triedy a polície, dokázali prevziať iniciatívu, terorizovať a zabiť tisícky pracujúcich a roľníkov a pokúsili sa zničiť organizácie pracujúcich.
Mussolini a fašisti sa dostali k moci v roku 1922 a pristúpili k úplnému zničeniu robotníckyh organizácií.
X X X
V rukopisoch z roku 1923 bola Zetkinová prvou, kto hlasito upozorňoval na tento nový fenomén, odhalil jeho charakter a ukazoval, ako ho poraziť. Po tom, ako poukázala na to, že fašizmus je čímsi novým, priblížila podmienky, v ktorých vzniká:
“Vidíme fašizmus ako prejav úpadku a rozpadu kapitalistickej ekonomiky a ako symptóm rozkladu buržoázneho štátu. Dokážeme bojovať s fašizmom iba vtedy, ak pochopíme, že burcuje a zametá širokými sociálnymi masami, ktoré prišli o niekdajšiu bezpečnosť svojej existencie a spolu s tým často aj o vieru v spoločenský poriadok.”
Fašizmus sa snaží apelovať na masy, no obzvlášť sa snaží oslovovať vrstvy strednej triedy, ktoré čelia upadajúcej životnej úrovni a rastúcej neistote – tých, ktorí “zažívajú kolaps v nádeji, že sa to vo vojne zmení,” ako napísala Zetkinová o talianskom príklade.
No fašizmus sa snaží verbovať z iných sociálnych tried. Zetkinová tvrdí, že fašizmus “sa stal útočiskom všetkých politicky bezprízorných, sociálne vykorenených, olúpených a sklamaných. A to, čo už dlhšie neočakávajú od revolučnej proletárskej triedy a od socializmu, dúfajú, že dosiahnu najschopnejšie, silné, rozhodné a hrubé elementy každej sociálnej triedy.”
Po rozdrvení robotníckej revolúcie sa fašizmus usiluje osloviť tieto široké vrstvy, ktoré sa mohli cítiť byť donútené podporovať boj pracujúcich na jeho vrchole.
Na to, aby ich oslovil si môže fašizmus nasadiť aj antikapitalistický náter. Tak, napríklad, Mussolini tvrdil, že chce zlepšiť životy pracujúcich a podporovať práva žien, osemhodinový pracovný deň a zvýšenie minimálnej mzdy. Tvrdil, že chce vytvoriť “fašistické odbory”. Keď sa Mussolini dostal k moci, tieto podmienky nezmenil.
Na to, aby spojil dokopy všetky tieto časti spoločnosti propaguje fašizmus národný šovinizmus a posilňuje národnú jednotu, takže propaguje vojnu a militarizmus.
Zetkinová opisuje aj význam násilného teroru fašistov – kľúčovú úlohu, ktorú hrali fašistické gangy v uliciach na vybičovaní strachu, napádaní odborov a iných, všetko preto, aby zabránili akejkoľvek nezávislej odvete pracujúcej triedy.
Tvrdí, že v určitom chvíli časti kapitalistickej triedy nevidia inú alternatívu voči hrozbe prevzatia moci pracujúcimi ako podporovať a financovať fašistov – keď si uvedomujú, že buržoázny štát nemá moc zatlačiť pracujúcich alebo viesť:
“Buržoázia sa viac nemôže spoliehať na bežné silové prostriedky štátu, aby zabezpečila svoju triednu nadvládu. Na to potrebuje nezákonné a neštátne silové nástroje. Tie ponúka pestré zhromaždenie tvoriace fašistickú zberbu. To je dôvod prečo buržoázia podáva fašizmu ruku za bozk, dáva úplnú slobodu jeho činom navzdory všetkým písaným a nepísaným zákonom. A ide ešte ďalej. Živí fašizmus, udržiava ho, podporuje jeho rozvoj všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii v rámci politickej moci a hord peňazí.”
X X X
Ak to zhrnieme, Zetkinovej analýza ponúkla niečo celkom iné, ako názory doby – ako tej vlastnej tak aj tej dnešnej. Podstatným pre to, ako chápala zničenie fašizmu bolo, že pracujúca trieda sa musí organizovať pre obranu seba a svojich organizácií, vrátane ozbrojených jednotiek sebaobrany. Napísala:
„V súčasnosti má proletariát naliehavú potrebu sebaobrany voči fašizmu a táto sebaobrana proti fašistickému teroru nesmie byť ani na chvíľu zanedbaná. V stávke je osobná bezpečnosť proletárov a samotné prežitie ich organizácií.
Sebaobrana proletárov je najdôležitejšou nutnosťou. Nesmieme bojovať proti fašizmu tak, ako to robili reformisti v Taliansku, ktorí ich prosili spôsobom „nechaj ma na pokoji a potom ja nechám na pokoji teba“. Naopak! Násiliu čeľte násilím. No nie násilím vo forme individuálneho teroru – ten určite zlyhá. Ale skôr násilím ako moci revolučne organizovaného proletárskeho triedneho boja.“
Na porazenie fašizmu ho podľa Zetkinovej nie je možné ignorovať, ale musia mu čeliť široké vrstvy robotníckych organizácií, vrátane tých s odlišnými politickými názormi, ktoré nemusia súhlasiť so socializmom, aby ho spoločne porazili. Písala:
„Fašizmus sa nepýta, či má duša továrenského robotníka biele a modré farby Bavorska; čierne, červené a zlaté farby buržoáznej republiky; alebo červenej zástavy s kladivom a kosákom. Nepýta sa, či robotník chce obnoviť dynastiu Wittelsbachovcov (Bavorska), je nadšeným fanúšikom (lídra SPD a nemeckého prezidenta) Eberta, alebo či by uvítal, aby sa náš priateľ (líder KS Heinrich) Brandler stal prezidentom Nemeckej sovietskej republiky.
Jediné, na čom fašizmu záleží je, že keď stretne triedne uvedomelého proletára, tak ho utlčie k zemi. Z toho dôvodu sa musia pracujúci spojiť za boj bez straníckych odlišností alebo odborovej príslušnosti.“
Ruka v ruke s týmito argumentami o porazení fašistov trvala Zetkinová na nutnosti kompletnej transformácie kapitalistickej spoločnosti. Pracujúci majú moc poraziť fašizmus, napísala, a v tomto procese sa obnažujú protiklady kapitalizmu a ukazuje sa nutnosť revolúcie.
Zetkinovej dôraz na medzinárodný boj a význam robotníckych a socialistických organizácií vedúcich tento boj na celom svete je kľúčový – a mal by byť dnes prínosný pre tých, ktorí sa snažia pochopiť svetový vzostup pravice.
Ako ukazuje, fašizmus môže nadobudnúť rozličných foriem v závislosti na krajine, kde sa zoskupí a na základe týchto hrozivých opakovaní musí byť identifikovaný. No pochopenie charakteru fašizmu a toho, ako ho poraziť musí zdieľať celá medzinárodná pracujúca trieda.
Krátené.
Foto: Wikimedia.
