„Domnívám se, že po pádu Sovětského svazu začalo lidem často připadat trapné mluvit o revoluci nebo o potřebě revoluce,“ tvrdí v jednej zo svojich troch Sanfranciských prednášok sociológ John Holloway. Českým a slovenským čitateľom ich pod názvom V kapitalismu. Proti kapitalismu. Za hranice kapitalismu sprístupnilo vydavateľstvo Neklid. Po tridsiatich rokoch od kolapsu tzv. Východného bloku prestáva byť diskusia o revolúcii tabu a John Holloway nás pozýva odznova ju premyslieť. Navrhuje, aby sme tentokrát začali rétorickým a obratom od pracujúcej triedy k – „my“.
John Holloway u nás môže byť známy väčšmi v anarchistických než marxistických kruhoch, ide totiž o jedného z najvýznamnejších teoretikov spätých so zapatistickým hnutím. Ešte predtým, než sa presťahoval k vzbúrencom na juhu Mexika a začal tam pôsobiť na Universidad Autónoma de Puebla, zaoberal sa kritickou teóriou (zvlášť Adornom), či talianskou autonomistickou tradíciou. Ako upozorňuje autor predslovu Andrej Grubačić, tieto vplyvy sú v Hollowayovom myslení zreteľne prítomné, hoci ich doň integruje polemicky. (Poznámka na okraj: v tomto prípade by predslov svoju úlohu lepšie splnil azda ako doslov, keďže je pojmovo aj hutnosťou omnoho náročnejší než samotné Hollowayove prednášky a bol by tak ich lepším súhrnom a zhodnotením než úvodom a predstavením.)
Tri prednášky zaradené do knihy Holloway predniesol v r. 2015 V Kalifornskom inštitúte integrálnych štúdií v San Franciscu. Venujú sa vysvetleniu konceptuálneho a rétorického obratu k „my“ ako revolučnému subjektu, objasňujú napätie medzi kapitalizmom a individuálnym aj spoločenským bytím a napokon naznačujú pôvod krízy kapitalizmu a cesty von nielen z nej, ale aj systému ako takého. Doplnkom je bibliografická poznámka, v ktorej Holloway akcentuje dôležitosť čítania Kapitálu, a špeciálnym bonusom českojazyčného vydania prepis prednášky (a podobne ako pri ostatných, aj diskusie k nej), ktorá zaznela pri príležitosti Hollowayovej návštevy Prahy v r. 2011.
Prečo autor kladie taký dôraz na „my“, ktorým svoju sériu prednášok začína? Východiskový bod diskurzu je podľa neho totiž zásadným. Kým marxistická analýza tradične začína od teórie nadvlády či vykorisťovania, Holloway navrhuje odraziť sa od pozitívne pojatého „my“ ako revolučného subjektu, ktorým chce predísť uzavretiu sa v limitujúcom rámci chudoby či podriadenosti. Nie je to totiž len dištanc vznikajúci vtedy, keď hovoríme v tretej osobe o pracujúcej triede, čo Holloway odmieta: za podstatné považuje hovoriť o našom bohatstve, nie chudobe, čím sa akcent posúva na naše bublajúce tvorivé schopnosti hatené priehradou abstraktnej práce.
Čitateľa môže napadnúť podobná námietka ako poslucháča v hľadisku: čím je „my“ obmedzené, kde sú jeho hranice? Holloway z tohto subjektu apriórne nevylučuje ani vrcholových manažérov, „jestli chtějí skoncovat se svojí kariérou,“ abstrahuje totiž od konkrétnej osoby k metódam organizácie: kapitalistické, buržoázne hierarchické formy sú podľa neho nekompatibilné so zámerom zhromaždení, preto dochádza k prirodzenému vylúčeniu nositeľov istých organizačných foriem z revolučného subjektu.
Máme tušenie, kto do „my“ nepatrí, ale kto áno? „’My’ jsme slovesa, ‘my’ jsme antiinstitucionální. ‘My’ přetékáme, ‘my’ jsme slovesa a ne podstatná jména, a hlavně ‘my’ jsme dělající a ne pracující. ‘My’ jsme vlastně dělající, kteří stojí proti práci. ‘My’ jsme tvůrci, kteří se staví proti uvěznení naší činnosti ve formě práce.“ Gramatika (anti)kapitalizmu, s ktorou Holloway pracuje aj pri iných príležitostiach, síce stojí za pozornosť, ale obsah a vymedzenie „my“ ostávajú aj po prečítaní celej knihy stále vágne.
Či Holloway uvažuje o revolučnom subjekte alebo revolučnej praxi, vnútroľavicových sporoch alebo alternatívach k zavedeným inštitúciám, neustále pripomína limitnosť svojho (nášho) poznania a mnoho pochybností, ktoré ho (nás) pri vzdore kapitalizmu sprevádzajú. Pri súčasnom výtlaku ľavice (nepočítajúc do nej liberalizmus) ide o všeobecnú skúsenosť jej sympatizantov, preto možno oceniť Hollowayovu úprimnosť a pokoru, na druhej strane je však v jeho prednáškach opatrnosti – či skôr vágnosti – až primnoho. Pri ťažiskových teoretických myšlienkach ostáva pri náznaku, akoby ich len nastreľoval pre ďalšie domyslenie, praktické odpovede pre prax neprichádzajú – strácajú sa v sieti trhlín (autonómií), ktoré majú narúšať štruktúru kapitalizmu. „Jedinou cestou kupředu je to, […] aby tyto praskliny a trhliny v kapitalistickém systému byly čím dál větší a aby pracovaly v součinnosti,“ konštatuje Holloway, a priliehavo dodáva, že „otázka, kterou si můžeme položit je, jakým způsobem mohou tyto trhliny pracovat v součinnosti. A odpověď je nasnadě: ‘My nevíme.’“ Autor tejto recenzie sa vonkoncom nedomnieva, že by ponúkal viac odpovedí než Holloway, avšak je opodstatnené formulovať otázku, aký ma význam opakovane prízvukovať svoje (naše) tápanie. V primeranosti pôsobí úprimne, v nadmernosti bezradne. O to urgentnejšie sa pri čítaní prednášok javí nutnosť pokúšať sa jednak teoreticky konceptualizovať súčasné nové krízové mutácie kapitalizmu, jednak v boji podnikať praktické kroky: a to aj za cenu omylov. Tu je namieste Hollowayova výzva: „Idea vytváření trhlin znamená vytváření revoluce tady a teď. Nebudeme čekat, nemůžeme čekat.“ Intuitívne si vyčkávanie na revolučný moment už nemôžeme dovoliť, ale čo na to teória po Leninovi?
Jedným z aktuálnych sporov ľavice je politika identít: otázka, či vôbec, a ak áno, v akej forme a rozsahu sa ňou zaoberať. Holloway formuluje antiidentitársku pozíciu: netvrdí, že identita nemá politický význam alebo by mala stáť celkom mimo pozornosti socialistov, ale vníma ju ako konfliktnú s jeho veľkoryso pojatým „my“: vytvára odstup. „Můžeme říct tak, jak to, tuším, dělají zapatisté, že ‚my‘ jsme původní obyvatelé, ale nejen to. Můžeme říct, že ‚my‘ jsme gayové, ale nejen to. ‚My‘ jsme ženy, ale nejen to, nebo že ‚my‘ jsme Irové, ale nejen to. Když však neřekneme, ‚ale nejen to‘, stává se z toho reakční postoj.“ Na príklade zapatistov demonštruje význam toho, že sú hnutím „za ľudstvo“, nie „len“ domorodým hnutím. Ak by to tak nebolo, tvrdí Holloway, mohli by sme si povedať: „Skvělé, velmi dobré, projevíme vám naši solidaritu, je to dobře, že něco děláte, fajn,“ ale nemuselo by to v nás vzbudiť spoluúčasť, stotožnenie sa nutné pre priamu, aktívnu a vytrvalú angažovanosť. Naráža tak na parciálne emancipačné hnutia, ktorým chýba univerzalita socializmu či komunizmu. Boje žien, ľudí rôznych farieb pleti alebo sexuálnych či rodových menšín a ďalších marginalizovaných skupín musia byť integrované do všeobecného ľavicového emancipačného projektu, zohľadňujúc prirodzené špecifiká jednotlivých zápasov a pozícií.
Pozornosti čitateľa by nemala (a pri rozsahu jej venovanej ani nemôže) ani „podvojná povaha práce“ (povedané marxovsky), teda „robenie“ a „práca“ (povedané hollowayovsky). Autor originálne (a abstraktne) chápe výrobné prostriedky u Marxa v ich pôvode – ľudskej tvorivosti, potencii konať – a v takomto zmysle poníma triedny boj ako zápas o to, kto má kontrolu nad týmito človeku vlastnými atribútmi: či je to človek-disponent sám alebo kapitalista. Ak je dialektickou podstatou človeka konanie (je teda činiteľom) a nie len samotné bytie (nie je len bytosťou), potom tým, že je v kapitalizme človek nútený konať inak ako podľa svojej vôle (často priamo proti nej), prichádza o svoju ľudskosť, odcudzuje sa. Kapitalizmus je podľa Hollowaya „systémom frustrácie“, keďže nám neumožňuje slobodne nakladať so svojím duševným a telesným bohatstvom, upiera nám dôstojnosť, „nedovoluje nám rozvíjet naše konání, naši tvůrčí schopnosti.“
Okrem uvedených ťažiskových motívov nájdeme na stránkach knihy aj niekoľko úvah podnecujúcich k uvažovaniu odkláňajúcemu sa od tela prednášok: spomenúť možno Hollowayovu otázku, prečo neustále prehodnocujeme koncept ľavice, ale sotva si možno spomenúť, kedy sme sa naposledy zaoberali redefinovaním pravice (ani tá nie je výnimkou z dialektickej dynamiky), či úlohu teoretikov, intelektuálov a kritikov v konštelácii, kedy nepredstavujú leninistickú avantgardu pracujúcej triedy, ale skôr artikulovateľov skúseností a poznania intuitívne prítomných v „my“.
V kontraste k predslovu Hollowayove prednášky čitateľa prekvapia svojou prístupnosťou, ľahkosťou a hovorovosťou, ako také môžu byť podnetom k diskusii aj s čitateľmi, ktorí nestoja celkom mimo ľavicovej teórie, ale ešte v nej nie sú doma. Bez toho, aby to robil s explicitným zámerom, Holloway objasňuje význam dialektického uvažovania, praktickej zapatistickej skúsenosti, marxistickej teórie (zvlášť jej filozofických a antropologických aspektov) a sebareflexie revolučného subjektu disponovaného k okamžitému konaniu v smere jedného z troch typov trhlín kapitalizmu: časovej (voľný čas mimo práce), priestorovej (územia a priestory vyňaté z logiky kapitalizmu) a činnostnej (konanie voči priateľom, rodine ap.). V priebehu čítania môže vyrušovať repetitívnosť (zohľadnime však, že ide o prepis prednášok z troch dní) a najmä prílišná všeobecnosť, nedotiahnutosť či letmosť v odpovediach na otázky z auditória, ale tie sa v priebehu večera-dvoch pri čítaní knihy dajú zniesť výmenou za účasť na „politike dialógu“, ako ju presadzuje Holloway. „A jestliže je [zkušenost se směrovaním proti práci, zkušenost s děláním toho, co považujeme za žádoucí a nezbytné] hlubokou zkušeností nás všech, znamená to, že hlubokou součastí nás všech je antikapitalismus, že na tom být antikapitalistou nebo antikapitalistkou není nic zvláštního. Naštěstí je to ta nejobyčejnější věc na světě.“
John Holloway: V kapitalismu. Proti kapitalismu. Za hranice kapitalismu. Sanfranciské prednášky
Preložil Vadim Barák
Praha: Neklid, 2019
Fotografia: John Holloway počas svojej berlínskej prednášky v r. 2011. Zdroj: Rosa Luxemburg Stiftung/Wikimedia Commons.
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.
