O revolučnom kresťanstve

od Tony Benn

V adventnom období prinášame preklad klasickej prednášky Tonyho Benna o revolučne spoločenskom rozmere kresťanského učenia. Z britského magazínu Tribune prekladá Martin Makara.

Tony Benn, najznámejší britský socialista, sa narodil do kresťansky nonkonformnej rodiny. Bennova matka, Margaret Wedgewood Bennová, bola teologičkou a zakladajúcou členkou Spolku cirkvi bojujúcej, z ktorého neskôr vzišlo Hnutie za vysviacku žien.

Margaret bola pre Benna inšpiráciou – naučila ho, že biblický príbeh je založený na boji medzi „kráľmi, ktorí mali moc, a prorokmi, ktorí mali pravdu a česť“.

V dospelosti sa Benn označoval za „kresťanského agnostika“. Nebol si istý existenciou Boha, ale veril v „Ježiša proroka, nie Krista kráľa“; veril v historického Ježiša – „tesára z Nazaretu“ – ktorý kázal sociálnu spravodlivosť a rovnosť.

Čitateľom predkladáme text prednášky, ktorú predniesol v novembri roku 1980 v kaplnke patriacej k Mansfield College v Oxforde. Benn sa v nej zamýšľa nad revolučným pozadím Kristovho posolstva a jeho vzťahu k socialistickému mysleniu.

Max Shanly

Spoločenský imperatív

Keď sa Ježiša jeden zo zákonníkov opýtal, ktoré prikázanie je zo všetkých najdôležitejšie, odpovedal mu takto:

Najdôležitejšie je toto: Počuj, Izrael! Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou. Druhé je toto: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Iného väčšieho prikázania ako sú tieto, niet. (Evanjelium podľa Marka, 12:29)((Citácia  pochádza z ekumenického prekladu Biblie dostupného na stránke Slovenskej biblickej spoločnosti. Všetky nasledujúce citácie z Biblie sú z rovnakého zdroja, pozn. prekl.))

Ktokoľvek sa rozhodne pustiť do štúdia učenia historického Ježiša – sám nie som ničím viac než študentom-služobníkom – sa pri skúmaní jeho revolučného odkazu musí odraziť od týchto slov.

Slovom „revolučný“ nemôžeme preceniť vplyv, aký má na človeka prijatie kresťanskej viery, osobné znovuzrodenie a neochvejnosť istoty večného života.

Mnoho cirkví sa dodnes viac zaoberá kázaním osobnej spásy než spoločenským imperatívom, ktorý počujeme z Ježišovej odpovede zákonníkovi.

Celé generácie klerikov spisovali konfesie a slúžili liturgie, študovali mystické aspekty teológie a činili sa v rôznych cirkevných štruktúrach, aby vyložili Božie slovo veriacim. Pomáhali si pri tom rôznymi disciplínami.

Cirkevná a svetská moc sa často spájali, aby si silou establišmentu zaistili podriadenosť ľudí autoritatívnym požiadavkám cirkvi a štátu.

Za takýchto okolností sa spoločenské imperatívy lásky k blížnemu stali vágnym a všeobecným prikázaním, ktoré bohatým a mocným káže prejavovať svoju lásku dobrotou a milosťou, kým chudobní ju majú oplácať trpezlivosťou a pokorou.

Cirkev uisťovala bohatých aj chudobných, mocných aj bezmocných o tom, že na druhom svete bude každý spravodlivo odmenený a všetko utrpenie a nespravodlivosť naveky vymiznú.

Láska k blížnemu

Neprekvapuje nás, že takýto výklad Ježišovho učenia sa chudobným nepáčil. Prekukli, o čo v ňom ide, a odmietli prijať nespravodlivosť, ktorá im bola v pozemskom svete prisúdená. Mimo rámca zabehnutých cirkví (a paralelne popri nich) sa praktické prikázanie skutočnej lásky k blížnemu vychádzajúce z našej univerzálnej ľudskosti vyvíjalo celkom svojráznym spôsobom.

Radikálny výklad Ježišovho učenia sa rozšíril všade tam, kam sa dostala aj Biblia. Neprekvapuje teda, že vysokopostaveným orgánom tak veľmi záležalo na tom, aby sa Sväté písmo nedostalo do rúk laikom. Rozširovaním Biblie sa posolstvo sa šírilo rýchlo a k veľkému publiku, do ktorého patrili aj tí, pre ktorých bolo spoločenské pôsobenie omnoho dôležitejšie a zmysluplnejšie než výzvy k osobnej spáse.

H. G. Wells sa vo svojej histórii sveta (sám bol ateistom) takto vyjadril o revolučnej povahe Ježišovho učenia:

Ak uvážime, čo Ježiš tak prostoreko povedal, môžeme sa azda diviť, že všetci bohatí a úspešní sa desili tohto cudzieho učenia, ktoré mohlo zničiť ich svet? Všetky tie drobné osobné výhrady, ktoré prechovávali k imperatívu služby spoločnosti, Ježiš vyťahoval na svetlo obecného náboženského života. Bol ako neúprosný poľovník na morálne poklesky, ktorý ľudí duril z ich pohodlných brlohov, kde dovtedy žili. Na jasnom výslní jeho kráľovstva nebolo priestoru pre majetok, privilégiá, pýchu a nadradenosť; nebolo tam miesta pre zištné pohnútky a iné ocenenia, než je láska.

 

Môžeme sa azda diviť ľuďom, ktorí z toho boli zmätení a vo svojej zaslepenosti ho hanili? Dokonca ani jeho vlastní učeníci netajili svoju nespokojnosť, keď im neušetril svetlo. Môžeme sa azda diviť, že kňazi rýchlo pochopili, že sa buď sa vytratí kňazstvo alebo on? Môžeme sa azda diviť, že keď sa rímski vojaci stretli s čímsi, čo presahovalo a spochybňovalo všetko ich poznanie, zareagovali divokým smiechom, nasadili Ježišovi tŕňovú korunu, odeli ho do purpuru a urobili si z neho karikatúru Cézara? Zobrať Ježiša vážne totiž znamenalo pristúpiť na neprebádaný a znepokojivý život, zanechať svoje staré návyky, ovládnuť svoje pudy a inštinkty, pokúsiť sa o bezprecedentné šťastie.

Tento radikálny výklad posolstva bratstva a jeho jasný protiestablišmentový náboj sa v histórii objavuje opakovane. Pracovali s ním Viklef, lollardi aj reverend John Ball ((Ján Viklef (1329 – 1384) bol anglický teológ a jeden z prvých zástancov reformy rímskokatolíckej cirkvi, ktorý pôsobil na univerzite v Oxforde. Na Viklefov odkaz nadväzovali lollardi, stredoveké anglické náboženské hnutie, ktoré pokračovalo v reformnom úsilí. Cirkev považovala lollardov za kacírov a prenasledovala ich. Do spätosti s Viklefom a lollardmi sa zvykne dávať kňaz John Ball (1338 – 1381), ktorý ale svoje nonkonformné názory verejne hlásal už prinajmenšom desať rokov pred Viklefom, pozn. prekl.)), ktorého podpora roľníckeho povstania stála v r. 1381 život.

Viera v „kňazstvo všetkých veriacich“, ktorá leží v jadre kongregacionalizmu ((Kongregacionalizmus je teologický prúd, ktorý za základnú a jedinú organizačnú jednotku cirkvi považuje cirkevný zbor. Ide o nehierarchický a komunálny cirkevný model, pozn. prekl.)), či quakerské „vnútorné svetlo“ dodnes utvárajú revolučný vplyv, ktorý vystavuje cirkevné hierarchie tlaku, že iný spôsob organizácie je možný. Revolučný náboj však nenáleží len cirkvi.

„Kráľovské právo od Boha“, ktorým pri obrane svojej moci šermoval Charles I., bolo zvrhnuté spolu s kráľom samotným. Revolúcia so sebou priniesla aj horlivú debatu o legitimite orgánov štátnej aj cirkevnej moci.

Rovnostári ((Anglické náboženské hnutie z obdobia anglickej občianskej vojny (1642 – 1651), ktoré sa zasadzovalo za suverenitu ľudu, rozšírenie volebných práv, rovnosť pred zákonom a náboženskú toleranciu, pozn. prekl.)) tvrdili, že „nerovnocenné postavenia pána a sluhu nemá v Novom zákone nijakej opory: v Kristovi niet reťazí ani slobody.“ Ich politickú filozofiu možno v kresťanskej terminológii vyjadriť takto:

Nerovnocenné postavenia pána a sluhu nemá v Novom zákone nijakej opory: v Kristovi niet reťazí ani slobody. Šľachta a aristokracia predstavuje „etnické a pohanské vymedzovanie sa“. V prírode ani Písme nieto opory preto, aby mal jeden človek ročný príjem tisíc libier, kým druhý ani jedinú. Bežný človek bol dosiaľ držaný v tme a nevedomosti, šľachte a aristokracii robil sluhu a otroka. Boh mu však otvoril oči a zjavil mu jeho kresťanskú slobodu.

Gerrard Winstanley ((Anglický filozof (1609 – 1676), predstaviteľ utopizmu, pozn. prekl.)) zašiel ešte o krok ďalej a Tvorcu definoval nie ako Boha, ale ako „Rozum“. Na tomto základe odmietol historickú obhajobu doktríny, že „človek by mal vládnuť človeku“:

Na počiatku Času urobil Rozum, veľký Tvorca, zo Zeme Spoločnú pokladnicu, a do nej uložil Zvery, Vtáky, Ryby a Človeka, pána tohto všetkého, ktorý mal Výtvor spravovať. Človek získal Nadvládu nad Zvermi, Vtákmi a Rybami, ale nezaznelo slovo, ktoré by ho urobilo pánom nad druhým človekom.

 

Dôvod je prostý: každý človek, muž i žena, je sám o sebe dokonalým tvorom. Rovnaký Duch, ktorý do človeka vložil Svet, aby mu mohol vládnuť, Človeka podriadil Rozumu, svojmu Tvorcovi. Ten od človeka chce, aby si bol sám svojim Učiteľom a Pánom. Nemusí teda putovať do diaľav, aby si našiel svojho Učiteľa či Pána, pretože nepotrebuje nikoho, aby ho učil. Pomazanie, ktoré Syn Človeka dostal, ho naučí všetkému.

 

Keďže sa však  človečina (kráľovná Zvierat) viac oddala Výtvoru než Duchu Rozumu a Pravdy… Nenásytnosť urobila z jedného človeka vládcu nad druhým a tým Ducha zabila, človek sa ocitol v reťaziach a stál sa sám sebe úbohejším Otrokom než mu dovtedy boli Zvery.

Kresťanstvo a demokracia

Takto vznikol most medzi kresťanstvom a sekulárnym humanizmom, ktorým sa odovzdávalo posolstvo bratstva a sesterstva. Bol to most pre etiku, ktorá nie je naviazaná na vieru. Dnes na ňom hustne dvojsmerná premávka ľudí a myšlienok. Kresťania aktívni v politike idú jedným smerom. Humanisti sa opačne vracajú k štúdiu Ježišovho učenia.

V teologickom zmysle je medzi kresťanmi na jednej strane a humanistami na druhej strane obrovský rozdiel. Nedá sa však vyhnúť záveru, že revolučné myšlienky odvodené z Biblie a slov tesára z Nazaretu ovplyvnili stovky miliónov ľudí, ktorým v prvom rade záleží na láske k blížnemu vyplývajúcej z našej spoločnej ľudskosti, menej už na mystike, liturgiách a nezáživných kázňach.

Množstvo kresťanských hodnôt prešlo týmto mostom, aby sa stali súčasťou našej spoločnosti ako „posvätné“ ľudské práva, ktoré by sa v politike mali presadzovať. Americkí kolonialisti vo svojej Deklarácii nezávislosti v r. 1776 prehlasujú:

Pokládáme za samozřejmé pravdy, že všichni lidé jsou stvořeni sobě rovni a jsou nadáni jistými nezcizitelnými právy, mezi něž patří právo na život, svobodu a budování osobního štěstí. Že k zajištění těchto práv se ustavují mezi lidmi vlády, odvozující svou oprávněnou moc ze souhlasu těch, jimž vládnou. ((Citácia je z českého prekladu Deklarácie nazávislosti dostupného na Wikipedii, pozn. prekl.))

Mohli by sme citovať množstvo ďalších príkladov. Environmentalisti a ekológovia tvrdia, že sme všetci správcami Zeme: v mene našich bratov a sestier, našich detí a vnúčat. To my máme morálnu a politickú zodpovednosť za ochranu ich práva žiť v zdravom prostredí. Títo bojovníci za záchranu Zeme sú revolucionármi, pretože odmietajú vykorisťovanie planéty a jej obyvateľov feudalizmom, kapitalizmom či akoukoľvek inou pozemskou mocou.

Aj hlboké presvedčenie, že svedomie stojí nad zákonom – pretože svedomie je od Boha a zákony od ľudí – je vysoko revolučné. Rovnako aj zápasy, v ktorých sa toto presvedčenie uplatňuje. Tí, ktorí v nich zahynuli, sú skutočnými pioniermi našich občianskych slobôd – a to vrátane náboženských a politických práv.

Avšak azda najdôležitejším dedičstvom, ktoré vychádza z Ježišovho učenia, je demokracia sama: so všetkými politickými ideami, ktoré s ňou sú späté.

Ak sme „strážcami svojich bratov a sestier“ ((„Tu sa Hospodin spýtal Kaina: „Kde je tvoj brat Ábel?“ On odvetil: „Neviem. Som azda strážcom svojho brata?“ (Genezis, 4:9) Pozn. prekl.)), potom „ublíženie jednému je ublíženie všetkým“. Tieto slová sú koreňom väčšiny súčasných predstáv o odborárskej solidarite a morálnej zodpovednosti.

Aj univerzálne volebné právo vychádza z práva na humánne zaobchádzanie s každou ľudskou bytosťou, pretože pred Bohom sme si všetci rovní. Detto platí pre tlak na sociálnu spravodlivosť a rovnosť, ktorý môžu voliči vyvinúť pri volebných urnách. A inak to nie je ani pri internacionalizme, ktorý je bytostnou súčasťou socializmu. Ten nikdy neuznával nijaké ospravedlnenie nacionalizmu, ktoré by bolo od Boha. Všetko toto je krásne zhrnuté v texte Veľkej charty, ktorú chartisti ((Chartisti boli britským politicko-reformným hnutím pracujúcej triedy, ktoré pôsobilo medzi rokmi 1838 až 1857, pozn. prekl.)) zverejnili v r. 1842:

Veľké Politické Pravdy, za ktoré sa posledné polstoročie bojovalo, konečne pozdvihli ubitých a ponížených Bielych Otrokov Anglicka k uvedomeniu si svojej zodpovednosti k sebe, svojim deťom i krajine. Desaťtisíce pracujúcich odhodili svoje náradie. Vaši majstri sa trasú z vašej sily a masy v očakávaní sledujú túto obrovskú krízu, ktorú sme vyvolali. Skončili sa časy, keď bol pracujúci spoločnou korisťou pánov a vládcov. Myseľ otroka sa rozžiarila lúčom poznania a on pochopil, že všetko bohatstvo, blahobyt a tovar, všetko hodnotné, užitočné a krásne vzišlo z jeho rúk; vníma, že jeho komora zíva prázdnotou, telo má sotva odeté, deti sú bez jedla a on sám bez nádeje, jeho myseľ je prenasledovaná a telo trestané a obrovské bohatstvo, luxus a hojnosť sa pritom kopia v palácoch pánov, plnia sýpky utláčateľov. Príroda, Boh aj Rozum stoja proti tejto nerovnosti a preto ju musí búrka ľudového volania raz a navždy zniesť zo sveta.

Ide len o pár z dôvodov, prečo sa toľkí britskí demokratickí socialisti obracajú k Ježišovmu učeniu ako hlavnému a trvalému zdroju politickej inšpirácie, myslenia a konania. Mnohí kresťania sa môžu obávať, že takto otvorene sekulárny výklad Ježišovho učenia povedie k úplnému odcudzeniu priaznivcov tohto výkladu od kresťanského presvedčenia. Majú za to, že bez prijatia osobného Boha, ktorý ako otec bdie nad bratstvom a sesterstvom všetkých ľudí, Kristovo učenie stráca svoj zmysel a degeneruje do prostej etiky.

Aby sme sa s týmto argumentom mohli vysporiadať, musíme sa vrátiť späť do histórie a zvážiť, ako sa kresťanstvo vyrovnalo s výzvou prírodných vied, ktoré boli v minulosti považované za nie menšie ohrozenie kresťanstva, než je dnes sekulárny socializmus.

Kresťanstvo, veda a socializmus

Počas minulých storočí sa kresťanská viera vymedzovala tak, že od svojich vyznávačov vyžadovala odmietavý postoj k výsledkom vedeckého skúmania sveta či pôvodu človeka, ak boli v rozpore s knihou Genezis. Galileo by vedel hovoriť.

Darwina pranierovali za jeho spis O pôvode druhov a nevôľa sa zniesla aj na tie vedecké diela, ktoré spochybňovali doslovný výklad Starého zákona. Darwin musel v roku 1870 priznať: „Mojou teológiou je chaos. Nedokážem svet vnímať inak ako výsledok slepej náhody. Nevidím nijaký dôkaz, že by bol svet zmysluplne navrhnutý, ba dokonca, že by bol navrhnutý vôbec nejako.“

Darwin sa stal agnostikom a pochovali ho vo Westminsterkom opátstve. Dnes by sa našlo len málo kresťanov, ktorí by mali s jeho teóriou evolúcie problém.

Vedcov, ktorí skúmajú fungovanie sveta, už nechápeme ako heretikov. Kresťanský fundamentalizmus je tolerovanou pozíciou. Keďže už fundamentalisti nedisponujú politickou mocou, ktorou by mohli vedcov prenasledovať, tí nemajú nijaký záujem na diskreditácii fundamentalizmu. Veda aj kresťanský fundamentalizmus koexistujú v mieri. Boj sa skončil. Šlo o boj proti cirkvi, nie proti Ježišovmu učeniu.

Ako by však mali kresťania reagovať na výzvu sekulárneho socializmu a marxizmu, ktoré viac než storočie vedome stavali hrádzu medzi bratskou a sesterskou spolupatričnosťou veriacich a cirkvou so všetkými jej dogmami a tajomstvami? Socialisti sú presvedčení, že trvajúce podkopávanie našej spoločnej ľudskosti sa neodvíja len (alebo najmä) z hriešneho konania jednotlivcov, ale je inštitucionalizované v štruktúrach ekonomickej, priemyselnej a politickej moci. Túto moc môžu kresťanské cirkvi podporovať, udržiavať či dokonca svätiť a popri tom odvracať pohľad od neriešených nespravodlivostí.

Socialisti majú za to, že lásku k blížnemu treba hľadať v tomto svete a nečakať až na ďalší. Neveria, že kňazské prikázania týkajúce sa osobného konania – „Buď dobrý! Buď láskavý!“ – môžu byť náhradou za ďalekosiahle reformy, ktoré si vyžadujú kolektívnu politickú akciu.

Socialistický výklad podobenstva o milosrdnom samaritánovi štylizuje mnohé cirkvi a duchovných do úlohy kňaza a levitu, ktorí nevšímavo prešli po opačnej strane cesty; socialistickú pozíciu stotožňuje s milosrdným samaritánom, ktorého menej trápila osobná spása zúboženého a ubitého pútnika než urgentná potreba poskytnúť mu zdravotnú pomoc, prístrešie a jedlo – tu a teraz.

Dokiaľ nebudú kresťania schopní inštitucionálne a politicky reagovať na túto socialistickú výzvu, ich viera nemôže byť ničím iným než únikom z reality, ba dokonca únikom z výzvy, ktorú pred nás stavia sám Ježiš. Vo svete, ktorý definuje brutálne násilie a vykorisťovanie režimami všetkých druhov, nie je kresťanský eskapizmus o nič prijateľnejší než bol na ceste do Jericha.

Ježišovo učenie, Marxovo písmo

Ako by mali na túto výzvu reagovať kresťania? Nestačí jednoducho vyhlásiť socializmu a marxizmu svätú vojnu, pretože sú ateistické. Takto sa v dejinách postavili katolíci k protestantom a protestanti ku katolíkom: vzájomne sa upaľovali na hraniciach. A presne takýto postoj presadzujú mnohí kresťanskí križiaci antikomunizmu. Praktickým dôsledkom je prenasledovanie marxistov v mnohých západoeurópskych kapitalistických krajinách vrátane Británie a vo všetkých krajinách, ktoré trpia pod jarmom antikomunistických vojenských diktatúr.

Než si takýto postoj osvojíme, musíme zvážiť iné výklady pravého zmyslu marxizmu.

Doktor Nathaniel Micklem vo svojej knihe Agnostické náboženstvo tvrdí toto: „Hoci Marx zamaskoval svoje morálne rozhorčenie vedeckou terminológiou, neodmietal azda súdobú ‘buržoáznu’ nerovnosť v mene vyššej a trvalejšej spravodlivosti?“

A rovnaká otázka zaznieva aj zo slov Ivana Svitáka ((Ivan Sviták (1925 – 1994) bol český filozof, kritik, básnik a politik, ktorý sa hlásil k marxistickému humanizmu a tradíciám československého reformného socializmu, pozn. prekl.)), ktoré predniesol na Karlovej univerzite 3. mája 1968 ((Pôvodné znenie prednášky sa nám nepodarilo získať, citát teda prekladáme z anglického znenia, pozn. prekl.)):

Marx nebol, nie je a nikdy nebude strojcom a teoretikom totalitnej diktatúry, ako sa nám to javí dnes, v čase, kedy získal pôvodný zmysel jeho diela, skutočný humanizmus, byzantsko-ázijské rúcho. Marx bojoval o rozsiahlejšie ľudské práva a dôslednejší humanizmus než bol ten, ktorým sa hrdili buržoázne demokracie, nie o vytvorenie diktatúry jednej triedy a jednej strany. To, čo sa dnes považuje za marxistickú teóriu štátu a marxistickú spoločenskú vedu, je len ideologickým falzifikátom, falošnou koncepciou súčasnosti, chybnou práve tak ako predstava, že obežné dráhy nebeských telies sú okrúhle.

Milan Machovec ide vo svojej stati Marxista uvažuje o Ježišovi ešte o krok ďalej ((Milan Machovec (1925 – 2003) bol český filozof, ktorý s Erichom Frommom a Ernstom Blochom inicioval dialóg medzi kresťanmi a marxistami. Jeho najznámejšou knihou je Ježiš pre moderného človeka (1990). Stať Marxista uvažuje o Ježišovi (A Marxist Looks at Jesus) sme v češtine dostupnú nenašli, citáciu preto prekladáme z anglického znenia, pozn. prekl.)):

Môžete pokriviť dedičstvo, zakryť, čo je v ňom najlepšie, potlačiť to do úzadia, ale dediči zajtrajška nájdu pod vrstvami špiny život a novú nádej – jednoducho preto, lebo chcú porozumieť. Preto ani kresťansky dogmatizovaný obraz Ježiša Krista nikdy nebol schopný úplne prekryť obraz človeka, Ježiša z Nazaretu.

Tento pohľad na vzťah medzi Ježišovým učením a Marxovým dielom si zaslúži serióznu úvahu. Ak tento pohľad napokon zvíťazí – čo sa, verím, stane – o storočie nebude Marxovo dielo ohrozovať Ježišovo učenie o nič viac než Darwinova spisba dnes.

Nepresadzujem spájanie síl Vatikánu, Kremľa a Lambethského paláca ((Sídlo arcibiskupa z Canterbury, pozn. prekl.)). Ak by sa spojili, všetka ich historická skúsenosť s centralizovanou organizáciou a byrokraciou by sa mohla stať najväčším ohrozením slobody svedomia, aké svet kedy zažil.

Tvrdím však, že keďže sa ekumenickému hnutiu momentálne darí – a ak ostane mozaikou a nestane sa monolitom -, malo by rozšíriť záber svojho dialógu aj na socialistov a marxistov, nielen na katolíkov, protestantov, židov, budhistov a moslimov. Je tu jeden závažný dôvod, prečo sa to dokonca musí stať.

Človek sa prostredníctvom technológií dostal k zbraniam hromadného ničenia a ich raketovým nosičom. Táto skutočnosť od nás žiada otvoriť svoje srdcia a mysle prirodzenej túžbe po láske k blížnemu – a to na globálnej úrovni. Musíme vybudovať také spoločenské, politické a ekonomické inštitúcie, ktoré ju dokážu vyjadriť a zblížiť tých, ktorí sa nateraz zhromažďujú pod vlajkami rôznych náboženských a politických presvedčení.

Svätá vojna vedená jadrovými zbraňami by ľudskú rodinu navždy vyhladila. Hovorím to ako socialista, ktorý pociťuje silnejší politický záväzok k Ježišovmu učeniu – a to bez tajomstiev, v ktorých sa zvykne prezentovať – než k Marxovi, ktorého analýze zdanlivo chýba porozumenie pre hlbšie potreby ľudstva.

Obrovské množstvo ľudí na celom svete – sám medzi nich patrím – si nárokuje právo skúmať všetky zmysluplné zdroje poznania a utvoriť si vlastné závery o ich význame. Ľudia sa už nechcú báť hrozby exkomunikácie za porušenie dogiem vymedzených cirkvou či stranou.

V tomto zmysle je Ježišovo učenie revolučné. Jeho vplyv ďaleko presahuje hranice kresťanstva.

Maľba: Milosrdný samaritán od Davida Teniersa ml. Zdroj: Metropolitan Museum of Art/Wikimedia Commons.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!

Súvisiace články