Sledovať „Nemecko na jeseň“ a svet na západ od železnej opony očami Alexandra Klugeho a jeho novovlnných súputníkov – Volkera Schlöndorffa, Edgara Reitza či Rainera Wernera Fassbindera – je mimoriadne podnetný zážitok. Človek totiž získa presvedčenie, že možnosti alternatívneho prístupu k filmu i spoločnosti existujú.
Že kinematografia nemusí byť len pomenovávaním symptómov doby (chudoba, nezamestnanosť, Kotleba), ale skutočnou reflexiou nespravodlivého systému, pod povrchom ktorého sa ukrýva plíživý fašizmus. Že kinematografia nemusí viesť diváka za ručičku, ako nesvojprávneho a slaboduchého detinského konzumenta, ale dokáže, aby sa stal aktívnym spolutvorcom diela. Že filmoví tvorcovia nepotrebujú pre život a tvorbu Adornom trefne demaskovaný „kultúrny priemysel“, obrovský štáb, miliónové rozpočty a gigantické tržby, ale že im stačí znalosť filmového „remesla“, principiálnosť a postoj. Najmä dnes, v ére lacnej filmovej techniky a všadeprítomnosti informácií a na druhej strane aj čoraz veľkolepejších a prázdnejších komiksových blockbusterov, v ére návratu fašizmu, v ére bujnejúceho nadnárodného oligarchického kapitalizmu, do ktorého zdegeneroval neoliberalizmus, je nevyhnutné, aby sa história zopakovala. Kino otcov je opäť mŕtve a spoločnosť sa začína politizovať a hmýriť v očakávaní nadchádzajúcej zmeny.
Aby som vás však uviedol do kontextu, v Kine Lumiére sa pred istým časom skončila prehliadka s názvom Nemecká jeseň, venovaná primárne tvorbe Alexandra Klugeho. Tento názov kurátori nevybrali náhodou. Pochopiteľne, v prvom rade ide o prostú skutočnosť, že prehliadka prebiehala počas celej jesene a premietala nemecké filmy. Zároveň však ide aj o názov obdobia (Deutscher Herbst), ktoré označuje záverečný akt takzvanej Ofenzívy 77 zorganizovanej druhou generáciou nemeckej ľavicovej teroristickej organizácie Frakcia Červenej armády (RAF). A v neposlednom rade vychádza toto označenie z filmu Nemecko na jeseň, poviedkového diela, ktoré inicioval a spolurežíroval samotný Kluge.
„Papas Kino ist tot“
Na úvod si neodpustím krátky exkurz do minulosti. Čo stálo na začiatku tejto filmárskej i politickej radikalizácie a čo vlastne znamená názov tejto kapitoly, ktorú môžeme preložiť ako: „Kino otcov je mŕtve?“ Charakteristickými predstaviteľmi „kina otcov“ boli takzvané heimat filmy, ktoré sa obvykle odohrávali v rurálnych oblastiach, využívali sentimentálne zápletky, štylisticky a naratívne konvenčné riešenia či jednoduché morálne delenie na „dobro“ a „zlo“. Reakciou na túto neutešenú filmársku tradíciu bol Oberhausenský manifest, z ktorého vyššie zmienená okrídlená veta pochádza. Autori novej generácie, Nemeckej novej vlny, boli výrazne politickí, zakotvení v súčasnosti, snažili sa využívať radikálne formálne postupy, často až na hranici experimentu, demaskovali pretrvávajúci fašizmus v spoločnosti, reflektovali zložité medziľudské problémy a zároveň svojimi filmami odkazovali ku generácii svojich „starých otcov“ – nemeckých expresionistov. Za rozmachom tohto nového hnutia však stáli aj mnohé iné dôvody – radikálne zníženie počtu divákov v kinách v súvislosti s nástupom televízie; vznik hnutí Free Cinema a Francúzska nová vlna, v ktorých sa nemeckí tvorcovia inšpirovali a pod.
Študentské aktivity a politická radikalizácia mali svoj pôvod predovšetkým v pretrvávajúcom, avšak skrytom fašizme a imperiálnej politike USA, pod nadvládou ktorého sa NSR v tom období nachádzalo a zároveň v prevládajúcom konzervativizme a konzumerizme. Viacerí významní priemyselníci boli bývalými členmi NSDAP a SS (Hanns Martin Schleyer, Carl Goetz, Friedrich Flick), USA viedlo vojnu vo Vietname a západonemecké územie sa malo stať akousi nárazníkovou zónou v prípade ozbrojeného konfliktu so Sovietskym zväzom. Väčšie nepokoje sa začali odohrávať 2. júna 1967, keď iránsky šách, autokratický vodca priamo podporovaný americkou vládou, Mohammad Rezá Pahlaví, navštívil Západný Berlín. Po dni protestov exilových Iráncov podporovaných nemeckými študentami, zastrelil policajt Karl-Heinz Kurras študenta Benna Ohnesorga. Kým Kurras bol v roku 1967 oslobodený pre nedostatok dôkazov, demonštranti boli odsúdení na niekoľko mesiacov väzenia. 11. apríla 1968 bol následne spáchaný atentát na najpopulárnejšieho študentského vodcu Rudiho Dutschkeho. Reakciou na to bol vznik niekoľkých skupín ako Hnutie druhého júna, alebo predchodcu organizácie RAF.
Táto organizácia následne uskutočnila viacero bombových útokov a prepadnutí bánk, ktoré si vyžiadali niekoľko zranených, ale predovšetkým išlo o snahu spôsobiť korporáciám materiálne škody. Výsledkom bol, pochopiteľne, policajný a mediálny hon na členov skupiny RAF a ich priateľov a známych. Organizácia si vďaka partizánskemu spôsobu boja, mediálnej šikovnosti Ulrike Meinhofovej a zároveň krutosti polície, získala v spoločnosti obrovské sympatie. Situácia sa zmenila až 11. mája 1972, kedy RAF spustila sériu bombových útokov na vojenské, policajné, justičné a novinárske ciele (ultrakonzervatívne vydavateľstvo Axel Springer – týmto pozdravujem Kristínu Kúdelovú), ktoré si vyžiadali štyroch mŕtvych a desiatky zranených. V roku 1972 boli všetci vedúci predstavitelia „prvej generácie“ pochytaní a uväznení. Smrť a zranenia, ktoré spôsobili členovia RAF treba rozhodne odsúdiť. To, čo sa však dialo počas celého obdobia rokov 1967 až 1972 – vraždy, atentáty, krivé svedectvá, nezhody vo výpovediach, záhadné a nepravdepodobné úmrtia a zranenia členov RAF (napríklad 4 hlboké bodné rany do hrude, ktoré si vraj mala spôsobiť Irmgard Möllerová) zostávajú čiernou škvrnou na tvári nemeckej polície a justície a jednoznačne prispeli k eskalácii napätia v nemeckej spoločnosti a občianskej nedôvere k inštitúciám.
Alexander Kluge
Jednou z významných tvárí týchto udalostí bol Alexander Kluge. Kluge začínal ako právnik vo frankfurtskom Ústave pre sociálny výskum, kde sa spriatelil s filozofmi tzv. frankfurtskej školy – najmä s Theodorom Adornom a Jürgenom Habermasom. Aj táto etuda mu následne pomohla vo vytvorení právnej politiky a legislatívy stojacej za financovaním tvorby autorov Nemeckej novej vlny. Stal sa tak akýmsi priekopníkom štátneho filmového priemyslu založenom na dotáciách a koncepcii autorského filmu. V 80. rokoch sa, paradoxne, stal jedným z jeho najhorlivejších kritikov. Okrem filmovej réžie a praktického práva sa venoval aj písaniu poviedok a teoretickým problémom, predovšetkým z oblasti sociológie. V roku 1972 vydal spoločne s Oskarom Negtom dnes už klasickú knihu Verejná sféra a skúsenosť, čo bola reakcia na Habermasovu Štrukturálnu premenu verejnosti. Tento Klugeho široký záber vyplýva z opovrhovania deľbou práce a špecializáciou. Na nasledujúcich riadkoch by som sa však chcel venovať predovšetkým jeho filmovej tvorbe.
Kľúčové diela jeho filmografie spadajú do obdobia rokov 1966 až 1983, kedy nakrútil 20 filmov. Medzi jeho najzaujímavejšie diela patria Rozlúčka so včerajškom (1966), Artisti pod kupolou cirkusu (1968), Príležitostná práca otrokyne (1973), Silný Ferdinand (1976), Nemecko na jeseň (1978) a Sila citu (1983). Klugeho odpor voči špecializácii bráni aj snahám o kategorizovanie jeho tvorby. Jeho filmy však rozhodne môžeme označiť pojmom ľavicové, hoci sa v nich venoval širokej škále tém od kritickej reflexie nemeckých dejín, cez feminizmus a postkolonializmus až po problematiku nástupu „ekonomizácie“ vzťahov. V jeho dielach tiež len veľmi ťažko budeme hľadať nejakú autorskú sebareflexiu a skúmanie existenčných kríz. Jeho postavy sú len akýmisi figúrkami na mozaike s názvom verejnosť – nesnaží sa o ich charakterizáciu, nesleduje ich minulosť, nepreniká do ich vnútra. Sú preňho len naratívnymi prvkami umožňujúcimi ilustrovať idei v jeho kolážovitých fiktívnych svetoch. Z tohto pohľadu tak Klugeho nemôžeme označiť za auteura v pravom zmysle tohto slova.
Pre jeho snímky sa najviac hodia práve pojmy ako koláž alebo mozaika. Aj ony pôsobia ako kúsky rôznych materiálov, veľkostí, foriem a hĺbky nájdené niekde v spoločenskom priestore. V jeho filmoch sa striedajú dokumentárne scény s rôznymi archívnymi materiálmi, písaným textom, fotografiami, maľbami a hranými pasážami. Do toho znejú nemecké šlágre a hneď na to Wagner. Pri všetkom z toho si Kluge zachováva odstup a nadhľad, tieto „čriepky“ navzájom porovnáva, kombinuje, dáva im druhý či tretí význam, úplne mení ich vyznenie, ironizuje, paroduje, ale predovšetkým dokumentuje. Dokumentuje život jednotlivcov v spoločnosti, v ktorej sa vzťahy postupne ochudobňujú až do podoby akéhosi obchodu. Zároveň sú tieto životy ovplyvnené podobnou roztrieštenosťou a mozaikovitosťou, ako zvolená forma a verejnosť. Život postáv tu netvorí kauzálne kontinuum, ale sériu navzájom viac či menej súvisiacich udalostí, náhod a nehôd. Kľúčový je tiež vzťah týchto postáv k dejinám. Mnohé z Klugeho postáv sa snažia históriu preskúmať (napr. kladivom či lopatou), ale pri tejto úlohe zlyhávajú. Výsledkom je tiež fatálne zlyhanie pri porozumení okoliu, ktoré pramení do groteskných omylov a tragédií.
Odstup a iróniu dosahuje aj úmyselnou improvizáciou a abdikáciou na klasické estetické atribúty, ako je napríklad kompozícia záberov. Mnohé jeho filmy pôsobia úmyselne amatérsky a lacne. Spoločne s chaotickosťou životov a vyššie zmienenými omylmi sa nám tu udalosti a postavy vynárajú len ako nejaké napodobeniny skutočnosti. Ich snahám o skutočný, naplnený život tu bráni nejaká vyššia moc, ale aj vlastná hyperaktívnosť a premotivovanosť. Môžeme tu ešte hovoriť o nejakom subjekte? Ťažko. Skôr o sieti. Sieti vzťahov, prevažne ekonomických. Kluge tak vo svojich filmoch zobrazuje históriu, spoločnosť i subjekt ako roztrieštené entity, ktoré nie je možné spojiť do nejakého kauzálneho pradiva. Môžme ich občas zachytiť na kameru, improvizovane rekonštruovať niektoré scény z ich života a sledovať, či sa spod ich hyperaktívneho povrchu nevynorí nejaká univerzálnejšia myšlienka. A v prípade Klugeho filmov sa obvykle vynorí. Výsledkom je potom reflexia a kritika nespravodlivého politického systému, ktorý utláča menšiny, ženy, prisťahovalcov, pracujúcich, ale aj dejiny a núti nás robiť rozhodnutia v šialenom tempe boja o prežitie.
Vyššie zmienené tézy sa budem snažiť ilustrovať v druhej časti textu na niekoľkých kratších interpretáciách Klugeho vybraných filmov. Konkrétne pôjde o filmy Rozlúčka so včerajškom (1966), Artisti pod kupolou cirkusu (1968), Silný Ferdinand (1976) a Nemecko na jeseň (1978).
Foto: Alexander Kluge. Zdroj: flickr.
