Symboly sú dôležité nielen pre totalitné režimy

od Ismael P. Májovský

Redaktorka Eva Štenclová publikovala v denníku Pravda (6. marca 2020) rozhovor s historikom Jakubom Drábikom, ktorý sa venuje neonacistickej symbolike. No už samotný titulok evokuje, že leitmotívom rozhovoru je vypovedať ešte čosi viac ako len to, že Kotlebov šek na 1488 eur v sebe nesie nepochybný dôkaz o jeho mentálnom prepojení a špecifických sympatiách k neonacistickej subkultúre.

Na začiatok krátka rekapitulácia dvoch stimulov, ktoré sú východiskom mojej kritiky. Prvý, a z hľadiska svojej funkcie najkľúčovejší, pretože vedie k istému interpretačnému prednastaveniu (kognitívnemu framingu), je už samotný titulok. Totiž – „Drábik: Symboly sú pre totalitné režimy dôležité.“ A druhý sa týka konkrétneho Drábikovho tvrdenia, že: „V ich (rozumej prívržencov fašizmu, pozn. autora) propagande sú symboly veľmi dôležité, keďže nacisti si na nich, rovnako aj na vizuálnej stránke, veľmi zakladali. Celkovo majú veľký význam v totalitných režimoch, ale aj v komunizme. Prostredníctvom nich sa ľudia identifikujú s konkrétnym hnutím.“

Ešte predtým než prejdem ku kritike, tak musím spomenúť, že celý rozhovor len rekapituluje už notoricky známe fakty týkajúce sa významu a kontextu symbolickej šifry 1488. Článok sa okrajovo dotýka ďalších symbolov na hranici legality ako sú runovové písmo označujúce divízie SS, tri písmená KKK odkazujúce na rasistickú organizáciu Ku-klux-Klan alebo dve ľudácke heslá z čias vojnovej Slovenskej republiky, ktoré sa používajú aj v súčasnosti a indikujú mentálnu dispozíciu istej skupiny ľudí.

Voči týmto faktom, ktoré uvádza Drábik nie je čo namietať. A ak áno, tak asi jedine to, že priemerne vzdelaný čitateľ vie ich význam pomocou interpretačného kľúču dešifrovať a nepotrebuje na to počuť názor Drábika.

To, že rozhovor s ním do tejto problematiky nepriniesol nič nové, by sa dalo pochopiteľne odbiť tým, že je to moje subjektívne stanovisko a pre iných sa jedná naozaj o nové informácie a súvislosti. Prijímam to ako oprávnenú kritiku, no zároveň s poľutovaním konštatujem, že je nesmiernou tragédiou keď tieto interpretačné kľúče dodnes nepoznalo aj širšie publikum napriek tomu, že neonacistická subkultúra kontinuálne funguje na území Slovenska už od konca 80-tych rokov. A to len na okraj uvediem fakt, že u nás na základnej škole bol viackrát príslušník polície a prednášal nám okrem činnosti drogových dílerov a „bežných rizík“, ktoré číhajú na mladých ľudí v uliciach, aj o tzv. zakázaných symboloch, za ktoré môžeme byť po dovŕšení štrnásteho roku života trestne stíhaní, takže sme sa ich odvtedy začali vyvarovať. Niektorí.

Kde sa stala chyba a prečo to iní nevedia, s výnimkou úprimných sympatizantov, netuším. Čo však prekračuje rámec mojej subjektivity, avšak s objektívnym dopadom, je Drábikovo zjednodušené prepojenie symbolov s totalitnými režimami alebo hnutiami, ktoré s nimi sympatizujú či z toho vyplývajúce zneužitie symbolov v politickej propagande. Aby som bol ešte zrozumiteľnejší, tak celý text, navyše nešťastne zarámcovaný s už spomenutým titulkom, naozaj neponúka čitateľom inú „symbolickú“ interpretáciu, ako len tú, že „symboly sú pre totalitné režimy dôležité.“

Začnem teda od začiatku: Symboly nie sú dôležité len pre totalitné režimy, ale pre celú ľudskú komunikáciu ako to do odborného diskurzu uviedol už sémiotik Charles Sanders Peirce. Symbol je preňho jedným z troch znakov, no na rozdiel od ikony a indexu, je špecifický práve svojou arbitrárnou povahou. To znamená asi len toľko, že označujúce (symbol) nemusí mať žiaden nevyhnutný vzťah k označujúcemu (ľubovoľný objekt, „posolstvo“, jav), či už na základe vonkajšej materiálnej podobnosti (ikona) alebo čiastkového priameho vzťahu k celému objektu (index), ktorý si napríklad pomocou stopy v snehu vieme asociovať, resp. jednoznačne domyslieť.

Symbol ako referenčný znak teda spočíva skôr na konvencii ako na „prirodzenej“ a nevyhnutnej väzbe. Ďalšou charakteristikou je aj jeho viacznačnosť, tá sa síce znižuje kontextom jeho výskytu, no to už je výsledkom samotnej interpretácie, na ktorú potrebujeme disponovať s už spomenutým kľúčom.

Symbol je teda komplexným a zložitým znakom, ktorý dokonca viedol „novokantovského“ filozofa Ernsta Cassirera k tomu, že dopodrobna preskúmal tri symbolické formy: mýtus, umenie a vedu vytvárajúce štruktúru nášho poznania. To zjednodušene znamená to, že symbol – pojem – predmet získavajú diametrálne iný význam, keď sú umiestnené v symbolickej forme umenia na jednej strane, ako keď sú na strane druhej umiestnené len v symbolickej forme čistej vedy.

Čo sa týka antropologických škôl, ktoré reprezentuje napríklad Victor Turner, Mary Douglasová (symbolická antropológia) alebo Mircea Eliade s Cliffordom Geertzom, (interpretatívna/hermeneutická antropológia) zisťujeme, že sa len – pochopiteľne s rôznymi variáciami, neustále potvrdzuje Cassirerova téza, že človek je primárne homo symbolicus. Totiž – živočích bytostne odkázaný na používanie symbolov a symbolických systémov. To súhrnne znamená, že po ich odstránení by sa človek, napríklad podľa Clifforda Geertza, nevedel adaptovať ani sám na seba a jeho regresívne formy vedomia, by ho doviedli k sebadeštrukcii a záhube.

Z toho teda vyplýva len jedno: Symboly vôbec nie sú dôležité len pre totalitné režimy, ale pre každého človeka, ktorý sa pomocou nich orientuje vo svete a podľa nich klasifikuje svoje skúsenosti. Či ako by dodal samotný Cassirer alebo ďalší antropológ Gilbert Durand – človek môže pomocou nich spájať rôzne protiklady a tenzie, čím chaotický svet vnemov premieňa v svet ovládnutý a regulovaný istým „symbolickým rádom“. Dokonca, aj za cenu vylúčenia, ignorovania a eliminovania javov, ktoré nie sú kompatibilné s prednastavenou symbolickou schémou ako to na rozsiahlych etnografických príkladoch dokladá práve antropologička Mary Douglasová.

Zároveň si treba uvedomiť, čo si Drábik očividne neuvedomuje, že symboly nie sú len doménou „zlej totalitnej propagandy“, ale sú aj implicitnou súčasťou novej propagandy (PR) v podobe reklamného priemyslu. Ako príklad môžem uviesť formu loga – marketingovú konštrukciu značky, ako na to vo svojej rozsiahlej práci poukazuje Naomi Kleinová. Pokračovať s identifikáciou symbolov a ich významu v našom živote by som mohol takmer do nekonečna.

Môžem uviesť etnické symboly ako sú kroje, typické jedlá či architektúra. Dokonca aj samotná organizácia priestoru nesie v sebe symbolickú stopu ako to dokladá francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, ktorý do celého diskurzu zavádza aj ďalší kľúčový pojem – „symbolický kapitál“, čím upozorňuje na fakt, že náš úspech a sociálna mobilita nepozostáva len na zúženej perspektíve operujúcej v termínoch ekonomického kapitálu.

Môžem uviesť národné symboly v podobe historických osôb ako sú Štúr, Štefánik, Dubček; historických udalostí ako sú SNP alebo Nežná revolúcia; prírodnín ako sú Dunaj a Tatry; symbolmi sa stávajú aj historické stavby ako Devín, Branč či mohyla na Bradle; ďalej sú to štátne symboly ako je naša vlajka, znak, pečať alebo hymna; či dokonca ústava, ktoré ak by som sa teraz rozhodol fyzicky poškodiť, by nepochybne viedli k môjmu trestnému stíhaniu či agresii. Nie zo strany totalitného režimu, ale práve zo strany parlamentnej demokracie a jej represívnych zložiek.

Dokonca sám národný jazyk, v ktorom je sformulované právo a jeho kodifikovaná forma sa v štátotvornom procese stáva symbolom zjednotenia a boja za vlastnú nezávislosť. Ak by chcel niekto namietať, že sa ho to netýka, pretože je to len „symbolická vec konzervatívcov“, vlastencov, spiatočníkov a on ako osvietený liberál stojí mimo toto „symbolické dianie“, nech si takýto človek spomenie na všetky symboly slobody, pokroku, vrátane peňazí či internacionálne kodifikovaných symbolov ako sú dopravné značky a zistí, že aj jeho svet je až do posledného detailu presiaknutý symbolickými zákonitosťami. Toľko k symbolom a ich vzťahu k človeku a jeho kultúre.

Takže z toho mi rovnako ako pri Kotlebovi vychádzajú dve nepriaznivé interpretácie: Buď Drábik nevie čo hovorí a tým de facto nerozumie symbolom– symbolizácii a nacistickej symbolike intuitívne pochopil len preto, že mu to „povedal niekto druhý“. Alebo sa chyba stala na strane editora a redaktorky, no taktiež opäť na strane Drábika, ktorý si mal pred publikovaním skontrolovať či tvrdenia uvedené v texte korešpondujú s jeho myslením a ak nie, mal ich korigovať.

Ak mám byť úprimný, tak sa prikláňam skôr k prvej interpretácií a  mám vážne pochybnosti, že Drábik nerozumie veciam, na ktoré sa ho v súčasnosti ako najpopulárnejšieho historika pýtajú, a žiaľ budú pýtať rôzni redaktori (už teraz má slušnú reklamu), u ktorých je neznalosť skôr pochopiteľná, no nie ospravedlniteľná.

Avšak za najväčší prešľap v súčasnosti považujem to, že v boji proti „fašizmu“ (konkrétnejšie ĽS NS) cestou jeho pochopenia a príčinných súvislostí, sa do popredia dostávajú práve provinčné mentálne schémy, ktoré majú neustále tendenciu generovať pohodlné a populárne výpovede bez toho, že by prešli filtrom myslenia, ktoré by eliminovalo takúto redundanciu – mimochodom opakovanie je jeden z najefektívnejších nástrojov propagandy.

To vedie nepochybne k tomu, že tieto seba neuvedomujúce symbolické schémy neustále ignorujú podstatné súvislosti a korelácie. Ako chce potom pochopiť fašizmus ostáva naozaj jednou veľkou neznámou, ktorá sa míľovým krokom míňa účelu sociálnych vied (kde patrí aj história) ako človeku „chápajúcich vied“ (Max Weber).

Preto mám na záver jedno odporúčanie: Niekedy je menej viac, t.j. niekedy môže byť lepšie začať viac premýšľať, ako písať. A mlčanie a odstup tiež nemusí byť vždy na škodu, minimálne pre čitateľov, ktorí nie vždy musia byť „zasvätení“ a disponovať potrebnými interpretačnými kľúčmi.

©Májovský, P. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK. Venuje sa interdisciplinárnej teórii komunikácie.

Obrázok: Plagát verbujúci vojakov do vojny v mene Spojených štátov. Zdroj: Wikimedia.

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!